Kir Bulycov
Popoluskine biele saty
Husar Pavlys v belasom lepenkovom cakove s kratkym chocholom z mosadzneho drotu a v bielej mentieke s ligotavymi kasirovanymi naplecnikmi, ktore nepatrili k husarskej uniforme, vyzeral hlupo a smutne si to uvedomoval, ale co mal robit. Kto pride medzi vrany…
Presiel cez pusty hlavny tunel k sale. Na podiu clenovia orchestra pod vedenim hlucneho nervozneho tucniaka s ciernymi mysacimi ockami umiestovali klavir. Pri dverach sa tisli ti, ktori sa nedostali do saly. Pavlys pozeral dnu ponad ich hlavy.
Na javisku, pod bielym panelom s napisom 50. VYROCIE MESACNEHO PRISTAVU ovitym vencom zo syntetickych smrekovych konarov stal slavny profesor zo Sorbonny. Nevedel, co ma robit s rukami, plietol si slavnostny prejav a pocetne vytvory karnevalovej fantazie, zaplnajuce salu, len tazko zachovavali ake-take ticho. Hlboko zakoreneny zmysel pre povinnost profesora nutil podrobne informovat zhromazdenych o uspechoch selenologie a pribuznych vied a o hlavnom prinose mesacnych zakladni pre dobytie vesmiru.
Pavlys si prezeral salu. Najviac tam bolo musketierov, aspon sto. Nepriatelsky zazerali na seba, ako ked sa na ulici nahodou stretnu dve zeny v rovnakych satach. Az do poslednej chvile sa kazdy z nich nazdaval, ze skvela myslienka obliect sa za musketiera zisla na um iba jemu. Medzi nimi sa kymacali vysoke ciapky alchymistov a branili vo vyhlade na javisko, kde-tu sa zjavili turbany tureckych sultanov i antenami vybavene krychle Martanov. Pravda, clovek si nemohol byt celkom isty, ze to su iba karnevalovi Martania, a nie pracovnici mesacnych laboratorii z Koruny alebo z P-9.
Pavlys sa pretlacil cez huf harlekynov a skriatkov, ktorym sa uz neuslo miesto v sale. Z bielej povaly tunelu viseli korale lampasikov a girlandy papierovych kvetov. Orchester na podiu zacal skusat nastroje. Po pustej chodbe sa rozlahli skripave tony. Kvety nad hlavou sa zatriasli do taktu bubnov. Okolo presli dve ciganky zahalene do salov.
— Nevzala si do uvahy anihilizacny faktor, — prisne povedala ciganka v ciernom sale s cervenymi kvetmi.
— Ako sa ma opovazujes obvinovat z takeho niecoho! — rozhorcila sa ciganka v cervenom sale so zelenymi uhorkami.
Tucniak, ktory usmernoval ludi pri ukladani klavira, dohonil Pavlysa a povedal:
— Galagan, si za to plne zodpovedny!
— Za co? — cudoval sa Pavlys.
— Spiro! — zavolal z podia saxofonista. — Preco nie je zapojeny mikrofon? Gelij nemoze spievat bez mikrofonu.
Pavlys dostal chut na cigaretu. Pobral sa k schodistu veducemu na dolne podlazie. Zisiel do polovice. Tu na odpocivadle stala pohovka a nad nou vo vyklenku bol odsavac pre fajciarov. Na pohovke sedela Popoluska v kristalovych crievickach a horko plakala. Ublizili jej, nevzali ju na bal.
Ked niekto place, to este neznamena, ze ho hned musite utesovat. Plac je sukromna vec.
— Dobry den! — pozdravil sa Pavlys. — Som z palaca. Princ ledva stoji na nohach, tolko vas hladal.
Na odpocivadle panovalo pritmie, lampa vedla pohovky, podobna starodavnej poulicnej lampe, nesvietila. Dievca prestalo plakat, akoby chcelo vyckat, kym Pavlys odide.
— Ak vam ublizili zle sestry a macocha, — taral Pavlys a nevedel prestat, — staci jedine vase slovo, ci prikyvnutie, a hned ich posleme na Zem. Na Mesiaci nemaju co hladat taki, co inym ublizuju a osocuju ich.
— Nikto mi neublizil, — povedalo dievca a ani sa k nemu neobratilo.
— Tak sa vratte do palaca a povedzte princovi vsetko.
– Co vsetko? — spytalo sa dievca.
– Ze ste uz zasnubena s chudobnym, ale statocnym pastierom a nestojite o briliantove komnaty a hodvabne spalne…
— Nie je vam zle? — spytalo sa dievca.
Jej otazka Pavlysa prekvapila. Cakal, ze ho poziada, aby odisiel, aby jej dal pokoj.
— Kdeze! Je mi veselo a zivot ma bavi, — odpovedal Pavlys.
— Tak preco ste sa mi prihovorili?
— Je mi vas luto. Sedite tu sama ako prst, a zo saly doliehaju slavnostne prejavy, orchester ladi truby. Mozem si zapalit?
— Len si zapalte, — odpovedalo dievca. Hlas malo monotonny a pokojny, akoby pred chvilou vobec nebolo plakalo.
Pavlys si prisadol na pohovku a vybral zapalovac. Rad by pozrel dievcatu do tvare. Malo zvlastny priduseny, monotonny hlas a zaroven akoby v nom cosi zunelo; Pavlys mal dojem, ze by mohol zniet zvucnejsie, ale dievca ho narocky tlmi. Stukol zapalovacom tak, ze svetlo zaziarilo medzi nim a dievcatom a na chvilku jej osvetlilo profil, lice, oko, usny lalocik vycnievajuci spod bielej parochne.
Dievca rozsvietilo lampu.
— Ked tak tuzite obzriet si ma, — poznamenalo, — naco take ceremonie. Navyse zapalovac ma velmi slabe svetlo.
Obratila sa k Pavlysovi a hladela nanho bez usmevu, ako dieta, ked pozuje fotografovi a caka, ze z objektivu uz-uz vyleti vtacik. Mala siroke licne kosti a velke, trochu sikme oci jasnosivej farby, hoci Pavlys cakal, ze ich bude mat cierne. Velmi plne, takmer cernosske pery mala v kutikoch trochu zdvihnute, akoby pripravene na usmev. Biela parochna s diademom sa jej trochu posunula a vyklzol spod nej pramen rovnych ciernych vlasov.
— Tak este raz dobry den, — povedal Pavlys. — Som velmi rad, ze vas poznavam. Pavlys.
— Marina Kimova.
— Ak vam naozaj mozem nejako pomoct…
— Zafajcite si, — pripomenula mu Marina. — Zabudli ste si vybrat cigaretu.
— Zabudol.
— Z ktorej lode ste?
— Podla coho ste usudili, ze nie som tunajsi?
— Vy ste z dialkovej floty.
Pavlys vyckaval.
— A na podrazkach mate magneticke podkovicky.
— Kazdy kozmonaut predsa…
— Ale clenovia dialkovej floty ich vzdy maju zaciernene. Nechali ste si nohavice od pracovneho obleku, neobliekli ste si husarske jelenicove nohavice. A navyse prsten — dan kurzistickej mladosti. Take smaragdy brusi kuchar na Zemi-14. Neviem si spomenut, ako sa vola…
— Hans.
— Tak vidite!
Marina sa konecne usmiala, ale iba perami.
— Koniec koncov nie je na tom nic cudne, — povedal Pavlys. — Ved tu je kazdy desiaty z dialkovej floty.
