Загрузка...

Arkadij Strugackij

Boris Strugackij

PLANETA PRE PANTANOV

Zenit

TATRAN 1976

Z ruskeho originalu 'Malys'

prelozila VIKTORIA SLOBODNIKOVA

Translation © Viktoria Slobodnikova 1976

1. kapitola

PUSTO A TICHO

— Vies, — povedala Majka, — mam akusi hlupu predtuchu…

Stali sme pri raketovom klzaku, Majka si hladela pod nohy a opatkom ryla do zamrznuteho piesku.

Nevedel som, co jej na to povedat. Netrapili ma sice nijake predtuchy, no pravdu povediac, ani mne sa tu nepacilo. Prizmuril som oci a zahladel som sa na ladovec. Vycnieval nad obzorom ako obrovska homola cukru, ako oslepujuco biely vystrbeny kel, velmi studeny, nehybny a nedotknuty, nijaky malebny jagot a hra farieb. Kedysi davno, pred stotisic rokmi prenikol na tento pozvolna sa zvazujuci nechraneny breh a vyzeralo, ze takto tu chce trcat dalsich stotisic rokov naprotiven vsetkym svojim bratom, co nepokojne bludia po otvorenom oceane. Tiahla sa k nemu hladka, sivozlta plaz, trblietajuca sa miriadami supiniek inovate, a napravo od neho sa rozprestieral ocean, pochmurny, rozcereny zimomravymi vlnkami, na obzore atramentovocierny, neprirodzene mrtvy, vanulo z neho studenym kovom. Vlavo nad horucimi zriedlami, nad mocariskom lezala siva vrstevnata hmla, za nou sa nejasne crtali koncite sopky a dalej sa kopili kolme tmave skaliska pokryte skvrnami snehu. Tiahli sa pozdlz celeho pobrezia, az pokial oko dovidelo, a nad nimi na bezoblacnu, no taku istu smutnu, mrazivu sivofialovu oblohu vychadzalo drobne fialkaste studene slnko. Z klzaka vysiel Vanderhose, hned si natiahol na hlavu kozusinovu kapucnu a rychlymi krokmi pristupil k nam.

— Som pripraveny, — povedal. — Kde je Komov?

Majka len hodila plecom a duchla si na premrznute prsty.

— Zaiste hned pride, — poznamenala roztrzite.

— Kde sa dnes zberate? — spytal som sa Vanderhoseho. — Na jazero?

Vanderhose zlahka zaklonil hlavu, otrcil spodnu peru a ospanlivo pozrel na mna ponad koncek nosa. V tej chvili sa velmi ponasal na obstarnu tavu s bokombradami ani rys.

— Je ti tu samemu otupno, — povedal sucitne. — No budes musiet vydrzat, co povies?

— Nuz hej, budem musiet.

Vanderhose este vacsmi zaklonil hlavu a pozrel k ladovcu. Jeho vyzor mi zasa silne pripomenul povysenecku tavu.

— Veru, — poznamenal s porozumenim. — Velmi sa to tu podoba na Zem, ale Zem to nie je. V tom je cela bieda so svetmi, co sa ponasaju na Zem. Clovek sa zakazdym citi oklamany, ani coby ho okradli. Lenze i na to sa da privyknut, co myslis, Majka?

Majka neodpovedala. Dnes bola akasi velmi smutna. Alebo naopak — velmi nazlostena. No Majka casto mava podobnu naladu, priam sa v nej vyziva.

Za chrbtom im s lahkym mlasknutim pukla membrana prielezu a na piesok zoskocil Komov. Zamieril k nim a iducky si nahlivo zapinal kozuch. Usecne sa spytal:

— Pripraveni?

— Ano, — odpovedal Vanderhose. — Kde dnes ideme, Gennadij? Zasa na jazero?

Ano, — prisvedcil Komov, pricom sa trapil so zapinanim na krku. — Ako som pochopil, Maja, dnes mate kvadrat sestdesiatstyri. Moje body su: zapadny breh jazera, vyska sedem, vyska dvanast. Program spresnime cestou. Popov, prosim vas, odoslite radiogramy, nechal som ich v kabine. Spojenie so mnou bude cez klzak. Navrat o osemnast nula nula miestneho casu. Ak by sme sa zdrzali, upovedomime vas.

— Jasne, — povedal som skleslo. Nepacila sa mi jeho poznamka, ze by sa mohli zdrzat.

Majka mlcky pristupila ku klzaku. Komov si napokon poradil s prackou, presiel si dlanou po prsiach a pobral sa za Majkou. Vanderhose mi stisol plece.

— Co najmenej vypliestaj okale na tuto krajinu, — poradil mi. — Podla moznosti sed doma a citaj. Setri si nervy.

