aj anatomiu, nesmierne rozsirili aktivnu oblast jeho mozgu a vybavili ho novymi fyziologickymi mechanizmami. Rozvinut tieto mechanizmy na zaklade obycajneho ludskeho organizmu sa z hladiska sucasnej pozemskej vedy zda nateraz nemozne. Ciel tychto anatomicko-fyziologickych zmien je mozno zrejmy na prvy pohlad: domorodci sa jednoducho usilovali prisposobit bezmocne ludske mlada celkom neludskym existencnym podmienkam na tejto planete. Nie je celkom jasne, preco tak vazne zasiahli do cinnosti centralnej nervovej sustavy. Da sa, pravda, pripustit, ze sa im to podarilo nahodou ako vedlajsi dosledok anatomicko-fyziologickych zmien. No mozno vyuzili rezervy ludskeho mozgu cielavedome. V tom pripade mozeme postavit niekolko hypotez. Napriklad, ze sa usilovali zachovat u Maleho vsetky jeho spomienky a dojmy z dojcenskeho veku, aby mu ulahcili spatnu adaptaciu, ak by sa znova dostal do ludskej spolocnosti. Naozaj, Maly sa s nami prekvapujuco lahko zblizil a nevidi v nas ani obludy ani netvorov. No nie je vylucene, ze ohromna pamat Maleho a fenomenalny rozvoj jeho zvukoreprodukcnych centier je zasa len vedlajsim produktom prace domorodcov na jeho mozgu. Mozno sa domorodci predovsetkym usilovali vytvorit medzi sebou a Maleho centralnou nervovou sustavou pevne psychicke spojenie. Je velmi pravdepodobne, ze taketo spojenie existuje. V kazdom pripade tazko sa daju inac vysvetlit take fakty, ako je spontanny — nelogicky — vznik odpovedi na otazky u Maleho; dalej okamzite splnenie vsetkych uvedomelych, ale i neuvedomelych zelani Maleho; alebo napriklad priputanost Maleho k tejto oblasti planety. S tym pravdepodobne suvisi aj silne psychicke napatie, v akom sa Maly nachadza v suvislosti s prichodom ludi na tuto planetu. Sam Maly nie je schopny vysvetlit, preco mu vlastne ludia prekazaju. Zrejme neprekazame jemu, ale domorodcom. A tu sa dostavame k otazke podstaty domorodcov.
Jednoducha logika nas nuti predpokladat, ze domorodci su bytostami alebo mikroskopickymi alebo gigantickymi — tak ci onak, celkom odlisnymi od fyzickych rozmerov Maleho. Prave preto ich a ich prejavy vnima Maly ako zivel, ako cast prirody, obklopujucej ho od detstva. („Ked som sa ho spytal na fuzy, Maly dost lahostajne povedal, ze fuzy vidi prvy raz, no dennodenne vidi nieco po prvy raz. Slova na pomenovanie podobnych javov sme nevedeli najst.“) On, Komov, skor predpoklada, ze domorodci su nejake giganticke superorganizmy, nesmierne vzdialene ako od humanoidov, tak i od nehumanoidnych struktur, s akymi sa clovek stretaval doteraz. Predbezne vieme o nich smiesne malo. Videli sme fantasticke konstrukcie (alebo tvary?) nad obzorom, ktore sa zjavuju a miznu nepochybne v suvislosti s navstevami Maleho. Poculi sme zvuky, ktore vydaval Maly pri opise svojho „domova“ a ktore sa nedaju s nicim asociovat. Pochopili sme, ze domorodci su na nesmierne vysokom stupni teoretickych a praktickych vedomosti, ak mame usudzovat podla toho, na co vedeli zmenit obycajne ludske mlada. A to je vsetko. Predbezne mame malo otazok, aj ked tieto otazky su, pravdaze, zakladne. Preco domorodci zachranili Maleho a staraju sa onho, preco vobec prejavili o neho zaujem, co ich po nom? Odkial poznaju ludi, a pritom nie zle, vyznaju sa v zakladoch ich psychologie a sociologie? Preco pri tom vsetkom tak dosledne odmietaju stykat sa s ludmi? Ako zlucit ich navidomoci vysoku uroven vedomosti s tym, ze tu vobec nie su stopy po aspon nejakej rozumnej cinnosti? Alebo je terajsi zalostny stav planety prave vysledkom tejto cinnosti? Alebo je tento stav zalostny len z nasho hladiska? A to su vlastne vsetky zakladne otazky. On, Komov, ma o tom ake-take nazory, no nazdava sa, ze hovorit o nich je este predcasne.
