Kir Bulycov
ZAKON PRE DRAKA
ZBORNIK VEDECKOFANTASTICKYCH POVIEDOK
Z ruskych originalov vybrala a zostavila Galina Matvejevova.
Prelozila Zuzana Borovska a Margita Svitkova
Translation © Zuzana Borovska a Margita Svitkova 1984
© Mir Moskva 1984
Prve vydanie. V spolupraci s vydavatelstvom Mir v Moskve vydalo Vydavatelstvo Obzor, Bratislava, roku 1984
Zakon pre draka
Polovica zivota
Cudzia pamat
Zahradnik vo vyhnanstve
Oko
Zakon pre draka
Ivan Stafengagen
Geografia
St-Peterburg, 1753
1
Pavlys uz bol desat sekund hore, ked ho vnutornou linkou zavolali na mostik. Zobudili ho pomocne motory. Keby nebol uz cele mesiace vo velkom hviezdolete, cielavedome sa zahryzajucom do prazdnoty, neznepokojil by ho takmer nepostrehnutelny hukot pomocnych motorov. Nevedel, co sa stalo, a uz sedel so zatvorenymi ocami na lozku a nacuval. O desat sekund stukol selektor a ozval sa kapitanov hlas:
— Pavlys, podte ku mne.
Kapitan to vyslovil sucho, rychlo, akoby bol zaujaty volacim celkom inym, ked stlacal gombik. Akoby sa vytrhol z prace, len aby povedal tie styri slova.
Znova stuklo. Ticho. Iba pomocne motory hucia dobiedzavo, poplasne, ako sotva pocutelna poziarnicka sirena — hviezdolet meni kurz.
V navigacnej casti mostika sa svietilo. Gleb Bauer otvoril atlas hviezd a zakryl nim kopu navigacnych map. Kapitan stal pri riadiacom pulte, fajcil a zo selektoru pocuval hlavneho mechanika. Potom povedal:
— Treba to spravit tak, aby to stacilo. Nemozeme sa zdrziavat.
— Zdravim vas, doktor, — privital ho Gleb.
V atlase hviezd mu Pavlys ponad plece videl stereoskopicku fotografiu planety. Cez spiraly cyklonov sa na nej crtali zelene a modre flaky.
— Co sa stalo? — opytal sa ticho, aby nerusil kapitana.
— Vezmeme pacienta. Dostali sme naliehavu vyzvu, — vysvetlil Bauer.
Kapitan daval do riadiaceho pultu udaje mechanikov.
— Malo by to vyjst, — riekol napokon.
Odstupil od pultu a ponukol Pavlysovi osuchane kapitanske kreslo, na ktore si sam nikdy nesadal, ale ako domaci pan ho vzdy ponukal hostom.
— Sadnite si a precitajte, co nam poslali. Nie je toho vela, ale pochopite.
Pavlys zacal citat modre gravigramove pasky.
„Zakladna-14 kozmickej lodi Segeza. Surne.
Stanica na Clarene ziada lekarsku pomoc. V sektore nie je nik okrem vas. Informujte o moznostiach.“
Druhy gravigram:
„Zakladna-14 kozmickej lodi Segeza. Surne.
Odpovedame. S Clarenou je zle spojenie. Podrobnosti nepozname. Oznamujeme vam volacie znaky stanice. Ak nemozete pomoct, oznamte to zakladni.“
Treti gravigram prisiel z Clareny.
„Sme radi, ze ste s nami nadviazali spojenie. Mame ranenych. Lekarov stav je vazny. Potrebna evakuacia. Na stanici je zachranna raketa. Mozeme sa stretnut na obeznej drahe.“
V dalsom gravigrame Clarena oznamovala hviezdoletu udaje o mieste a case stretnutia, potom nasledoval text tykajuci sa priamo Pavlysa.
„Na otazku o stave ostatnych ranenych odpovedame: zvladneme to sami. Ponuku poslat lekara vdacne prijimame. Pracujeme v zlozitych podmienkach. Spravu posleme raketou.“
Kapitan si vsimol, ze Pavlys cita posledny listok.
— Prepacte, — povedal, — ze sme vas nezobudili skor. Vedeli sme, ze neodmietnete.
Pavlys prikyvol.
— No este vzdy mozete odmietnut…
— Ak vahas, — prerusil ho Bauer, — rad ta zastupim. Aj tak sa vacsmi podobam na lekara. Na tuto ulohu vyzeras prilis lahkomyselne.
— Kedy sa stretneme s raketou? — opytal sa Pavlys.
— Dnes vecer. O dvadsiatej druhej.
— Co je lekarovi… ake su tam komplikacie?
— O pol hodiny znova budeme mat spojenie. Poradi si tu Milos bez teba?
— V lete absolvoval kurz. Navyse tu je dobre pristrojove vybavenie a spojenie so zakladnou, vzdy moze konzultovat.
— Myslel som si to, — povedal kapitan spokojne.
— Ako dlho tam budem? — zaujimal sa Pavlys.
