ostatnych rovnakych podmienkach, bez ohladu na nazor Putnikov, mohli by sme si dovolit velmi opatrne, velmi pozvolne pokusy odstranit izolaciu povodnych obyvatelov planety. V najhorsom pripade by sa nase skusenosti obohatili o dalsi zaporny vysledok. Oznacili by sme planetu nejakou znackou a pobrali by sme sa domov. Tykalo by sa to len nasich dvoch civilizacii… No ide o to, ze medzi nasimi dvoma civilizaciami, ako medzi kladivom a nakovou, sa teraz ocitla tretia civilizacia a za nu, Gennadij, za jej jedineho predstavitela Maleho, uz par dni nesieme plnu zodpovednost.
Pocul som, ako si Komov hlboko vzdychol a nastalo dlhe ticho. Ked Komov znova prehovoril, mal akysi nezvycajny, nalomeny hlas. Zacal hovorit o Putnikoch; cudoval sa, ze sa Putnici umiestenim straznej druzice dopustili rizika, hraniciaceho so zlocinom, no potom sam pripomenul nepriame udaje, podla ktorych Putnici vzdy cestovali v celych eskadrach a akakolvek druzica podla nich nemoze byt nicim inym, iba automatickou sondou. Dalej hovoril o tom, ze i na Zemi sa konci polstorocna barbarska epocha individualnych letov na volny vyskum — znamena to privela obeti, privela hlupych chyb a primalo uzitku.
— Ano, — prisvedcil Gorbovskij, — i ja som nato myslel.
Potom Komov spomenul pripady, ked zahadne zmizli automaticke vyskumne druzice vypustene k niektorym planetam.
— Nijako sme nestacili analyzovat, preco sa vlastne stratili, no teraz sa nam tieto pripady ukazuju v novom svetle.
— Spravne! — nadsene sa pridal Gorbovskij. — O tomto som este nepremyslal, je to velmi zaujimava myslienka.
Potom hovorili o straznej druzici, cudovali sa, ze niesla len dve naloze, pokusili sa odhadnut, ake asi teda museli byt predstavy Putnikov o obyvanosti vesmiru, prisli na to, ze v konecnom dosledku sa nevelmi odlisovali od nasich predstav, mimovolne vznika myslienka, ze Putnici sa zrejme chystali vratit sem, no ktoviepreco sa nevratili. Mozno ma pravdu Borovik, ktory sa nazdava, ze Putnici opustili galaxiu. Komov polozartovne vyslovil predpoklad, ze prave tito domorodci su Putnikmi, ktori ked sa upokojili a dostatocne zasobili vonkajsimi informaciami, izolovali sa. Gorbovskij zasa urobil narazku na Komovove idey a zartom sa ho zacal vypytovat, ako hodnotit takuto evoluciu Putnikov z hladiska teorie vertikalneho pokroku.
Potom sa pozhovarali o zdravi doktora Mboga, odrazu preskocili na pacifikovanie akejsi Ostrovnej rise a na nejakeho Karola Ludwiga, ktory mal v tejto pacifikacii istu ulohu a ktoreho ktoviepreco tiez nazyvali Putnikom, hladko a nebadane presli od Karola Ludwiga k otazke hranic kompetencie Rady galaktickej bezpecnosti, zhodli sa v tom, ze do jej kompetencie patria len humanoidne civilizacie… Coskoro som uz nerozumel, o com hovoria, a najma preco hovoria prave o tom.
Potom Gorbovskij povedal:
— Celkom som vas utrapil, Gennadij, prepacte. Chodte si odpocinut. Velmi dobre mi padlo pozhovarat sa s vami. Ved sme sa tak davno nevideli.
— No onedlho sa zasa uvidime, — trpko povedal Komov.
— Ano, tak o dva dni. Bader je uz na ceste, aj Borovik. Nazdavam sa, ze pozajtra bude cela Komisia pre kontakty na zakladni.
— Teda do videnia do pozajtra, — povedal Komov.
— Odovzdajte odo mna pozdrav vasmu straznemu… tusim, Stasovi. Je velmi taky… povedal by som… vojensky. A Jakova, Jakova urcite pozdravte! No a prirodzene, i vsetkych ostatnych.
Rozlucili sa.
Sedel som ticho ako mys a dalej som bezmyslienkovite vyvaloval oci na vyhladovu obrazovku, pricom som nic nevidel, nic nechapal. Za chrbtom som nepocul ani hlasok. Minuty sa vliekli neznesitelne pomaly. Tak rad by som sa obratil, az mi krk zmeravel a pichalo ma pod lopatkou. Bolo mi celkom jasne, ze Komovom to otriaslo. Tak ci tak, mna to ohromilo… Hladal som odpoved namiesto Komova, no hlavou mi nezmyselne virilo len jedno: „A co ma je po Putnikoch? Nevidali, Putnici! I ja sam som v istom zmysle Putnik…“
Vtom Komov povedal:
— No a vas nazor, Stas?
