— Vela mrtvych? — spytal som sa.
— Dvaja, — odpovedal Vanderhose.
— Kto?
— Predbezne nevieme. Je to stara lod. K havarii doslo pred mnohymi rokmi.
Chytil ma pod pazuchu a vykrocili sme za Majkou. Trochu mi odlahlo na srdci. V prvej chvili som, pravdaze, usudil, ze stroskotal niekto z nasej expedicie. Ale aj tak…
— Nikdy sa mi tato planeta nepacila, — vyklzlo mi.
Vosli sme do kesonu, vyzliekli sme sa a Vanderhose zacal dokladne cistit svoj kozuch od bodlacia a pichliacov. Necakal som nanho a siel som za Majkou. Lezala na posteli, nohy mala skrcene pod seba, tvar obratenu k stene. Jej poza mi hned cosi pripomenula. Povedal som si: len pokojne, bez akehokolvek fnukania a sucitu. Sadol som si k stolu, poklepkal som prstami a velmi vecne som sa spytal:
— Pocuvaj, naozaj je to stara lod? Vander vravi, ze havarovala pred niekolkymi rokmi. Je to pravda?
— Hej, — odpovedala Majka po chvili, no neobratila sa.
Ukosom som pozrel na nu. Dusu akoby mi rozbrazdili ostre macacie pazury, no takisto vecne som pokracoval:
— Pred kolkymi rokmi? Desiatimi? Dvadsiatimi? Ved je to hlupost. Planetu predsa objavili len pred dvoma rokmi…
Majka neodpovedala. Znova som zabubnoval prstami a hlbsim hlasom, no este vzdy vecne som povedal:
— I ked, pravdaze, mohli to byt nejaki priekopnici vesmirneho prieskumu… volni badatelia… Su tam dvaja, vsak?
Nato sa Majka na lozku vymrstila, oprela sa oboma dlanami o prikryvku a sadla si tvarou ku mne.
— Dvaja! — zakricala. — Ano, dvaja, ty bezcitne poleno! Chumaj!
— No pockaj, — povedal som ohromene. — Co to ma znamenat?
— Naco si sem prisiel? — Teraz takmer sepkala.
— Chod si k svojim robotom a s nimi uvazuj, pred kolkymi rokmi sa to stalo, aka je to hlupost a preco su tam dvaja a nie traja, nie siedmi…
— Ale ved pockaj, Majka! — zvolal som zufalo.
— To som predsa vobec nechcel…
Zakryla si tvar rukami a nezrozumitelne prehovorila:
— Vsetky kosti maju polamane… no este zili…pokusali sa daco urobit… Pocuvaj, — poziadala ma a zlozila si ruky z tvare, — prosim ta, odid. O chvilu vyjdem. Onedlho.
Opatrne som vstal a vysiel som. Rad by som ju objal, povedal jej nieco privetive a povzbudzujuce, no nevedel som utesovat. Na chodbe sa ma odrazu zmocnila triaska. Zastal som a pockal, kym to prejde. To je ale den! Teraz predsa nemozem nikomu nic povedat. A azda to ani nie je potrebne. Otvoril som oci a vidim, ze v dverach kabiny stoji Vanderhose a pozera na mna.
— Ako sa ma Majka? — spytal sa potichu.
Akiste mi odpoved precital z tvare, lebo len smutne kyvol a vosiel do kabiny. Odvliekol som sa do kuchyne. Len tak zo zvyku, lebo sa zauzivalo, ze len co sa klzak vratil, vsetci sme si posadali k obedu. Lenze dnes iste bude vsetko inac. Aky tu moze byt obed… Nakrical som na kuchara, lebo sa mi zdalo, ze poplietol jedalny listok. Vlastne ani nic nepoplietol, obed bol pripraveny, ako vzdy dobry obed, no dnes nestaci len taky obed ako vzdy. Majka akiste vobec nic nebude jest, a potrebovala by sa najest. Objednal som pre nu u kuchara ovocne zele so slahackou — jej jedinu oblubenu maskrtu, aku som poznal. Rozhodol som sa, ze pre Komova neobjednam nic dalsie. Po kratkej uvahe som nic neobjednal ani pre Vanderhoseho, no pre kazdy pripad som vseobecnu cast jedalneho listka rozsiril o par poharov vina — co keby si odrazu niekto chcel upevnit dusevne sily… Potom som odisiel do kabiny a sadol som si k pultu.
Moji chlapci pracovali ani hodinky. Majka tu nebola. Vanderhose s Komovom zostavovali surny radiogram na zakladnu a skriepili sa.
— To nie je informacia, Jakov, — hovoril Komov. — Viete to predsa lepsie ako ja, ze existuje ista forma — stav lode, stav telesnych pozostatkov, pravdepodobne priciny stroskotania, objavy mimoriadneho vyznamu… no a tak dalej.
