opakoval som si v duchu. „Nic to, zvykne si…“ Videl som, ze Majka zastala, no Maly sa vliekol dalej. Majka sa zvrtla, rukami si oblapila plecia a rozbehla sa mi oproti. Podal som jej kozuch a spytal som sa:
— Tak co?
— Vsetko v poriadku, — povedala. Oci mala priezracne a tajilo sa v nich akesi zufalstvo.
— Myslim, ze koniec koncov… — zacal som a zarazil som sa. — Majka, — zvolal som, — ved ty si stratila „tretie oko“!
— Nestratila som ho, — povedala.
8. kapitola
POCHYBNOSTI A ROZHODNUTIA
Maly odchadzal od lode popri brehu na zapad, rovno cez duny a hustinu. Sprvu ho „tretie oko“ zaujimalo. Zastavoval sa, skladal obruc, zvrtal ju v rukach a vtedy sa nam na prijimacej obrazovke mihlo raz blede nebo, raz belaskavo zelena tvar-maska, ci inovatou pokryty piesok. Potom nechal obruc na pokoji. Neviem, ci sa pohyboval inac ako zvycajne, alebo si obruc nepripevnil celkom spravne, no vyzeralo to, ze ma objektiv zacieleny nie rovno v smere, ktorym ide, ale trochu doprava. Po obrazovke, zachvievajuc sa, plavali jednotvarne duny a premrznute kriky, niekedy sa zjavovali sive horske konciare alebo cierny ocean s ligotajucim sa ladovcom na obzore.
Vyzeralo to, ze Maly siel bez urciteho ciela, jednoducho kracal, kde ho oci viedli, coraz dalej od nas. Niekolko raz vysiel na hrebene dun a pozeral smerom k nam. Na prijimacej obrazovke sa vtedy zjavil oslepujuco biely kuzel nasho ER-2, striebrista stuha pristavacej plochy, oranzovy Tom, ako sa osamotene opiera o stenu nedostavanej meteorologickej stanice. No na vyhladovej obrazovke sa nam Maleho nepodarilo objavit.
Asi po hodine Maly odrazu strmo odbocil k horam. Slnko teraz bilo rovno do objektivu a horsie sme videli. Maly presiel cez duny a vliekol sa cez riedky les, prekracoval zhnite konare, kracal pomedzi hrcovite kmene s odskerenou skvrnitou korou, po hnedej, vlahou presiaknutej pode. Raz sa vyskriabal na osamoteny zulovy balvan, tu zastal, poobzeral sa, potom zoskocil, zdvihol zo zeme dve cierne slizke haluzky a siel dalej, poklepkavajuc nimi o seba. Spociatku bol klepot neusporiadany, potom sa v nom dal vybadat rytmus, s ktorym sa miesalo akesi bzucanie, ci hucanie. Tento zvuk, nepretrzity a neprijemny, coraz vacsmi silnel. Najskor takto hucal a bzucal Maly — mozno to bola piesen, alebo sa zhovaral sam so sebou.
Tak si vykracoval a klepkal, bzucal a hucal a medzi stromami sa coraz castejsie vyskytovali kamenne sutiny, machom obrastene okruhliaky, obrovske kusy skal. Potom sa na obrazovke zjavilo jazero. Maly, nezastavujuc sa, vstupil don, na okamih sme videli zmutenu vodu, nato obraz stmavol a zmizol — Maly sa ponoril.
Bol pod vodou velmi dlho, uz som si myslel, ze sa mu stratila vysielacka a uz nic neuvidime, no asi po desiatich minutach sa obraz znova zjavil. Bol nejasny, rozmazany a zrnity, takze spociatku sme nerozoznali takmer nic, no onedlho sa v pravej casti obrazovky vynorila dlan, na ktorej poskakovala, prehadzovala sa a zvijala oskliva pantanska rybka.
Ked sa objektiv „oka“ celkom vycistil, Maly utekal. Kmene stromov sa rutili na nas a v poslednej chvili bleskovo mizli raz vpravo, raz zasa vlavo. Utekal velmi rychlo, no nepoculi sme ani dupot ani jeho dych, len vietor sumel a za spletou holych konarov prebleskovalo slnko. A vtom sa stalo cosi nepochopitelne: Maly zastal ani vbity pred sivym balvanom a ponoril don ruky az po laket. Neviem, mozno tam bol dobre zamaskovany otvor, no skor si myslim, ze nebol. Ked Maly po niekolkych sekundach vytiahol ruky, mal ich cierne a leskle a cosi cierne a leskle mu stekalo z koncekov prstov a hlasne, so zretelnym mlaskavym klepnutim kvapkalo na zem. Potom nam ruky zmizli zo zorneho uhla a Maly bezal dalej.
Zastal pred cudnou konstrukciou, pripominajucou nachylenu vezu. Nepochopil som hned, ze to je havarovana lod Pelikan. Teraz som na vlastne oci videl, ako strasne ju doriadilo pri pade a co s nou porobili dlhe roky na tejto planete. Nebol to prijemny obraz. Medzitym sa Maly pomaly priblizil, nazrel do otvoru prielezu — na okamih na obrazovke zavladla nepreniknutelna tma — nato takisto pomaly obisiel nestastnu lod dookola. Zasa zastal pred prielezom, zdvihol ruku a prilozil ciernu dlan s roztiahnutymi prstami k boku lode rozozranemu eroziou. Stal takto asi minutu a zasa sme poculi, ako si hudie a bzuci, a zdalo sa mi, ze spod jeho roztiahnutych prstov stupaju pasiky belaskaveho dymu. Napokon odtiahol ruku a ustupil o krok. Na znicenom scernetom oblozeni sa jasne crtal zretelne plasticky odtlacok dlane s roztiahnutymi prstami.
