Prirodzene, do mociara sme neliezli, lez zacali sme ho obchadzat, pricom sme sa museli predierat cez huste krovie. Vegetacia tu bola chatrna, bleda a slaba: zvadnute sinave listocky kovoveho odtiena, krehke hrcovite konariky, skvrnita oranzova kora. Len miestami boli kriky take vysoke ako ja, takze Vanderhose by tu sotva riskoval svoje bokombrady. Pod nohami sa nam pruzne poddavala hruba vrstva opadaneho listia, zmiesaneho s pieskom. V tieni sa trblietala inovat. No aj tak vzbudzovala tato vegetacia istu uctu. Akiste sa jej tu velmi tazko zivorilo: v noci teplota klesala na minus dvadsat, cez den zriedka vystupovala nad nulu, a pod korenmi bol samy slany piesok. Nemyslim, ze by sa nejaka pozemska rastlina mohla prisposobit takymto bezutesnym podmienkam. A bola to cudna predstava, ze kdesi pomedzi tieto zamrznute kriky sa tula nahy cloviecik a bosymi chodidlami stupa po piesku pokrytom inovatou.
Zamarilo sa mi, ze v hustom krovi napravo odo mna sa cosi pohlo. Zastal som a zavolal: „Maly!“ no nik sa neozval. Obklopovalo nas zamrznute ladove ticho. Ani suchot listia, ani bzucanie hmyzu, len ticho. Vyvolavalo to prekvapujuci pocit, ze bludime pomedzi divadelne dekoracie. Obisli sme dlhy jazyk hmly, co sa vysunula z horuceho mociara, a pustili sme sa vystupovat po uboci kopca. Vlastne to bola piesocna duna, ktoru zadrzali kriky. Cim vyssie sme vystupovali, tym tvrdsi bol piesocny povrch pod nasimi nohami. Dosli sme na vrchol a rozhliadli sme sa. Lod bola zahalena oblakmi hmly, no pristavaciu plochu sme dobre videli. V slnku sa veselo a zretelne blystalo vrubkovanie, uprostred sa osirelo cernela pohodena lopta a okolo nej sa neisto motal nemotorny Tom. Zrejme riesil prenho strasne tazku ulohu: ci ma tento cudzi predmet odstranit z pristavacej plochy, alebo v pripade potreby polozit zivot za vec, ktoru tu zabudol clovek.
Vtom som na zamrznutom piesku spozoroval stopy — tmave, vlhke skvrny v striebristej inovati. Tadialto prechadzal Maly, a to celkom nedavno. Sedel na vrchole kopca a potom vstal a siel dole po uboci, vzdalujuc sa od lode. Retaz stop viedla do hustiny, ktorou bolo zaplnene dno priehlbne medzi dunami. „Maly!“ zavolal som, no zasa nijaka odpoved. Nato som zacal zostupovat do dolinky.
Hned som ho nasiel. Chlapec lezal dolu tvarou vytiahnuty v celej dlzke, lico si pritiskal o zem, hlavu si objimal rukami. Vyzeral velmi cudne a absurdne, nijako nezapadal do tejto ladovej krajiny, bol v rozpore s nou. V prvej chvili som sa az prelakol, ci sa mu daco nestalo. Bolo tu az privelmi zima a neutulne. Klukol som si k nemu a oslovil som ho, a ked neodpovedal, zlahka som ho tlapol po holom stuplom chrbte. Dotkol som sa ho prvy raz a takmer som zreval od prekvapenia: zdal sa mi horuci ani hladidlo.
— Vymyslel nieco? — spytal sa Maly, nezdvihnuc hlavu.
— Rozmysla, — odpovedal som. — Tazka otazka.
— A ako sa dozviem, co vymyslel?
— Prides a povie ti to.
— Mam-ma, — vtom povedal Maly. Pozrel som hore. Stala pri nas Majka.
— Mam-ma, — zopakoval Maly, nepohnuc sa.
— Ano, zvoncek, — povedala Majka ticho. Maly si sadol — spravnejsie prelial sa z leziacej polohy do sedu.
— Povedz to este raz! — poziadal.
