Nebolo to po prvy raz. Stalo sa to uz aj pred rokom, aj pred pol rokom. A on vzdy zacal Zinu lutovat a vycitat si, ze sa o nu malo staral. Vtedy vsak este neexistovalo Oko.
— Dobre, — povedal. Takto reagoval aj pred rokom aj pred pol rokom. — Dobre. Pravdaze, odidem.
Zlozil si Oko, odlepil prisavky a opatrne ho poskladal do aktovky.
— V tomto dome ti nic nepatri, — povedala.
— Nie, — pritakal ako vzdy.
V kuchyni si rozlozil svoju rozkladaciu postel. Uz neraz tak spal a Zina, sklamana lahkym vitazstvom, vybrala zo skrine prikryvku a razom zaspala na gauci, priam ako mrtva. Vtom Boris pochopil, ze pred nou nie je nicim vinny. Bol to cudny pocit — nebyt vinny. Ked sa vcasrano prebudil, okolo siedmej, zdalo sa mu, ze spal iba par minut, a myslienky, s ktorymi zaspaval, zostali a mohol v nich pokracovat z bodu, pri ktorom zaspal.
Postavil cajnik na sporak, vzal si svoje papiere, najpotrebnejsie knihy a albumy so znamkami. Zina pokojne odfukovala na gauci. Napravil jej prikryvku a snazil sa pochopit, co sa stalo, co sa zmenilo, preco nie je vinny. Mozno, ze si vcera konecne vyrovnal dlhy. Tak to bude, vyrovnal sa a nikomu nie je nic dlzen. Bolo to krasne — nikomu nie je nic dlzen.
Na stole nechal listky z pracovne a cistiarne a este dvadsat rublov, co mal pri sebe, vysiel na schodiste, zastal, pozrel na dvere, ku ktorym prichadzal tisic raz, a pocitil novu radost z toho, ze k nim uz nikdy nepride.
Kracal po ulici, ludia sa ponahlali do prace, on sa nemusel, mal cas este celu hodinu. Predstavoval si, ako bude Verchovskij prekvapeny, ked sa dozvie, ze tiez ide na konferenciu. Potesi sa. Do Baku pricestuju spolu, budu byvat v hoteli, budu si pochutnavat na saslikoch. Stretne sa s Giinterom Braunom, ktory napisal, ze pride do Baku specialne preto, aby sa zoznamil s profesorom Kotkinom. Na Zinu ani nepomyslel.
Sadol si na lavicku na bulvari a pozoroval okoloiducich.
Po bulvari prichadzala stara chuda zena. Sla, pred sebou natrcala palicku a klopkala nou o zem. Sla sebaisto, nenahlivo, hlavu mala nachylenu dozadu. Borisovi sa zrazu zazdalo, ze je to jeho mama, az ho pichlo v hlave, hoci to nemohlo byt, a ani nebolo.
Ked prisla blizsie, zastala, palickou presla pred sebou, podisla k lavicke a dotkla sa jej palickou.
— Sadnite si, — povedal jej Boris.
— Dakujem. — Sadla si a obratila sa k nemu. Zdalo sa, ze ho vidi. Trosku previnilo sa usmiala a ozvala sa:
— Casto chodim skoro von. Rano tu je tak dobre…
— Pracujete? — opytal sa jej.
— Pravdaze. Co by som si inak pocala?
— Prepacte a co robite? — Vopred poznal odpoved — je ucitelkou.
— Ucim na strednej odbornej skole. Neter mi pomaha s novinkami. Pocuvam radio, televiziu…
— Aj ja som dnes vysiel skor, — prerusil ju. — Zvycajne sa clovek ponahla, meska. No dnes mi to tak vyslo.
Prikyvla. Vtedy sa jej spytal, co sa uz nestihol spytat svojej mamy:
— Prepacte, tazko sa vam zije?
— Zvlastna otazka… Nie, nie je mi tazko. Pravda, stava sa, niekedy lutujem, ze mi je vela veci nedostupnych. Ale radsej na to nemyslim. Naco sa roztrpcovat? Som stastnejsia ako mnohi ini. Oslepla som cez vojnu a vela si pamatam.
Pamatam sa, ako vyzeraju listy, stromy, domy a ludia. Mozem si predstavovat. Horsie su na tom ti, co su slepi od narodenia. Pravda, aj oni maju urcite vyhody…
— A keby vam povedali, ze dnes znova uvidite?
— Kto by mi to povedal?
— Ja.
Usmiala sa.
— Najkrajsia radost — rozdavat darceky. Kuzelnikov ma kazdy rad.
— Nie som si isty, ci ma volakto ma rad.
Otvoril aktovku. Vedel, ze to nesmie urobit. Celov mu odtrhne hlavu, a dobre spravi.
— Teraz uvidite, — povedal. — Len ma pocuvajte. Na sluchy vam pripnem prisavky… Nebojite sa?
— Preco by som sa mala bat? Len ma bude boliet, ked sa vas zart skonci. Je kruty, ale vy ste si to neuvedomili.
— To nie je zart. Pockajte.
Nesikovnymi prstami jej odhrnal vlasy zo sluch, aby prisavky lepsie drzali. Este stale sa snazila usmievat. Pripevnil jej obruc s pristrojom na celo. Dve male deti s lopatkami podisli blizsie k nim, aby videli, co robi.
Do dlane jej vlozil spinac.
— Asi by ste sa nemali pozerat na prudko osvetlene predmety. Naklonte hlavu. Tu to stlacte.
Jej jemny chudy prst zamrel nad tlacidlom a Boris jej ho pritlacil. Spinac stukol.
Zena mlcala. Sedela so sklonenou hlavou a Boris sa nevedel odhodlat pozriet jej do tvare.
Potom namahavo zdvihla hlavu, obratila sa k nemu, az uvidel v pristroji zahadne chladne svetielko. Z nevidiacich oci vypadli slzy; na suchej bielej pokozke nechavali za sebou klukate cesticky ako dazd na skle.
Bol v rozpakoch. Vstal a povedal:
— Do videnia. Viete, neurobil som dobre, nemal som pravo… Potom, ked sa spamatate, zavolajte mi na toto cislo. Volam sa Kotkin.
Na listok vytrhnuty zo zapisnika napisal svoje telefonne cislo do ustavu.
