nic ine len nacuvat, no a, prirodzene, aj pocujem, kadeco tu pocujem!..
Energicky som zapol preventivnu udrzbu, vybral som z police puzdro s nastrojmi a vyrutil som sa z kabiny. Usiloval som sa opanovat a s kozuchom som si tentoraz poradil dost rychlo. Ladove povetrie mi slahalo do tvare, a to ma este vacsmi obodrilo. Vykrocil som k stavenisku, rovno k Tomovi. Pod nohami mi skripal piesok, siel som a vobec som sa neobzeral. Ladovec, hmly, oceany — nic z toho ma odteraz nezaujimalo. Setril som si nervy na svoje bezprostredne povinnosti. Nemal som ich bohvieake, a pritom ma cakalo tolko neodkladnych povinnosti ako predtym, ba mozno i viac.
Najprv som Tomovi prekontroloval reflexy. Mal ich vo vynikajucom stave. „Vyborne!“ povedal som nahlas, vybral som z puzdra skalpel a jednym pohybom, ako na skuske, otvoril som Tomovi zadnu lebkovu dutinu. Pracoval som s elanom, ba az s akousi zurivostou, rychlo, presne, usporne ani stroj. Mozem povedat jedno: nikdy v zivote som tak nepracoval. Mrzli mi prsty, tvar, musel som opatrne dychat, aby sa netvorila namraza na operacnom poli, no ani som len nepomyslel, aby som roboty zahnal do lodnej dielne. Bolo mi coraz lahsie, nepocul som nic nenalezite, ba uz som i zabudol, ze by som mohol daco pocut a dva razy som odbehol do lode po vymenne uzly do Tomovho koordinacneho systemu. „Budes ako novy,“ prihovaral som sa mu. „Uz mi neutecies od prace. Ja ta, starky moj, vyliecim, znova ta postavim na nohy, zasa bude z teba clovek. Hadam len chces byt clovekom? Akoby aj nie! Bude ti dobre, budu ta mat radi, budu ta opatrovat, pestovat. Lenze co ti to vlastne hovorim? Kdeze z teba moze byt clovek s takym blokom axiomatiky? Ved takto ta nielenze ludia neprijmu medzi seba, ani do cirkusu. by ta nevzali. S takym blokom axiomatiky budes o vsetkom pochybovat, zacnes sa zamyslat, naucis sa hlbokomyselne sparat si v nose. Reku, stoji to za to? A na co je to vsetko? Naco su vsetky tie pristavacie cesty, zakladne? No ja ta teraz, holubok moj…“
— Sura, — zastenal tesne pri mne zachripnuty zensky hlas. — Kde si, Sura… Boli…
Zmeravel som. Lezal som v Tomovom bruchu, zo vsetkych stran zovrety obrovskymi hrbolcami jeho pracovnych svalov, iba nohy mi trcali von. Odrazu sa ma zmocnila taka hroza ako v tom najneuveritelnejsom sne. Sam neviem, ako som sa ovladol, ze som sa nerozvrestal a nezacal sa zmietat v hysterickych krcoch. Azda som na chvilu stratil vedomie, lebo dlho som nepocul a nevnimal nic, len som vypliestal oci na obnazenu kopu nervov pred sebou, oziarenu zelenkastym svetlom.
— Co sa stalo? Kde si? Sura, nic nevidim… — chrcala zena, zvijajuca sa od neznesitelnej bolesti. — Ktosi tu je… Sura, ved sa ohlas! To boli! Pomoz mi, nevidim nic…
Chrcala a plakala a dookola opakovala jedno a to iste, az sa mi marilo, ze na vlastne oci vidim jej vykrivenu tvar, zaliatu smrtelnym potom a v chriplavom hlase uz neznela len prosba a bolest, bola v nom i zurivost, ziadost, rozkaz. Takmer fyzicky som citil, ako sa mocne ladove prsty nacahuju k mojmu mozgu, chcu sa don zadrapit, zovriet ho a skoncovat s nim. Uz napoly v bezvedomi, krcovite zatinajuc zuby, nahmatal som lavou rukou pneumaticky ventil a pritlacil som nan, ako som vladal. Stlaceny argon sa s divym zavyjanim vyvalil von, no ja som dalej tlacil na ventil, aby som zmietol, rozdrvil na prach, navzdy znicil chriplavy hlas v mojom mozgu, az som citil, ze hluchnem, a to mi prinieslo obrovsku ulavu.
