kontaktom!
— Podme sa zahrat, Maly, — bez stipky nadsenia ma podporila Majka. — Alebo ak chces, povozim ta na lietajucom stroji.
— Budes lietat v povetri, — nadviazal som, — a vsetko bude dole — hory, mociare, ladovec…
— Nie, — odmietol Maly. — Lietat je obycajny pozitok. To mozem aj sam.
Nadskocil som.
— A to uz ako — sam?
Tvarou mu prebehlo rychle vlnenie, plecia sa mu zdvihli a klesli.
— Nemam slova, — povedal. — Ked chcem, lietam…
— Tak teda let! — vyklzlo mi.
— Teraz nechcem, — povedal netrpezlivo. — Teraz mi je dobre s vami. — Vyskocil. — Chcem sa hrat, — vyhlasil. — Kde?
— Utekajme k lodi, — navrhol som.
Vydal prenikavy vykrik a v dunach este nestacila dozniet ozvena, uz sme sa opreteky hnali cez krovie. Pokial ide o Majku, definitivne som sa vzdal: nech si robi, co chce.
Maly sa mihal pomedzi kriky ani slnecny luc. Videlo sa mi, ze sa ani nedotykal zeme a ani raz sa nezachytil o konarik. Ja vo svojom elektricky ohrievanom kozuchu som sa valil bezohladne ako piesocny tank, len to tak praskalo vokol. Usiloval som sa dohonit ho, no ustavicne ma mylili jeho prizraky, ktore kazdu chvilu nechaval za sebou. Na okraji hustiny Maly zastal, pockal na mna a povedal:
— Aj tebe sa to stava? Zobudis sa a pripomenies si, ze si prave nieco videl. Zavse je to nieco, co dobre poznam. Napriklad ako lietam. Niekedy nieco celkom nove, take, co som este nevidel.
— Pravdaze sa mi to stava, — povedal som, lapajuc dych. — To sa vola sen. Spis a vidis sny.
Sli sme teraz krokom. Kdesi vzadu prastalo krovie, ako tadial prechadzala Majka.
— Odkial sa to berie? — spytal sa Maly. — Co vlastne je sen?
— Nebyvale kombinacie byvalych dojmov, — odrapotal som.
Prirodzene, Maly nepochopil, a preto som musel povedat dalsiu velku prednasku o tom, co su sny, ako vznikaju, naco su a ako by bolo cloveku zle, keby sa mu nesnivalo.
— Cesirska macka! Ale aj tak som nepochopil, preco vidim vo sne to, co som este nikdy predtym nevidel.
Majka nas dohonila a mlcky sla vedla.
— Napriklad? — spytal som sa.
— Niekedy sa mi sniva, ze som strasne velikansky, ze rozmyslam, ze otazky prichadzaju ku mne jedna po druhej, velmi jasne a prekvapujuce otazky, a ja nachadzam odpovede, prekvapujuce odpovede, a velmi dobre viem, ako z otazky vznika odpoved. To je najvacsi pozitok, ked vies, ako z otazky vznika odpoved. Ale ked sa prebudim, nepamatam si ani otazky, ani odpovede. Pamatam si len pozitok.
— Nuz hej… — utrusil som vyhybavo. — Zaujimavy sen. No neviem ti ho vysvetlit. Spytaj sa Komova, azda ti ho on objasni.
— Komova… Co je to Komov?
Musel som mu vylozit nas system mien. Uz sme obchadzali mociar a pred nami sa vynorila lod a pristavacia plocha. Ked som skoncil, Maly z nicoho nic povedal:
— Cudne. To so mnou este nikdy nebolo.
— Co?
— Aby som daco pre seba chcel, a nemohol.
— A co chces?
— Chcem sa rozdelit napoly. Teraz som jeden, a chcem, aby sme boli dvaja.
— Nuz, bracek, — povedal som, — to nemozes chciet. To sa predsa neda.
— A keby sa to dalo? Je to zle, alebo dobre?
— Prirodzene, zle, — povedal som. — Nie je mi celkom jasne, co vlastne chces povedat… Clovek sa moze roztrhnut napoly. To je velmi zle. Moze ochoriet, vola sa to rozpoltenie osobnosti. Aj to je zle, ale da sa to napravit.
— Boli to? — spytal sa Maly.
Vkrocili sme na pristavaciu plochu. Tom sa nam uz nahlil v ustrety, pred sebou hnal loptu a radostne blikal signalnymi svetielkami.
— Prestan s tym, — povedal som. — Aj takyto si pekny.
— Nie, nie som pekny, — namietol Maly, no vtom uz dobehol Tom a zacala sa zabava.
Maly sypal otazky, ze som ani nestacil odpovedat, Tom zasa nestacil vykonavat povely, lopta sa nestacila dotykat zeme. Iba Maly na vsetko stacil.