— Ano, pravdaze, — prisvedcil Vanderhose. — No date mi za pravdu, Gennadij, ze tato formalita ma zmysel len pre biologicky aktivne planety. V danej konkretnej situacii…
— Tak potom radsej neposielajme vobec nic. Sadnime si do klzaka, zaletime ta hned teraz a este dnes spiseme kompletnu zapisnicu…
Vanderhose pokyval hlavou.
— Nie, Gennadij, som kategoricky proti. Komisie tohto druhu musia pozostavat minimalne z troch ludi. Navyse sa uz zotmelo, nebudeme moct urobit podrobnu prehliadku okolia… A vobec, take veci sa musia robit so sviezou myslou, a nie po celom pracovnom dni. Co si myslite vy, Gennadij?
Komov stisol tenke pery a pastou lahko poklepal po stole.
— Ach, prislo to tak nevhod, — poznamenal mrzuto.
— Nuz take veci su vzdy nevhod, — potesil ho Vanderhose. — Nic to, zajtra rano ta pojdeme vsetci traja…
— Nebolo by lepsie vobec nic dnes neoznamovat? — prerusil ho Komov.
— Na to nemam pravo, — lutostivo povedal Vanderhose. — A vlastne co by sme mali z toho, keby sme to neoznamili?
Komov vstal, zalozil si ruky za chrbat a premeral Vanderhoseho od hlavy po paty.
— Ako to nemozete pochopit, Jakov? — povedal, uz vobec neskryvajuc podrazdenie. — Lod starehotypu, neznama, palubny dennik ktoviepreco zotrety… Ak posleme hlasenie v tejto forme, — Komov schmatol zo stola listok a zamaval nim Vanderhosemu pred tvarou, — Sidorov usudi, ze nechceme alebo nie sme schopni samostatne urobit expertizu. Prenho je to dalsia starost — utvorit komisiu, hladat ludi, ohanat sa pred zvedavymi povalacmi… Ocitneme sa v smiesnom a hlupom polozeni. A potom, ako bude vyzerat nasa praca, Jakov, ak sa sem dovali huf zvedavych zahalacov?
— Hm, — povedal Vanderhose. — Inac povedane, nechcete, aby sa na nasom useku potlkali cudzi ludia, vsak?
— Presne tak, — prisvedcil razne Komov. Vanderhose hodil plecom.
— Nuz co… — Chvilu porozmyslal, vzal Komovovi listok z ruky a pripisal k textu par slov.
— A v tejto forme by vam to vyhovovalo? „Zakladni ER-2,“ rychlo cital. „Surne. V kvadrate stodva objavena stroskotana pozemska lod typu „Pelikan“, take a take registracne cislo, v lodi su pozostatky dvoch ludi, pravdepodobne muza a zeny, palubny dennik zotrety, podrobnu expertizu… — tu Vanderhose zvysil hlas a vyznamne zdvihol prst, — zaciname zajtra.“ Co poviete na to, Gennadij?
Komov sa par sekund pohojdaval z paty na prsty.
— Nuz hoci aj takto, — prehovoril napokon. — Hocico, len nech nam tu neprekazaju. Dobre teda, nech je tak.
Odrazu vyskocil z miesta a vysiel z kabiny. Vanderhose sa obratil ku mne.
— Oznam to, Stas, prosim ta. A uz je cas na obed, co myslis? — Vstal a zadumane vyslovil jednu zo svojich tajomnych viet: — Len aby bolo alibi, mrtvoly sa uz najdu.
Zasifroval som radiogram a odoslal som ho v surnom impulze. Cosi ma znepokojovalo. Len pred chvilockou, doslovne pred minutou sa mi cosi vrylo do podvedomia a prekazalo mi ani trieska. Sedel som pred radiostanicou a nacuval som. Ano, to je daco celkom ine — nacuvat, ak vies, ze v lodi je plno ludi. Po okruznej chodbe rychle presiel Komov. Vzdy takto chodieva, akoby sa niekde ponahlal, no zaroven si uvedomuje, ze by sa ani nemusel ponahlat, ved bez neho sa aj tak nic nezacne. A teraz pocut, ako Vanderhose cosi nezrozumitelne dudre. Majka mu odpoveda a hlas ma ako zvycajne — vysoky a sebavedomy, akiste sa uz upokojila, alebo sa aspon ovlada. A uz tu nie je ani ticho ani pusto, nijake muchy v pavucine… A vtom som pochopil, aka trieska ma to znepokojuje: hlas umierajucej zeny v mojom fantazirovani a mrtva zena v stroskotanej rakete. Pravdaze, nahoda… Ked sme uz pri tom, desiva nahoda!