Tak ci tak, je jasne, ze nas objav je objavom prvoradej dolezitosti a treba ho nevyhnutne realizovat, no realizacia je mozna len prostrednictvom Maleho. Coskoro ma dojst mentoskopicka a ina specialna technika. Budeme ju moct stopercentne vyuzit len v tom pripade, ak nam Maly bude celkom doverovat, ba co viac, ak nas bude dostatocne silne potrebovat.
— Rozhodol som sa, ze ja dnes uz s nim nenadviazem styk, — povedal Komov a odtisol prazdny pohar. — Dnes je rad na vas. Stas, vy mu ukazete svojho Toma. Maja, vy sa s nim zahrate s loptou a povozite ho na raketovom klzaku. Neokunajte sa s nim, deti, spravajte sa veselsie, prostejsie! Predstavte si, ze je to vas mladsi bracek — zazracne dieta… Jakov, vy budete musiet mat sluzbu. Napokon, sami ste ju zaviedli… No a keby sa Maly dostal i k vam, pozbierajte vsetky sily a dovolte mu, aby vas zatahal za bokombrady — ohromne ho zaujimaju. A ja sa pritajim ako pavuk a budem to vsetko pozorovat a registrovat. Preto, mladez, racte sa vyzbrojit „tretim okom“. Keby sa Maly spytoval na mna, povedzte, ze rozmyslam. Spievajte mu piesne, ukazte mu kino… Predvedte mu pocitaci stroj, Stas, porozpravajte mu, ako pracuje, skuste pocitat s nim opreteky. Myslim, ze vas tu caka iste prekvapenie… A nech sa co najviac vypytuje, co najviac. Cim viac, tym lepsie… Na miesta, deti, rozumeli ste, na miesta!
Vyskocil a zmizol. Pozreli sme jeden na druheho.
— Mate nejake otazky, kyberneticky technik? — spytala sa Majka. Znelo to chladne, takmer nepriatelsky. Boli to jej prve slova za cele rano. Ba dnes sa so mnou ani nezvitala.
— Nie, ubytovatelka, — povedal som. — Nemam otazky, ubytovatelka. Vidim vas, no nepocujem.
— Prirodzene, vsetko je v poriadku, — zadumane prehovoril Vanderhose. — Bokombrad mi nie je luto. Ale!
— Ved prave, — povedala Majka a vstala. — Ale!
— Chcem povedat, — pokracoval Vanderhose, — ze vcera vecer prisiel radiogram od Gorbovskeho. Velmi delikatne, no celkom jednoznacne ziadal Komova, aby netrval na kontakte. A znova naznacil, ze by sa rad pripojil k nam.
— A co Komov? — spytal som sa. Vanderhose zaklonil hlavu a hladkajuc si lavu bokombradu, pozrel na mna ponad spicku nosa. — Vyjadril sa o tom neuctivo, — povedal. — Pravdaze, len ustne. A odpovedal v tom zmysle, ze dakuje za radu.
— No a? — spytal som sa. Velmi rad by som si obzrel Gorbovskeho. Nikdy som ho poriadne nevidel.
