robotov zdravotnickej sluzby, vypustenych za hranice PABB. No a rozlicne dalsie drobnosti, ako su meteorologicke sondy, seizmicky prieskum, speleologicke nebezpecenstvo, tajfuny, laviny, sutinove povodne, krasove poklesy, lesne poziare, vybuchy sopiek…
Predstavil som si, ako v skafandri, spoteny, nevyspaty, podrazdeny a uz trochu i otupeny vymyvam nervove uzly tucnemu Tomovi, prieskumno-strazna druzica sa moce okolo mna a s idiotskou vytrvalostou mi uz dvadsiaty raz oznamuje, ze tam, pod tym kmenom potopenym vo vode sa zjavila strasna bodkovana zaba neznameho vyzoru, zaroven mi v sluchadlach skriekaju poplasne signaly vzrusenych robotov zdravotnickej sluzby, ktore zistili, ze akysi miestny virus nestandardne reaguje na Baltermanzovu skusku, a teda teoreticky by mohol prelomit biologicku blokadu. Vanderhose, ktory, ako sa patri na lekara a kapitana, sedi v lodi, mi ustarostene oznamuje, ze nam hrozi, ze sa prepadneme do trasoviska, a Komov s ladovym pokojom podava radiovu spravu, ze motor raketoveho klzaka zozral drobny hmyz podobny mravcom, ktory sa prave pokusa ochutnat i jeho skafander… Juj! Napokon, na taku planetu by ma pravdaze ani nevzali. Narocky ma vzali na taku, pre ktoru nie su napisane nijake smernice, lebo ani nie su potrebne.
Pred prielezom do lode som zastal, striasol som z podosiev nalepene zrnka piesku a chvilku som otalal, pricom som sa dlanou dotykal tepleho, dychajuceho boku lode. Napokon som prstom strcil do membrany. I v lodi panovalo ticho, no bolo to domacke ticho, ake vladne v pustom a utulnom byte. Zhodil som kozuch a presiel som rovno do kabiny. Pri svojom pulte som sa nezdrzal, i tak som videl, ze vsetko je v poriadku, a hned som si sadol k radiostanici. Radiogramy lezali na stoliku. Zapol som kodovac a pustil som sa do prace. V prvom radiograme Komov oznamoval na zakladnu koordinaty planovanych stanovist, podaval spravu o rybkach, ktore boli vcera vypustene do jazera, a radil Kitamuremu, aby sa neponahlal s plazmi. Vsetkemu som viac-menej rozumel, no z druheho radiogramu, adresovaneho do Hlavneho informacneho strediska, pochopil som len tolko, ze Komov surne potrebuje udaje o faktore „y“ pre dvojnormalneho humanoida so stvorstupnovym indexom, pozostavajucim dovedna z deviatich cisiel a strnastich greckych pismen. To bola vysoka xenopsychologia, v akej som sa ja, tak ako kazdy normalny humanoid indexu 0, absolutne nevyznal. A ani mi to nechybalo.
Vysadzal som text, zapol som sluzobny kanal a odvysielal som vsetky spravy v jednom impulze. Nato som radiogramy zaregistroval a odrazu mi zislo na um, ze i ja by som mal poslat prvu spravu. Vlastne, aka sprava… „Skupina sektoru ER-2, stavebne prace typu 15 splnene na tolko a tolko percent, datum, podpis.“ To je vsetko. Musel som vstat a zajst k svojmu pultu, kde som mal grafikon plnenia. Vtom som pochopil, preco mi tak z nicoho nic prisla na um sprava. Vobec neslo o nu, jednoducho som si uz ako dost skuseny kyberneticky technik uvedomil, ze cosi nie je v poriadku, hoci som nic nevidel ani nepocul: Tom sa zastavil, celkom ako vcera, a zasa bez priciny. Tak ako vcera nazlostene som stisol klapku kontrolneho signalu: „Co je?“ A presne tak ako vcera hned zhasol signal prekazky a rozsvietilo sa rubinove svetielko: „U nas je vsetko v poriadku, plnime ulohu. Nemate dalsie prikazy?“ Prikazal som mu, aby pokracoval v praci, a zapol som obrazovku. Jack a Rex usilovne pracovali, i Tom sa pohol, no spociatku akosi cudne, takmerbokom, ale hned sa narovnal.
