Musketieri prigulali sud s jablcnym vinom a pozyvali zaujemcov k stolom. Bauerovi vycnievala hlava ponad tanecnikov. Alchymista v plasti s nalepenymi foliovymi hviezdami vyskocil na podium a zacal spievat. Vedla ktosi zapalil bengalsky ohen.
Marina este vzdy neprichadzala.
Pavlys sa rozhodol cakat az do konca. Niekedy vedel byt velmi tvrdohlavy. Marina priletela sem, aby sa stretla s kapitanom Aristotela. Ale on ju nechcel vidiet a nedovolil ani posadke, aby zostala na karnevale. Kruty clovek, alebo velmi urazeny. Musi sa Bauera spytat, ako sa vola. Bauer vsetkych pozna. Aj Salias cosi vie, ale nechce o tom hovorit. Nic to, prinutim ho povedat pravdu, az budeme sami v izbe.
Pavlys sa rozhodol vratit k schodistu a tam pockat na Marinu. Po niekolkych krokoch sa obzrel a zbadal, ze Bauer sa vratil k podiu a vrti hlavou na vsetky strany, iste ho hlada. Pretisol sa k nemu nizky tucniak s ciernymi mysacimi ockami, stupol si na prsty a naliehavo, vazne mu cosi hudol. Bauer napokon zbadal Pavlysa a zdvihol ruku, volal ho k sebe. Pavlys znova preletel pohladom po tanecnikoch. Popolusku nevidel.
— On je lekar? — spytal sa tucniak Spiro, ked sa Pavlys priblizil k nim.
— A ja som sa nazdaval, ze to je Galagan, este som mu aj kazal cosi urobit. No dobre, bezim dalej. Poinformujte ho. Ja musim pohladat Sidorova.
— Podme, Slava, — vyzval ho Bauer, — cestou ti rozpoviem, o co ide.
Nad hlavou im buracal orchester, nohy klavira sa trochu chveli. Naokolo sa tancovalo. A predsa Pavlys v tej vseobecnej veselosti vycitil akysi cudzi ton. Medzi maskami sa zjavilo niekolko vaznych, vsedne oblecenych ludi. Nahlivo hladali medzi tanecnikmi tych, ktorych potrebovali, cosi im zasepkali a tanecnici hned opustili parket.
— V Sachte nastal vybuch, — ticho vysvetloval Bauer. — Vraj to nie je nic strasne, ale niekolkych popalilo. Nechcu to oznamovat, nech slavnost pokracuje.
— Je to daleko?
— Nevidel si Sachtu?
— Som tu prvy den.
Pri vytahu sa nazbieralo zo pat-sest ludi. Pavlys videl, ze uz o vsetkom vedia. Zlozili si masky a bezstarostne, sviatocne ovzdusie sa vzapati stratilo. Musketieri, alchymista, neandertalec v syntetickej kozusine, krasna dvorna dama — vsetci zabudli, ze su na karnevale i na to, ako su obleceni. Znova to boli lekari, vakuologovia, mechanici, zachrancovia… Karneval uz patril minulosti. A hudba i rovnomerny hluk, co doliehali zo saly, tvorili iba pozadie triezvej skutocnosti…
Bolo uz nad ranom, ked Pavlys stal pri nosidlach, ktore vyniesli z ose-trovne Sachty, a cakal, kym sa lunobus obrati tak, aby ranenych mohli co najpohodlnejsie vniest don. cez priezracnu stenu kopuly ziarila pasikava Zem a Pavlys rozoznal, ze nad Tichym oceanom sa vytvara cyklon. Vodic vysiel z kabiny a odsunul zadnu stenu lunobusu. Tvar mal od unavy prepadnutu.
— To ale bola noc! — poznamenal. — Troch odvazame?
– Ano.
Nosidla boli zakryte nafuknutymi plastickymi krytmi. Pracovnici, ktori mali sluzbu v spodnom podlazi Sachty a utrpeli tazke popaleniny, spali. Este dnes ich evakuuju na Zem.
Salias, ktoremu za noc zarastli lica rysavym strniskom, pomohol Pavly-sovi a vodicovi nalozit nosidla do lunobusu. Ostal v Sachte a Pavlys siel do Mesacneho pristavu odprevadit ranenych.
Az o hodinu bol Pavlys celkom volny a mohol sa vratit do velkeho tunela. Reflektory uz boli vypnute a balony i girlandy kvetov a zhasnutych lampasikov, visiace z povaly, vyzerali teraz cudzo, nevhodne. Dlazka bola posiata konfetami a zdrapmi papierovej spiraly. Kde-tu sa povalovali papierove celenky, skrabosky, zhuzvany musketiersky klobuk. V kute osamely robot upratovac bezradne pohyboval vysavacou trubicou. Este nikdy nevidel taky neporiadok.