Len-len ze som nevytresol: „A co nas je po Putnikoch?“, no ovladol som sa. Aby som sa zatvaril co najdolezitejsie, este sekundu som sedel v predoslej polohe, potom som sa obratil i s kreslom. Komov, s bradou polozenou na prepletene prsty, pozeral na zhasnutu obrazovku videofonu. Oci mal privrete, usta akesi smutne.
— Podla vsetkeho musime vyckat… — povedal som. — Co sa da robit… No a Maly azda uz ani nepride… V kazdom pripade, tak skoro nepride…
Komov sa uskrnul kutikom ust.
— Lenze Maly pride, — povedal. — Privelmi rad kladie otazky. A viete si predstavit, kolko novych otazok ma teraz?
Bolo to takmer doslovne to iste, co povedal v jedalni i Vanderhose.
— Nuz potom… — zahundral som nerozhodne, — nuz potom je azda aj lepsie…
No co som mu ja mohol povedat? Co mohol po Gorbovskom a po Komovovi povedat dvadsatrocny radovy kyberneticky technik s praxou sest a pol dna — mladenec azda nie zly, usilovny, zaujimajuci sa o svoju pracu a kadeco podobne, no, musim sa rovno priznat, nie ktovieaky mudry, dost naivny a nerozhladeny…
— Azda, — chabo utrusil Komov. Vstal a suchajuc podosvami pobral sa k dveram, no na prahu zastal. S tvarou odrazu znetvorenou takmer vykrikol: — Naozaj nikto z vas nechape, ze Maly… to je jedinecna prilezitost, v podstate absurdna, a preto jedinecna a posledna! Take daco sa predsa uz nikdy nestane. Rozumiete? Nikdy!
Odisiel. Ostal som sediet tvarou obrateny k radiostanici a chrbtom k obrazovke a usiloval som sa vyznat sa ani nie tak vo svojich myslienkach, ako v citoch. Nikdy!.. Pravdaze, nikdy. Ako sme sa tu vsetci zamotali! Ubohy Komov, uboha Majka, ubohy Maly… Ale kto je najubohejsi? Teraz, prirodzene, odideme odtialto. Malemu sa ulavi, Majka pojde studovat za ucitelku, takze azda najubohejsi je Komov. Ved to je akoby naschval: nadabit — osobne nadabit! — na unikatnu situaciu, na unikatnu moznost postavit svoje myslienky na experimentalny zaklad, a odrazu je po vsetkom! Maly, ktory sa mal stat vernym pomocnikom, neocenitelnym sprostredkovatelom, hlavnou udernou silou, ktora by rozdrvila vsetky zabrany, meni sa z nicoho nic na hlavnu prekazku… Otazka sa predsa neda stavat takto: Maleho buducnost alebo vertikalny pokrok ludstva. Iste je tu akasi logicka finta… Alebo nie? Alebo sa naozaj ma otazka stavat takto? Ludstvo predsa… V zadumani som sa otocil v kresle tvarou k obrazovke, roztrzite som sa rozhliadol po okoli a zhikol som. Vsetky velke otazky mi vo chvili vybrkli z hlavy.
Po uragane ani stopy, akoby nikdy nebol. Vsetko vokol bolo biele od inovate a snehu a Tom stal tesne pri lodi, na samej hranici mrtveho pasma pred vstupnym prielezom. Hned som pochopil, ze Maly tam sedi na snehu a netrufa si vstupit — osamoteny, muceny dvoma civilizaciami.
Vyskocil som a cvalom som sa hnal po chodbe. V kesone som mechanicky chcel schmatnut svoj kozuch, no hned som ho aj odhodil, celym telom som vrazil do membrany prielezu a vyrutil som sa von. Maly nikde! Hlupy Tom zapalil svetielko — ziadal prikazy. Vsetko bolo biele a iskrilo sa vo svetle zableskov polarnej ziary. Iba pred prielezom, pri mojich nohach sa cernela akasi okruhla vec. V prvej chvili mi veru kadeco zislo na um. Horko-tazko som sa prinutil a zdvihol tu vec.
Bola to nasa lopta. A na loptu bola navlecena obruc s „tretim okom“. Objektiv bol dodruzgany a cela obruc vyzerala, ani co by ju prave vytiahli spod laviny.
A na snehovej prikryvke nikde ani stopa.
ZAVER
Vola ma zakazdym, ked sa mu ziada pozhovarat sa.
— Dobry den, Stas, — prihovori sa mi. — Pozhovarame sa, ano?
Na kontakt urcili styri hodiny denne, no Maly nikdy nedodrziava plan. Neuznava ho. Vola ma, ked spim, alebo sedim vo vani, ked pisem spravy alebo sa pripravujem na dalsi rozhovor s nim, ked pomaham chlapcom, ktori po skrutke rozoberaju ochrannu druzicu Putnikov… Nehnevam sa. Na neho sa clovek nemoze hnevat.
— Dobry den, Maly, — odpovedam. — Prirodzene, pozhovarajme sa.