Rozvazne vosiel do klzaka, usalasil sa v kresle pre vodica a zakyval mi rukou. Konecne sa i Majka racila usmiat, aj ona mi zakyvala. I Komov mi kyvol, no nepozrel pritom na mna. Kryt kabiny sa zatiahol a uz som ich nevidel. Raketovy klzak sa necujne pohol z miesta, prudko sklzol dopredu a hore, vo chvili sa zmensil, az bol z neho len cierny bod, a nato zmizol, akoby ani nebol. Ostal som sam.

Chvilu som tam stal s rukami zastrcenymi hlboko do vreciek kozucha a hladel som, ako pracuju moji chlapci. Cez noc urobili kus prace, unavili sa, vyhladli a teraz dokoran otvorili privody energie a dychtivo hltali bledu polievocku, ktorou ich krmilo posmurne fialove nebeske teleso. V tejto chvili ich nic ine netrapilo, nic ine nepotrebovali, ba ani mna — teda aspon dovtedy, kym sa nevycerpa ich program. Pravda, nemotornemu tucniakovi Tomovi, zakazdym, ked som sa dostal do pola jeho hladacikov, zapaloval sa rubinovy signal na cele, co by sa dalo pokladat za pozdrav, za zdvorilo roztrzitu poklonu, lenze vedel som, ze to jednoducho znaci: „U mna aj u ostatnych je vsetko v poriadku. Splname ulohu. Nemate dalsie prikazy?“ Nemal som pre nich dalsie prikazy, iba vela samoty a vela, velmi vela hlbokeho mrtveho ticha.

Nebolo to umele ticho akustickeho laboratoria, od akeho zalieha v usiach, ani nadherne ticho vidieckeho, vecera na Zemi, lahodne osviezujuce mozog, ticho, ktore upokojuje a spaja cloveka so vsetkym najlepsim, co je na svete. Bolo to zvlastne ticho — prenikave, priezracne ako vakuum, napinajuce vsetky nervy — ticho obrovskeho, celkom pusteho sveta.

Ustvane som sa poobzeral. Vlastne takto by som nemal hovorit, zaiste by sa patrilo jednoducho povedat: „Poobzeral som sa.“ V skutocnosti som sa vsak poobzeral nie jednoducho, lez presne ako som povedal — ustvane. Ticho pracovali roboty. Ticho oslepovalo fialove slnko. Musel som cosi podniknut.

Mohol som sa napriklad vybrat k ladovcu. Bolo to zo pat kilometrov a normalizovane instrukcie sluzbukonajucemu kategoricky zakazuju vzdialit sa od kozmickej lode viac ako na sto metrov. Za inych okolnosti by ma iste velmi pokusalo riskovat a porusit predpis. Lenze tu nie. Tu som sa mohol vzdialit na pat kilometrov alebo i na stodvadsat a nic by sa nestalo ani mne, ani mojej lodi, ani desiatkam inych lodi, umiestenych na vsetkych klimatickych pasmach planety na juh odo mna. Z tohto zakrpateneho porastu nevyskoci krvilacna obluda a nevrhne sa na mna — tu nie su nijake obludy. Z oceanu sa nedozenie zurivy tajfun, nenadvihne lod a nehodi ju na posmurne brala — tu nezaznamenali ani tajfuny, ani ine zemetrasenia. Tu veru nedojde zo zakladne surna vyzva, v ktorej sa vyhlasuje biologicky poplach: tu nemoze byt biologicky poplach, lebo tu nie su ani virusy, ani bakterie, nebezpecne pre mnohobunkove tvory. Na tejto planete nie je nic okrem oceana, skal a zakrpatenych stromov. Tu nie je zaujimave porusovat predpisy.

No nie je zaujimave ani dodrziavat ich. Na hociktorej poriadnej biologicky aktivnej planete by som figu borovu postaval takto s rukami vo vreckach, a to na treti den po pristati. Lietal by som teraz ako blazon. Nastavit a uviest do cinnosti strazcu-prieskumnika a kazdych dvadsatstyri hodin kontrolovat jeho nastavenie. Zorganizovat okolo kozmickej lode i okolo staveniska Pasmo absolutnej biologickej bezpecnosti. Zabezpecit Pasmo pred utokom spod povrchu planety. Kazde dve hodiny prekontrolovat a vymenit filtre — vonkajsie palubne, vnutorne palubne a osobne. Zriadit pohrebiste na zahrabanie vsetkych odpadkov, okrem ineho i na pouzite filtre. Kazde styri hodiny sterilizovat, asanovat a dezaktivovat riadiace systemy kybernetickych mechanizmov. Kontrolovat informacie

Вы читаете Planeta pre Pantanov
Добавить отзыв
ВСЕ ОТЗЫВЫ О КНИГЕ В ИЗБРАННОЕ

0

Вы можете отметить интересные вам фрагменты текста, которые будут доступны по уникальной ссылке в адресной строке браузера.

Отметить Добавить цитату