— Ech, bracek, — povedal som nahlas, — vyzera to tak, ze si sa mi unavil a budem ta musiet vycistit. — Pozrel som do Tomovho pracovneho dennika. Dnes vecer by som mu mal urobit preventivnu udrzbu. — V poriadku, do vecera to uz dako vydrzime, co myslis?
Tom nenamietal. Chvilu som pozeral, ako pracuju, potom som vypol obrazovku: ladovec, hmla nad mocariskom, cierne brala… Radsej sa zaobidem bez toho.
Poslal som spravu a hned nato som sa spojil so sektorom ER-6. Vadik sa v tej chvili ozval, akoby len na to cakal.
— No, tak co mate nove tam u vas? — opytali sme sa zaroven.
— My nic, — odpovedal som.
— Nam pozdochynali jasterice, — oznamil Vadik.
— Ech, vy… — povedal som. — Komov, oblubeny ziak doktora Mboga, vas predsa vystrihal: neponahlajte sa s plazmi.
— A kto sa s nimi ponahla? — namietol Vadik. — Ak chces vediet moj nazor, plazy tu jednoducho nemozu vyzit. Je tu pekelna horucava!
— Kupete sa? — spytal som sa zavistlivo. Vadik neodpovedal hned.
— Sem-tam sa namocime, — povedal neochotne.
— A to uz preco?
— Pusto, — vysvetloval Vadik. — Pripomina to tu velikansku vanu… To ty nepochopis. Normalny clovek si ani nevie predstavit taku obrovsku vanu. Plaval som zo pat kilometrov, spociatku bolo fajn, lenze potom som si zrazu uvedomil, ze toto predsa nie je bazen, ale ocean! A okrem mna nie je v nom jediny zivy tvor… Veru nie, kamarat, ty to nemozes pochopit. Len-len ze som sa neutopil.
— Hm, — ozval som sa. — To znamena, ze aj u vas…
Tarali sme este par minut, potom Vadika zavolala zakladna a chytro sme sa rozlucili. Zavolal som si ER-9. Hans sa neohlasil. Pravdaze, mohol by som zavolat este ER-1, ER-3, ER-4 a tak dalej az po ER-12, pozhovarat sa o tom, ze je pusto, mrtvo, no co by sme z toho mali? Ak si clovek uvazi, tak nic. Preto som vypol radiostanicu a prestahoval sa k svojmu pultu. Chvilu som sedel len tak, pozeral som na obrazovku a rozmyslal o tom, ze praca, ktoru robime, je dvojnasobne uzitocna: nielenze zachranujeme Pantanov od nevyhnutnej a uplnej zahuby, ale zachranujeme i tuto planetu — od pustoty, od mrtveho ticha, od nezmyselnosti. Nato mi hlavou prebehla dalsia myslienka, ze totiz Pantania su akiste dost cudna rasa, ak nasi xenopsychologovia predpokladaju, ze prave tato planeta im bude najlepsie vyhovovat. U nich na Pante je asi cudny sposob zivota. Dopravia ich sem — pravdaze, spociatku nie vsetkych, ale len po dvoch-troch predstaviteloch kazdeho plemena, ti uvidia tuto zamrznutu plaz, ladovec, pusty ladovy ocean, pustu fialovu oblohu, a ked si to vsetko obzru, povedia: „Nadhera! Celkom ako doma!“ Akosi sa mi to nechce verit. Pravda, kym pridu, uz tu nebude tak pusto. V jazerach budu ryby, v hustinach zver, na plytcinach jedle musle. Mozno sa tu udomacnia i jasterice… Koniec koncov treba povedat, ze Pantania nie su v situacii, aby si mohli dako zvlast vyberat. Keby som napriklad vedel, ze nase Slnko uz-uz ide vybuchnut a znici vsetko zive na Zemi, veru ani ja by som nebol priebercivy. Zaiste by som si povedal: to nic, dako to vydrzime. Napokon, Pantanov sa ani nikto nespytuje na ich nazor. Aj tak nic nechapu, kozmografiu, ani najprimitivnejsiu, este nemaju. Takze ani nebudu vediet, ze sa prestahovali na druhu planetu…