— A to je vsetko, — uzavrel Vanderhose a vstal. S Majkou sme sa pobrali do skladista. Tam sme vyhladali a pripevnili si na cela siroke listove obruce s „tretim okom“ — ved viete, to su tie prenosne televizne vysielacky pre samostatnych prieskumnikov. Da sa nimi vysielat vizualna a akusticka informacia, vsetko, co vidi a pocuje sam prieskumnik. Jednoducha, no domyselna vecicka, celkom nedavno ju zacali zaradovat do vystroja ER. Museli sme sa trochu potrapit, kym sme si prisposobili obruce, aby nas netlacili na sluchach a nepadali nam na koren nosa a aby kapucna netienila objektiv. Struhal som pritom zufale vtipy, vselijako som provokoval Majku, aby si zazartovala na moju adresu a vobec, priam som sa siel pretrhnut, len aby som ju trochu rozkyval. Vsetko marne, Majka sa mracila dalej, vobec nereagovala, alebo odpovedala usecne. U Majky to byva, tieto zachvaty svetabolu, a v takych pripadoch je najlepsie nechat ju na pokoji. No teraz sa mi zdalo, ze Majka nema len svetobol, ale sa hneva, a to prave na mna; ktoviepreco som sa citil vinny pred nou a nijako som nevedel, co robit.
Majka sa pobrala do svojej kabiny pohladat loptu a ja som siel vypustit Toma na slobodu a vyhnat ho na pristavaciu plochu. Slnko uz vyslo, nocny mraz sa zmiernil, no aj tak bolo este velmi zima. Nos mi hned skrehol. Navyse od oceana vial lahky, no velmi stiplavy vetrik. Maleho nebolo nikde vidiet.
Trochu som Toma poprehanal po pristavacej ploche, aby sa rozhybal. Lichotila mu taka pozornost a usluzne sa vypytoval na prikazy. Potom dosla Majka s loptou a aby sme nezamrzli, zo pat minut sme sa pohrali — uprimne povediac, nie bez pozitku. Uz som dufal, ze Majka sa ako vzdy da strhnut hrou, no marne. Nakoniec sa mi to uz zunovalo a spytal som sa jej dorovna, co sa stalo. Polozila loptu na zem, sadla si na nu, tesnejsie si pritiahla kozuch a zadumala sa.
— O co vlastne ide? — zopakoval som. Majka pozrela na mna a odvratila sa.
— Hadam mi to len povies? — spytal som sa zvysenym tonom.
— Vetrik fuka, — prehovorila Majka a roztrzite pozrela na oblohu.
— Coze? — spytal som sa. — Aky vetrik? Poklepkala si prstom po cele vedla objektivu „tretieho oka“ a povedala:
— Chmu-pu-lo-po. Po-po-cu-pu-ju-pu na-pas!
— Ty-pi si-pi chmu-pu-lo-po, — odpovedal som. — Ta-pam je-pe pre-ped-sa-pa tra-pans-lo-po-ka-pato- por.
— Aj to je pravda, — suhlasila Majka. — Vravim, ze je vetrik.
— Hej, — prisvedcil som. — Ked vetrik, tak vetrik.
Stal som tam, citil som sa strasne stiesnene a pokusal som sa vymysliet nejaku neutralnu temu rozhovoru, no nezmohol som sa uz na nic. Tu mi zislo na um, ze by nebolo zle prejst sa. Este som sa ani raz netulal po okoli. Som tu uz takmer tyzden a este som na tejto zemi ani poriadne nestal, videl som ju len na obrazovke. Pritom tu bola sanca, ze niekde v hustine nadabim na Maleho, najma ak to aj jemu pride vhod, a to by uz bolo nielen prijemne, ale i uzitocne pre vec: nadpriast s nim rozhovor v prostredi, na ake je zvyknuty. Vylozil som svoju myslienku Majke. Bez slova vstala a zamierila k mociaru. Vliekol som sa za nou, s nosom zaborenym do kozusinoveho goliera a s rukami strcenymi hlboko do vreciek. Tom, cely chory od usluznosti, uz sa chcel prilepit na mna, no rozkazal som mu zostat na mieste a cakat na dalsie pokyny.