— Ach, ty moj svrcek na peci, — ozval sa zvucny baryton.
— Zvoncek!.. — hned nato odpovedal nezny zensky hlas.
— Zika! — takmer posepky prehovoril baryton. — Zikanka!..
Rozplakalo sa dieta.
Odtlacok dlane sa rychlo pohol nabok a zmizol. Teraz sme na obrazovke videli horske ubocie — zulu zbrazdenu puklinami, stare sutiny, triest ostrych skal s trblietajucimi sa lomenymi ploskami, porasty chatrnej drsnej travy, hlboke cierne trhliny. Maly vystupoval po svahu, videli sme jeho ruky, ako sa chytaju za vycnelky, zrnity kamen sa chytro vzdaloval dolu po obrazovke, bolo pocut pravidelne hlasne dychanie, a odrazu sa jeho pohyb stal plavnym a rychlym, v ociach sa mi zatmilo, ubocie sa vzdialilo, prepadlo sa kdesi nabok a dolu a vtom sme poculi Maleho ostry zachripnuty smiech, ktory odrazu akoby utal. Bolo nam jasne — Maly letel.
Na obrazovke ziarila sivo-fialova obloha a naboku pulzovali akesi nejasne polopriezracne chuchvalce ako zdrapy zapraseneho muselinu. Napriec obrazovkou pomaly plavalo oslepujuce fialove slnko, nato vsetko zakryl zapraseny, muselin a hned zmizol. Daleko dolu sme videli nahornu rovinu, zahalenu bledofialovym oparom, strasne jazvy bezodnych uzlabin, neuveritelne ostre stity pokryte vecnym snehom — bezutesny ladovy svet, vzdalujuci sa za obzor, mrtvy, dopukany, zjezeny. A videli sme, ako Maleho mocne, ligotave koleno znehybnelo nad priepastou a ako sa jeho cierna ruka pevne zachytila o hmatatelne nic.
Uprimne povediac, v tej chvili som prestal verit vlastnym ociam a pozeral som, ci to pristroje registruju. Registrovali. No i Vanderhose sa tvaril zarazene a Majka nedovercivo prizmurovala oci a vrtela krkom, akoby ju golier skrtil. Iba Komov bol celkom pokojny, nehybne sedel, opieral sa laktami o panel a bradu mal zaborenu do prepletenych prstov.
A Maly uz klesal. Kamenna pust sa bleskurychle priblizovala, pricom sa zlahka krutila okolo neviditelnej osi a bolo jasne, kde sa stracala tato os — v ciernej pukline, co rozcesla hnede pole, zavalene ulomkami skal. Puklina rastla, rozsirovala sa, jej slnkom osvetlene okraje sa zdali hladke a celkom kolme, ale nemohlo byt ani reci, zeby sme mohli zazriet dno — vladla tam hlboka tma. A do tejto tmy sa vrutil Maly. Obraz zmizol. Majka vystrela ruku a zapla zosilnovac, ale ani tak sme nemohli rozoznat nic, iba nejasne sive pasy prudiace po obrazovke. Nato Maly prenikavo vykrikol a pohyb sa zastavil. „Zrutil sa!“ pomyslel som si zdesene. Majka sa mi z celej sily zadrapila do zapastia.
Na obrazovke sme teraz videli akesi nehybne tmave skvrny, vsetko bolo sive a cierne a poculi sme zvlastne zvuky — akesi bublanie, chriplave krakanie, sycanie. Zjavila sa cierna silueta Maleho ruky s roztiahnutymi prstami a stratila sa. Matne skvrny zacali plavat, prepletali sa navzajom, krakanie a bublanie raz silnelo, raz zasa slablo, vtom zaziarilo a zhaslo oranzove svetielko a potom dalsie a dalsie… Cosi kratko zarevalo a zaznela mnohonasobna ozvena.
— Dajte infra, — povedal Komov cez zuby.
Majka schytila doladovac infracerveneho zosilnovaca a zvrtla ho, pokial sa dalo. Obrazovka hned zjasnela, no velmi to nepomohlo.
Cely priestor bol zaplneny fosforeskujucou hmlou. Pravda, nebola to obycajna hmla, dala sa v nej vybadat akasi struktura — ako rez zvieracieho tkaniva pod nezaostrenym mikroskopom — a v tej strukturnej hmle sa miestami dali tusit svetlejsie zhustene zhluky tmavych pulzujucich zrniek, pricom vsetko akoby viselo v povetri, chvilami celkom mizlo a znova sa zjavovalo a Maly siel cez to, ani co. by tam nic nebolo, kracal a svetielkujuce ruky s roztiahnutymi prstami vystieral pred sebou. Vokol to bublalo, chripelo, zurcalo, hlasne tikalo.
Siel dlho a nevsimli sme si hned, ze vzorka struktury bledne, rozplyva sa a na obrazovke uz ostalo len mliecne svetielkovanie a sotva rozoznatelne obrysy jeho roztiahnutych prstov. A tu Maly zastal. Pochopili sme to podla toho, ze zvuky sa prestali priblizovat a vzdalovat. Ustavicne tie iste zvuky, cela lavina, cela kaskada zvukov: chriplavy hukot, basove dudranie, tlmeny piskot… cosi zvucne prasklo a rozletelo sa v zvonivych kvapkach… bzucanie, skripot, udery na med… A potom v rovnomernej ziare vystupili tmave skvrny, desiatky tmavych skvrn,