A vtom som si uvedomil, ze cosi pocujem. Akysi suchot, akoby prebehla jastericka. Na jastericu som si spomenul akiste preto, lebo sme sa o jastericiach nedavno zhovarali s Vadikom, v skutocnosti som ten zvuk sotva pocul a vobec by som ho nevedel urcit. V tej chvili vo vzdialenom kute kabiny cosi kleplo a hned nato akoby sa prudom liala voda. Napal som sluch a pocul som, ako sa zmieta a bzuci mucha, co uviazla v pavucine. Zlostne hlasy cosi rychlo dudrali a po chodbe zasa prebehla jasterica. Pocitil som, ako sa mi od napatia krcovite stiahla sija, a vstal som. Suchol som pritom o prirucku leziacu na okraji pultu. So strasnym lomozom spadla na dlazku. Zdvihol som ju a takisto so strasnym lomozom som ju hodil spat na pult. Zacal som si piskat bodry pochod a raznym krokom som vysiel na chodbu.
To vsetko je z toho ticha. Z ticha a pustoty. Vanderhose nam to vecer co vecer velmi jasne vysvetluje. Clovek nie je priroda, neznasa pustotu. Len co sa ocitne v pustote, usiluje sa ju zaplnit. Ak ju nemoze zaplnit niecim realnym, zaplna ju preludmi a zdanlivymi zvukmi. Za tie tri dni som sa takych zvukov napocuval celu kopu. Zda sa, ze coskoro pride rad na preludy…
Pochodoval som po chodbe popri pustych kabinkach, popri kniznici, skladisti, a ked som prechadzal popri zdravotnickej kabine, zacitil som slaby pach — sviezi a zaroven neprijemny, pripominajuci cpavok. Zastal som a zhlboka som vdychol povetrie. Znamy pach, hoci neviem, co je to. Nazrel som do operacnej saly. Kyberneticky chirurg, ustavicne zapojeny a pripraveny pustit sa. do prace — obrovska biela chobotnica, zavesena na povalu — chladne pozrel na mna zelenkastymi okalmi a pohotovo zdvihol manipulatory. Tu bol pach silnejsi. Zapol som havarijnu ventilaciu a vykrocil som dalej. Len to mi chybalo! Ako sa mi zbystrili vsetky zmysly. Uz ako co, ale nuch som vzdy mal nanic…
Obchodzku som skoncil v kuchyni. I tu bolo plno pachov, no proti takymto pachom som nemal namietky. Nech si vravi kto chce co chce, ale kuchyna musi rozvoniavat. Na inych lodiach je to vsetko jedno, ci ste v kuchyni alebo v kabine. Lez u mna to tak nie je, ani nebude. Mam svoj poriadok. Cistota je cistota, ale v kuchyni to ma pekne rozvoniavat. Chutne a drazdivo. Mojou povinnostou tu je styri razy denne zostavovat jedalny listok, a to, vsimnite si, pri uplnom nedostatku apetitu, lebo apetit, pustota a ticho su veci, ktore, ako vidiet, nijako nejdu dokopy.
Na zostavenie jedalneho listka som potreboval najmenej pol hodiny. Bola to tazka polhodina, no urobil som vsetko, co som mohol. Potom som zapol kuchara, vtlkol som mu do hlavy menu a siel som pozriet, ako pracuju