Pavlys pristupil k podiu. Pred niekolkymi hodinami tu cakal na Marinu Kimovu. Vtedy sa naokolo hemzili ludia, Bauer v ciernej sutane tancoval so zelenou rusalkou…
Na nohe klavira zbadal lepiacou paskou pripevneny listok a na nom velkymi hranatymi pismenami bolo napisane HUSAR PAVLYS.
Pavlys potiahol listok za roztek. Srdce sa mu zovrelo od hrozy, ked si pomyslel, ze sem mohol aj neprist. Na listku krizom lezali nahlive riadky: Prepacte, ze som nemohla vcas prist. Odhalili ma. Za vsetko som vinna ja. Zbohom, nehladajte ma. Ak nezabudnem, pokusim sa Vas najst o dva roky. Marina.
Pavlys si znova precital listok, ktory akoby bol z ineho, neznameho zivota. Popoluska place na schodisti. Popoluska nechava listok, v ktorom oznamuje, ze ju dolapili, a ziada, aby ju nehladal. Hodilo sa to skor do nejakeho starodavneho, tajomstvami preplneneho gotickeho romanu. Popoluska sice odmietla schodzku s nim, no za tym sa mohla skryvat nema prosba o pomoc, lebo unoscovia krasnej neznamej ju sledovali na kazdom kroku a nestastne dievca, obavajuc sa o osud svojho vyvoleneho, prelievalo slzy a pisalo na zdrap papiera, co jej diktoval jednooky oplan. A vyvoleny zatial…
Pavlys sa uskrnul. Na zivnej pode karnevalu sa dobre dari romantickym tajomstvam. Nezmysel, to je nezmysel!
Pavlys sa vratil k Saliasovi do izby, osprchoval sa a lahol si na divan.
Zobudilo ho vyzvananie videofonu. Pavlys vyskocil, pozrel na hodiny. Osem dvadsat. Salias sa este nevratil. Pavlys zapol videofon. Z obrazovky sa nanho usmieval Bauer. Mal oblecenu vyhladenu uniformu navigatora dialkovej floty, bol sviezi, vyholeny, energicky.
— Pospal si si, Slava? Nezobudil som ta?
— Spal som asi tri hodiny.
— Pocuj, Pavlys, zhovaral som sa s kapitanom. Letime s nakladom na Epistolu. Mame volne miesto lekara. Mozes letiet s nami. Tak ako?
— Kedy startujete?
— Raketa odchadza na startovacie stanovisko o desiatej. Stihnes to?
– Ano.
— Vyborne. Mimochodom, uz som oznamil dispecerovi, ze poletis s nami ako lekar.
— Takze cely tento rozhovor je iba formalita?
— Prirodzene.
– Dakujem, Gleb.
Pavlys vypol videofon a sadol si napisat listok Saliasovi.
O pol roka, ked sa Pavlys vracal na Zem, ostal trcat na planetoide Ascor. Mala sem priletiet lod Praha so zariadenim pre vypravy, ktore pracovali v sustave. Odtialto lod robila velky skok na Zem.
Pavlys sa potlkal na planetoide treti den. Vsetkych tam uz poznal a vsetci poznali jeho. Chodil na navstevy, popijal caj, mal besedu o uspechoch reanimacie a zahral si simultanku, v ktorej na hanbu dialkovej floty polovicu partii prehral. Lod Praha nechodila.
Pavlys si vsimol u seba istu zvlastnost. Ked prisiel niekam, kde mal stravit mesiac, prvych dvadsatosem dni mu preletelo ako nic, no posledne dva trvali celu vecnost. A ked prisiel niekde na rok, zil normalnym zivotom jedenast a pol mesiaca. Tak to bolo aj teraz. Takmer pol roka nemyslel na domov, nemal kedy. Ale posledny tyzden bol prenho hotovym utrpenim. Uz sa mu zunovalo hladiet na nevidane zazraky, otravilo ho pocuvat piesne dalekych svetov… Tahalo ho domov, domov!
Pavlys si kratil cas v bufete, cital Machiavelliho nesmrtelne Dejiny Florencie. Bola to najhrubsia kniha, aku nasiel v kniznici. Za pultom stala geologicka Ninka a lenivo umyvala pohare. V bufete mali sluzbu striedavo.
Planetoid sa zahojdal. Lampy pod plafonom zamihali.
— Kto priletel? — s nadejou i obavami sa spytal Pavlys.
— To je tunajsi, — odpovedala Ninka. — Nakladna raketa stvrtej triedy.
— Nevedia pristavat, — poznamenal mechanik Ahmed, ktory pri druhom stoliku jedol parky.
Pavlys vzdychol. Ninka nanho sucitne pozrela.
— Slava, — povedala, — ste ako zahadny putnik, ktoreho hviezdny vietor unasa od jednej planety k druhej. Kdesi som o tom citala. Ste zajatec zleho osudu.
— Nadherne povedane. Som zajatec, tulak a mucenik.