Spamatal som sa, az ked som stal vedla Toma, drvila ma zima, dychal som si na zmeravene prsty a s blazenym usmevom som opakoval: „Zvukova clona, jasne? Zvukova clona…“ Tom stal silne nachyleny na pravy bok a svet vokol mna bol zahaleny obrovskym nehybnym oblakom inovate a zamrznutych zrniek piesku. Obisiel som Toma, pricom som si ruky zimomrivo schovaval pod pazuchami, a videl som, ze prud argonu vyhlbil na okraji staveniska obrovsku jamu. Chvilu som nad nou postal, pricom som si jednostaj opakoval „zvukova clona, zvukova clona“, no citil som, ze by som s tym uz mal prestat. Uvedomil som si, ze stojim na mraze bez kozucha, a pripomenul som si, ze som ho zhodil prave tu, kde sa teraz roztvara jama. Porozmyslal som, ci som vo vreckach nemal daco dolezite, na nic som neprisiel, lahkomyselne som hodil rukou a neistym klusom som zamieril k lodi.
Najprv som si v kesone vzal novy kozuch, potom som siel do svojej kabiny, pri dverach som zakaslal, akoby som chcel dakoho upozornit, ze vchadzam, vstupil som, lahol som si na lozko tvarou k stene a kozuch som si pretiahol az cez hlavu. Pritom som vyborne chapal, ze vsetko, co robim, nema nijaky zmysel. Do kabiny som sa pobral s celkom jasnym cielom, no uz som zabudol s akym. A tak som si lahol a poprikryval sa, akoby som chcel komusi ukazat, ze prave pre toto som sem siel.
V mojom konani bolo cosi hystericke, a ked som sa trochu spamatal, celkom som sa potesil, ze hysteria sa u mna prejavila takouto vcelku neskodnou formou. Bolo mi jasne, ze moja praca tu sa skoncila. A vobec, akiste uz nikdy nebudem moct pracovat vo vesmire. Pravdaze, strasne ma to skrelo a — skoda reci! — aj som sa hanbil, ze som nevydrzal, zlyhal som v prvej praktickej praci, hoci ma poslali — aspon to tak vyzera — na najbezpecnejsie a najpokojnejsie miesto. Mrzelo ma i to, ze som takato nervova ruina a ze som kedysi tak samolubo lutoval Kaspara Manukiana, ked neobstal v konkurze na projekt „Korab“ vraj pre zvysenu nervovu vzrusivost. Svoju buducnost som videl v najcernejsom svetle — tiche sanatoria, lekarske prehliadky, procedury, opatrne otazky psychologov a cele more sucitu a lutosti, nicive privaly sucitu a lutosti, valiace sa na mna zo vsetkych stran…
Smahom som odhodil kozuch a vstal som. Dobre, povedal som tichu a pustote, zvitazili ste. Gorbovskij zo mna nie je. Dajako to prezijem… V poriadku. Este dnes o vsetkom porozpravam Vanderhosemu a zajtra ma uz iste niekto pride vystriedat. Doparoma, a ako to vyzera u mna na stavenisku! Tom je demobilizovany, grafikon naruseny a vedla drahy to sproste jamisko… Vtom sa mi rozjasnilo, po co som sem prisiel, vytiahol som zasuvku stola, nasiel som krystalofon so zapisom irukanskych vojenskych pochodov a pedantne som si ho zavesil k lalociku praveho ucha. Zvukova clona, povedal som si posledny raz. Vzal som kozuch pod pazuchu, vysiel som do kesonu, par raz som hlboko vdychol a vydychol, aby som sa celkom upokojil, nato som zapol krystalofon a vykrocil som z lode.
