Prizmuruje oci ako od radosti a kladie mi standardnu otazku:
— Stas, si to naozaj ty? Alebo je to len tvoj obraz?
Presviedcam ho, ze som to ja, Stas Popov osobne, a nijake obrazy. Uz vela raz som mu vysvetloval, ze neviem vyrabat obrazy a akiste to uz davno pochopil, no zakazdym zacina rozhovor touto otazkou. Hadam takto zartuje, alebo si inac nevie predstavit normalnu vymenu pozdravov, a mozno sa mu jednoducho paci slovo „obraz“. Ma svoje oblubene slova — „obraz“, „fenomenalne“, „luskacik“, „cesirska macka“!..
A uz aj zacina:
— Preco oko vidi?
Objasnujem mu, preco oko vidi. Sustredene pocuva, pricom sa chvilami dlhymi citlivymi prstami dotyka svojich oci. Je vyborny posluchac, a hoci sa uz zbavil zvyku hadzat sa ako zmyslov zbaveny, ked ho nieco mimoriadne prekvapi, ustavicne citim v nom akusi horucku, skrytu burlivu vasen, neopisatelne, vsetko pohlcujuce vytrzenie z poznavania, ake je mne, zial, nedostupne.
— Fenomenalne! — pochvali ma, ked koncim. — Luskacik! Porozmyslam o tom a zasa sa spytam…
Mimochodom, jeho samostatne uvahy o tom, co pocul (zurivy tanec svalov na tvari, komplikovane vzory z kamenov, prutov, listia), vedu niekedy k velmi cudnym otazkam. Tak aj teraz:
— Ako ste zistili, ze ludia rozmyslaju hlavou? — spytuje sa.
Trochu ma to zaskocilo a zacinam jachtat odpoved. Nadalej ma velmi pozorne pocuva, postupne sa mi dari ako-tak vyplavat, nahmatavam pevnu zem pod nohami a vsetko ide navonok hladko, obaja vyzerame spokojni, no ked koncim, Maly vyhlasi:
— Nie. To je velmi neuplne. Vzdy a vsade to takto nebyva. Ak myslim iba hlavou, nuz teda preco vobec nemozem rozmyslat bez ruk?
Citim, ze sa dostavame na neistu podu. Centrum mi kategoricky nariadilo stoj co stoj sa vyhybat rozhovorom, ktore by mohli Maleho priviest na myslienku o domorodcoch. A musim povedat, ze urobilo spravne. No nedari sa mi celkom sa vyhnut takym rozhovorom a v poslednom case som si vsimol, ze Maly akosi velmi bolestivo preziva, este i ked sa sam odvolava na svoj sposob zivota. Zeby zacinal tusit? Ktohovie… Den co den cakam, ze sa ma rovno opyta. Zelam si tu otazku a zaroven sa jej bojim…
— Preco vy mozete, a ja nemozem?
— To este poriadne neviem, — priznavam sa a opatrne dodavam: — Azda predsa len nie si celkom clovek…
— Teda co je potom clovek? — spytuje sa ihned. — Co je to celkom clovek?
Nemam jasnu predstavu, ako mu mam odpovedat na taku otazku, a slubujem, ze mu o tom porozpravam pri dalsom stretnuti. Pod jeho vplyvom som sa stal ozajstnym polyhistorom. Niekedy po cely den a noc hlcem a spracuvam informacie. Pre mna pracuje Hlavne informacne stredisko i najvacsi odbornici v rozmanitych vedeckych odvetviach, mam pravo kedykolvek sa spojit s ktorymkolvek z nich a poziadat, aby mi vysvetlili napriklad modelovanie P-abstrakcii, metabolizmus u hlbinnych foriem zivota, metodiku zostavovania sachovych uloh…
— Vyzeras vycerpane, — sucitne poznamenava Maly. — Unavil si sa?
— To nic, — vravim. — Da sa to zniest.
— Cudne, ze mozes ustat, — hovori zamyslene. — Ktoviepreco, ale ja sa nikdy neunavim. Co je to vlastne unava?
Nadychnem sa a pustam sa do vykladu o unave. Pocuva a pritom rozklada pred sebou kamienky, ktore prenho opracoval stary dobry Tom do formy kocky, gule, kvadra, kuzela a zlozitejsich utvarov. Vo chvili, ked koncim, pred Malym vyrasta velmi zlozita konstrukcia, ktora sa neponasa absolutne na nic, no v istom zmysle je harmonicka a cudne logicka.
— Dobre si to porozpraval, — vravi Maly. — Povedz mi, nas rozhovor sa nahrava?
— Prirodzene.
— Aky je obraz? Dobry, zretelny? Obraz!
— Ako vzdy.
