— Iba ti, co ostali na karneval.
— Je ich vela.
— Ale vy k nim nepatrite.
— Ako to viete, Sherlock Holmes?
— Tusim to. Ked ma clovek problemy, vie vytusit aj cudzie nestastie.
— Nijake nestastie, — povedal Pavlys, — iba mala neprijemnost. Letel som na Korunu, a na Zemi mi povedali, ze moja lod startuje z Mesiaca az po karnevale, tak ako vsetky ostatne. Ale lod predsa odletela. A teraz neviem, ako sa ta dostanem.
— Mali ste letiet na lodi Aristoteles?
— Aj to viete?!
— Je to jedina lod, ktora odstartovala v den karnevalu, — povedala Marina. — Aj ja som sa ponahlala k nej. Aj ja som prisla neskoro…
— Niekto vas tam… cakal? — Pavlys veru nemyslel, ze mu vyjav, ktory si predstavil, tak pokazi naladu: Marina uteka k schodikom, pri ktorych ju s otvorenym narucim caka urasteny kapitan… alebo navigator.
— Mohol ostat, — povedala Marina. — Nikto by ho za to neodsudzoval. Ale nechcel ma vidiet. Odstartoval presne podla letoveho poriadku. Posadka iste bola namrzena. Takze vlastne ja som na vine, ze ste sa nedostali na Korunu.
— Obavam sa, ze prehanate, — povedal Pavlys a usiloval sa potlacit v sebe atavisticke pocity, nedostojne civilizovaneho cloveka.
— Nerobim na vas dojem osudovej zeny?
— Vobec nie.
— A predsa som sa previnila.
Pavlys zahasil cigaretu a polozil Marine najhlupejsiu zo vsetkych moznych otazok:
– Lubite ho?
— Dufam, ze aj on ma lubi, — odpovedala Marina, — hoci uz som o tom zacala pochybovat.
— Stava sa, — poznamenal Pavlys znicene.
– Co vas tak sklucilo? — spytala sa Marina. — Pred desiatimi minutami ste ma videli prvy raz v zivote, a uz by ste mi s pozitkom urobili scenu ziarlivosti. Absurdne, vsak? Ste smiesny. Hned si zlozim parochnu a skonci sa mamenie.
— Prave som vas chcel o to poprosit.
Ale Popoluska si nestihla zlozit parochnu.
– Co tu robis? — teatralne zvolal rimsky patricij v bielej tragickej maske. — To je jednoducho zazrak, ze som siel prave po schodoch.
— Zoznamte sa, — povedal Pavlys vstavajuc. — Moj stary priatel Salias. Prichylil ma tu, ba postaral sa mi aj o karnevalovy odev.
— Nie ja, ale moje dobre zdravotne sestry, — opravil ho Salias, podavajuc Marine ruku. — Som eskulap.
— Marina, — povedalo dievca.
— Ste mi akasi povedoma…
Marina pomaly zdvihla ruku a zlozila si z hlavy bielu kuceravu parochnu. Rovne kratke cierne vlasy jej zrazu zmenili tvar, vniesli do nej harmoniu. Marina potriasla hlavou.
— Uz sme sa videli, doktor Salias, — povedala. — Vsetko viete.
— Parochna vam svedci, — zalichotil jej dobracky, tucny Salias.
— Chcete povedat, ze je ma v nej tazsie spoznat?
— Bolo by odo mna taktne miesat sa do cudzich veci?
— Vyborne! — zasmiala sa Marina. — Upokojim vas. Moje dobrodruzstvo sa chyli ku koncu. Mimochodom, uz dost dlho sa zhovaram s vasim priatelom, no takmer nic o nom neviem. Iba tolko, ze je smiesny.
— Smiesny? Skor by som povedal, ze nevychovany. — Salias sa zjavne zaradoval, ze sa zmenila tema rozhovoru.
— Dobre vychovany husar sa predsa nebude vydavat za krasneho princa.
— Ba ani len husar nie je, — povedal Salias. — Obycajny doktor Slava Pavlys z dialkovej floty, lodny lekar, skrachovany biologicky genius. Banalne individuum…
— Teda som mala pravdu, — konstatovala Marina.
— Neskriepil som sa, — pripomenul Pavlys a otvorene obdivoval Marinu. Salias si odkaslal.
— Musite ist? — povedala Marina.
— A vy?
— Aj ja. Odbija dvanasta.
— Spytujem sa vazne, — povedal Pavlys. — Aj ked chapem…
— Absolutne nic nechapete, — zavratila ho Marina. — Pousilujem sa prist k podiu, kde je orchester, ale najprv si zajdem do izby po masku.
Marina si rukou nadvihla spodok dlhych bielych siat a uz bezala dolu schodmi. V druhej ruke jej ako zive hunate zvieratko poskakovala biela parochna.
— Budem cakat, — zavolal za nou Pavlys. — Najdem vas aj v inej maske, hoci pri sporaku v chudobnej chalupke.
Neodpovedala.
Salias potiahol Pavlysa za rukav.
— Pocuvaj, naozaj ju poznas? — spytal sa Pavlys, ked sli hore schodistom.
— Nie, nepoznam. Radsej na nu zabudni.
— Esteze co! Je vydata?
— Nie.
— S akou istotou hovoris o cloveku, ktoreho, ako tvrdis, nepoznas.
— Som stary mudry havran.
— A preco mam na nu zabudnut?
— Bude to lepsie. Stava sa, ze stretnes niekoho, chcel by si ho uvidiet znova, ale situacia sa vyvinie tak, ze ho uz nikdy neuvidis.
— Podcenujes ma.
— Mozno.
Vysli na chodbu. Valil sa tadial zastup zo saly. Orchester pozdravoval karneval nepravidelnym rytmom modnej pesnicky.
— Pride k podiu, — zavolal Pavlys.
— Mozno, — zopakoval Salias.
Prud ludi sa rozchadzal po sirokom tuneli. Luce reflektorov s pestrofarebnymi sklami sa presuvali nad hufom, cim vznikala iluzia letneho vecera a sireho priestranstva. Clovek by takmer neveril, ze je na Mesiaci, tridsat metrov pod jeho mrtvym povrchom.
Asi po desiatich minutach sa Pavlys vytratil od stebotajucich zdravotnych sestier a zasiel k podiu. Nad hlavou videl okruhle nohy klavira i klaviristovu nohu v topanke, ako rovnomerne stlaca pedal, ani co by klavirista viedol nejake starodavne auto.
Marina Kimova neprichadzala. To nie je mozne, ze by mu slubila schodzku len preto, aby sa ho zbavila.
Cierny mnich s kapucnou stiahnutou nizko do tvare pristupil k Pavly-sovi a prihovoril sa mu:
— Slava, ty si ma nespoznal?
— Bauer! — zvolal Pavlys. — No pravdaze, Gleb Bauer. Co tu robis, starigan? Davno si sa utiahol do klastora?
— Neruhaj sa, syn moj, — pokarhal ho Gleb. — Aj ked boh neexistuje, som jeho predstavitelom na Mesiaci.
— Tancujete, mnich? — spytala sa panovacne zena v supinatom odeve rusalky. — Nepoculi ste, ze vyhlasili damsku volenku?
— S radostou prijimam vase pozvanie, — povedal Bauer. — Len prosim, aby ste ma zbytocne neuvadzali do pokusenia.
— To sa este uvidi, — povedala rusalka.
— Slava, neodid! — zvolal Bauer a uz ho rusalka tahala prec.