Teraz mi bolo dobre. Okolo mna i vo mne revali barbarske truby, cvendzali spieze, rachotili bubny. Telemske legie, pokryte oranzovym prachom, tazkym, raznym krokom pochodovali cez starodavne mesto Setem, blcali veze, krovy sa rucali, baranidla desivo rachotili a nacisto gniavili rozvahu nepriatela. Znova som sa pustil do Tomovho vnutra a teraz uz, obklopeny a ohradeny tymito zvukmi tisicrocnej minulosti, nerusene som dokoncil udrzbu.
Jack a Rex uz zarovnavali jamu a Tomove vnutornosti sa nahustovali poslednymi litrami argonu, ked som nad plazou zbadal rychlo narastajucu ciernu skvrnu. Vracal sa raketovy klzak. Pozrel som na hodiny — o dve minuty osemnast hodin miestneho casu. Vydrzal som. Teraz som uz mohol vypnut tympany a bubny a znova uvazit, ci sa oplati znepokojovat Vanderhoseho a otravovat zakladnu. Nebude take jednoduche najst za mna nahradu, su to predsa mimoriadne udalosti a pre toto sa moze zdrzat praca na celej planete, prihrnu sa sem vselijake komisie, zacnu sa kontrolne previerky a dalsie kontroly, praca sa zastavi. Vadik bude behat zlostny ani cert, no a ked si predstavim, ako na mna pozrie doktor xenopsychologie Gennadij Komov, clen Komisie pre kontakty, specialny splnomocnenec pre projekt „Korab“, nadejny vedec, oblubeny ziak doktora Mboga, novy konkurent a spolubojovnik sameho Gorbovskeho… Nie, musim si to vsetko dokladne premysliet. Hladel som, ako sa blizi klzak, a utvrdzoval som sa: naozaj si to musim co najdokladnejsie premysliet. Po prve, mam pred sebou este cely vecer, a po druhe, azda by nebolo zle na cas to odsunut. Koniec koncov, moje zazitky sa tykaju len mna, ale moj odchod do vysluzby sa uz netyka len mna, lez da sa povedat, zasiahne vsetkych. A navyse zvukova kulisa sa vyborne osvedcila. Takze hadam to predsa nechame na neskor. Ano, to bude najlepsie…
Vsetky tieto myslienky mi hned vyfuklo z hlavy, len co som videl, ako sa tvari Majka a Vanderhose. Komov vyzeral ako vzdy, to znamena, ze hladel tak, akoby vsetko navokol uz oddavna patrilo len jemu a celkom ho zunovalo. Lenze Majka bola v tvari bleda, az sinava, akoby jej bolo zle. Komov uz zoskocil na piesok a strucne sa ma spytal, preco som neodpovedal na radiovyzvy. Vtom mu pohlad sklzol na krystalofon na mojom uchu, opovrzlivo sa uskrnul a pobral sa do lode. Ani nepockal, co mu odpoviem. Aj Vanderhose nenahlivo vyliezol z klzaka a blizil sa ku mne. Smutne pokyvoval hlavou a vacsmi nez inokedy mi pripominal postarsiu choru tavu. No Majka dalej nehybne sedela na svojom mieste, nadurdena, s bradou zaborenou do kozusinoveho goliera, oci mala akesi sklene a rysave pehy akoby jej ocerneli.
— Co sa stalo? — spytal som sa nalakane.
Vanderhose zastal predo mnou, zaklonil hlavu a vystrcil spodnu celust. Nato ma chytil za plece a zlahka potriasol. Srdce mi zovrelo od strachu, nevedel som, co si mam mysliet. Vanderhose ma znova zadrmal za plece a povedal:
— Velmi smutny objav, Stas. Nasli sme rozbitu lod.
Krcovite som prehltol a spytal som sa:
— Nasu?
— Hej, nasu.
Majka vyliezla z klzaka, malatne mi kyvla rukou a zamierila k lodi.