Vyzeralo to velmi veselo. Aj v skutocnosti nam bolo veselo, este i Majka sa napokon dostala do varu. Iste sme sa ponasali na santiacich vyrastkov, ktori usli z vyucovania na breh oceanu. Spociatku bolo este citit akesi rozpaky, este sme si uvedomovali, ze sa nezabavame, ale pracujeme, ze kazdy nas pohyb sleduju, ze medzi nami a Malym ostalo cosi tazke, nedopovedane, ale potom sme na to vsetko pozabudli. Ostala len lopta, co ti letela rovno do tvare, nadsenie z vydareneho uderu, zlost na tarbaveho Toma, zvonenie v usiach od bujareho revu, ostry preryvany chichot Maleho — prvy raz sme poculi jeho smiech, odusevneny, celkom detsky…
Bola to cudna hra. Maly uchytkom vymyslal jej pravidla. Vysvitlo, ze je neuveritelne vytrvaly a zapalisty, nevymeskal ani jednu prilezitost, aby nam predviedol svoje fyzicke prednosti, nanutil nam preteky a akosi celkom prirodzene zacal hrat sam proti nam trom a ustavicne vyhraval. Sprvu preto, lebo sme mu dali vyhrat, potom vyhraval preto, lebo sme nerozumeli jeho pravidlam. A ked sme konecne pochopili pravidla, mne s Majkou zavadzali kozuchy. Nato sme usudili, ze Tom je strasne tarbavy, a odohnali sme ho. Majka sa dala strhnut a zacala hrat naplno, ja som robil vsetko, co bolo v mojich silach, no i tak sme prehravali bod po bode. Nijako sme si nevedeli poradit s tym bleskurychlym certikom, ktory chytal kazdu loptu, sam bil velmi mocne a presne, rozhorcene krical, ak sme loptu podrzali v rukach dlhsie ako sekundu a celkom nas poplietol svojimi prizrakmi a — co bolo este horsie — chvilami nam bleskove zmizol spred oci a takisto bleskove sa zjavil na celkom inom mieste. Prirodzene, nevzdavali sme sa, stupal z nas stlp pary, ako sme sa potili, dychcali, revali jeden na druheho, no bojovali sme do poslednych sil. A odrazu sa hra skoncila.
Maly zastal, pohladom odprevadil loptu a sadol si na piesok.
— To bolo dobre, — povedal. — Nikdy som nevedel, ze moze byt tak dobre.
— Co? — zakrical som zadychcane. — Ustal si, Maly?
— Nie. Len som si zasa spomenul. Nemozem zabudnut. Nepomaha. Nijaka zabava nepomaha. Uz ma nevolaj hrat sa. Je mi zle a teraz mi je este horsie. Povedz mu, nech skor rozmysla. Roztrhnem sa napoly, ak daco rychlo nevymysli. Vnutri ma vsetko boli. Chcem sa roztrhnut, no bojim sa. Preto nemozem. Ak ma bude velmi boliet, prestanem sa bat. Nech rychlo rozmysla.
— Ale co je vlastne s tebou, Maly! — povedal som rozladene. Nevelmi som chapal, co sa s nim robi, no videl som, ze mu je naozaj zle. — Vyhod si to vsetko z hlavy! Jednoducho nie si navyknuty na ludi. Musime sa castejsie stretavat, viac sa hrat…
— Nie, — povedal Maly a vyskocil. — Uz nepridem.
— Ale preco? — zvolal som. — Ved nam bolo tak dobre! A bude nam este lepsie. Su aj ine hry, nielen s loptou… s obrucou, s kridlami!
Pomaly sa pobral prec.
— Mozeme hrat sachy, — nahlivo som volal za nim. — Vies, co su sachy? To je vynikajuca hra, ma tisic rokov!..
Zastal. Nahlivo a odusevnene som mu vysvetloval, co su sachy — jednoduche, trojrozmerne, n-rozmerne… Stal a pocuval, no nedival sa na mna. Skoncil som o sachoch a zacal som o pokri. Horuckovite som si pripominal vsetky hry, ake som poznal.
— Ano, — prehovoril Maly. — Pridem.
Vykrocil a z nohy na nohu sa vliekol k mociaru.
Uz nezastal. Chvilu sme mlcky hladeli za nim, potom Majka zakricala: „Maly!“, pustila sa do behu, dohonila ho a sla vedla neho. Zdvihol som kozuch, obliekol som sa, pohladal som Majkin kozuch a s otalanim som sa pohol za nimi. Zmocnil sa ma akysi neprijemny pocit, nechapal som, o co ide. Vyzeralo to, ze vsetko je v poriadku: Maly prislubil, ze sa vrati, teda predsa sa k nam priputal, bez nas mu je teraz ovela horsie nez s nami. „Zvykne si,“