— Tak nech si stary otec pozrie tento obrazec. Pozri, stary otec: uzol chladnutia je tu, tu a tu…
Stary otec Maleho, Pavel Alexandrovic Semionov, pracuje v oblasti realizacie abstrakcii v zmysle Parcivala. Je dost priemernym vedcom, no je vysoko odborne vzdelany a Maly udrziava s nim nepretrzity tvorivy kontakt. Pavel Alexandrovic mi hovoril, ze Maly casto rozmysla naivne, no vzdy originalne a niektore z jeho konstrukcii maju isty vyznam pre Parcivalovu teoriu.
— Urcite, — hovorim. — Hned mu ho odovzdam. Este dnes.
— A mozno su to nezmysly, — necakane hovori Maly a jednym pohybom zmetie celu svoju konstrukciu. — Co teraz robi Leva? — spytuje sa.
Leva je hlavny inzinier zakladne, velky figliar a zartovnik. Ked Leva s Malym beseduje, priestor okolo planety sa naplna chichotom a zapalistym vyskanim, takze sa ma zmocnuje cosi ako ziarlivost. Maly ma Levu velmi rad a zakazdym sa nanho spytuje. Niekedy sa spyta i na Vanderhoseho, a z otazky sa da vycitit, ze sladke tajomstvo bokombrad dosial ostalo prenho nerozriesene a trapi ho. Raz ci dva razy sa spytal na Komova. Musel som mu vysvetlit, co je projekt „Korab-2“ a preco tento projekt potrebuje xenopsychologa. No na Majku sa nespytoval ani raz. Ked som sa sam pokusil zaviest rec na nu a pokusil som sa objasnit mu, ze ak ho aj Majka oklamala, nuz len na jeho prospech, ze z nas styroch Majka prva pochopila, ako mu je tazko a ako potrebuje pomoc. Daromne som sa namahal, Maly jednoducho vstal a odisiel. A rovnako zareagoval, ked som sa raz len tak medzi recou podujal vysvetlit mu, co je loz.
— Leva spi, — vravim. — U nas je teraz noc, spravnejsie nocny palubny cas.
— Tak teda aj ty si spal? Zasa som ta zobudil?
— To nic, — hovorim uprimne. — Zhovarat sa s tebou je zaujimavejsie ako spat.
— Nie. Chod a spi, — kategoricky mi nariaduje Maly. — Sme my zvlastne bytosti. Bezpodmienecne musime spat.
To „my“ je hotovy balzam na moje srdce. Napokon, Maly v poslednom case casto hovori „my“, uz som si na to zacal i navykat.
— Chod spat, — opakuje Maly. — Ale este mi povedz: kym budes spat, nikto nepride na tento breh?
— Nikto, — hovorim to, co vzdy. — Mozes byt spokojny.
— To je dobre, — vydychne ulahcene. — Tak spi, a ja budem rozmyslat.
— Pravdaze, len rozmyslaj, — hovorim.
— Do videnia, — luci sa Maly.
— Do videnia, — odpovedam a vypinam.
No viem, co bude nasledovat, a nehybem sa od obrazovky. Je mi celkom jasne, ze dnes sa zasa nevyspim.
Maly sedi vo svojej zvycajnej polohe, na ktoru som si uz zvykol, preto sa mi teraz nezda taka nepohodlna a muciva. Chvilu hladi na zhasnutu obrazovku umiestenu na cele stareho Toma, potom zdvihne zrak k nebu, akoby tam, v dvestokilometrovej vyske chcel rozoznat moju zakladnu, spojenu s druzicou Putnikov, a za jeho chrbtom sa rozprestiera znama krajina zakazanej planety Korab — piesocne duny, pohybujuca sa ciapka hmly nad horucim mociarom, vzadu pochmurny konciar a nad nim tenke, dlhe ciary obrovskych, nadalej a azda i navzdy zahadnych konstrukcii, co vyzeraju ako pruzne, nepokojne sa chvejuce anteny nejakeho fantastickeho hmyzu.
U nich je teraz jar, na krikoch rozkvitli velke, prekvapujuco pestre kvety, nad dunami vanie teply vanok. Maly sa roztrzite obzera, prehrabava sa vo vyhladenych kamienkoch. Ponad plece pozera ku konciaru, odvracia sa, skloni hlavu a chvilu nehybne sedi. Nato sa rozhodne, naciahne ruku rovno ku mne a stlaci klapku vyzvy tesne pod Tomovym nosom.
— Dobry den, Stas, — hovori. — Uz si si pospal?
— Ano, — odpovedam. Je mi do smiechu, hoci sa mi chce, strasne spat.
— Ale by bolo dobre zahrat sa teraz, vsak, Stas?
— Ano, — suhlasim. — Nebolo by zle.
— Svrcek na peci, — povie a chvilu mlci. Cakam.
— Dobre, — culo hovori Maly. — Tak sa teda zasa pozhovarame, dobre?
— Pravdaze, — prisviedcam. — Zhovarajme sa.