— Ano, zvoncek, — povedala Majka. Tvar jej obelela a ostro jej vystupili pehy.
— Fenomenalne! — prehovoril Maly a hladel na nu zdola nahor. — Luskacik!
Zakaslal som.
— Cakali sme ta, Maly, — ozval som sa.
Zahladel sa na mna. Horko-tazko som sa ovladol, aby som neuhol pohladu. Predsa len mal strasnu tvar.
— Preco si ma cakal?
— No, preco… — Trochu som prisiel do rozpakov, no hned mi svitlo. — Nudime sa bez teba. Je nam zle bez teba. Nemame pozitok, chapes?
Maly vyskocil a hned si zasa sadol. Sadol si velmi nepohodlne — nevedel by som tak obsediet ani dve sekundy.
— Je ti zle bezo mna?
— Ano, — prisvedcil som razne.
— Fenomenalne, — povedal. — Tebe je zle bezo mna a mne zasa je zle bez teba. Z-zahada!
— Ale akaze je to zahada? — rozhorcil som sa. — Keby sme nemohli byt spolu, to by bola zahada. Ale teraz sme sa stretli, mozeme sa hrat…Ved ty sa rad hras, no vzdy si sa hraval sam…
— Nie, — namietol Maly. — Len spociatku som sa hraval sam. Potom som sa hral na jazere a vo vode som zazrel svoj obraz. Chcel som sa s nim hrat, no rozpadol sa. Vtedy som velmi zatuzil mat obrazy, vela obrazov, aby som sa s nimi mohol hrat. A stalo sa.
Vyskocil a svizne sa rozbehol dookola, pricom zanechaval za sebou svoje zvlastne prizraky — cierne, biele, zlte, cervene. Nato si sadol uprostred a pysne sa poobzeral. A musim vam povedat, ze to bol pohlad: nahe chlapca na piesku a vokol neho tucet pestrofarebnych soch v rozlicnych pozach.
— Fenomenalne, — povedal som a pozrel som na Majku. Pohladom som ju pobadal, aby sa zucastnila na rozhovore. Bolo mi trapne, ze jednostaj hovorim a ona mlci. Nepovedala vsak nic, iba zachmurene pozerala, ako sa prizraky kolisali a pomaly mizli, siriac pach cpavku.
— Vzdy som sa chcel opytat, — povedal Maly, — preco sa zakrucate? Co je to? — Pribehol ku mne a zadrmal ma za polu kozucha.
— Odev, — vysvetlil som.
— Odev, — zopakoval. — Naco?
Porozpraval som mu o odeve. Nie som Komov, jakziv som neprednasal, a najma nie o odeve. No bez falosnej skromnosti mozem povedat, ze prednaska mala uspech.
— Vsetci ludia maju saty? — ohromene sa spytal Maly.
— Vsetci, — povedal som, aby sme skoncili s touto temou.. Nechapal som, co ho vlastne tak prekvapuje.
— No ludi je vela. Kolko?
— Patnast miliard.
— Patnast miliard, — zopakoval. Vystrcil prst bez nechta a zacal ho zohynat a vystierat. — Patnast miliard! — zopakoval znova a obzrel sa na stracajuce sa prizraky. Oci mu stmaveli. — A vsetci v satach… A este co?
— Nerozumiem.
— Co este robia?
Poriadne som sa nadychol a zacal som rozpravat, co robia ludia. Je to, pravdaze, cudne, no doteraz som sa akosi nezamyslal nad touto otazkou. Obavam sa, ze u Majky vznikol dojem, akoby sa ludstvo zvacsa zaoberalo kybernetickou technikou. Napokon, usudil som, pre zaciatok ani to nie je zle. Pravda, Maly nepobiehal ako pri Komovovych prednaskach, a neskrucal sa do klbka, no aj tak ocarene pocuval. A ked som cely popleteny koncil, stratiac vsetku nadej, ze by som mu mohol poskytnut aspon predstavu o umeni, hned mi dal dalsiu otazku.
— Tolko prace! — povedal. — Naco ste prisli sem?
— Majka, porozpravaj mu, — poprosil som ju zachripnutym hlasom. — Nos mi odmrzol…
Majka chladne pozrela na mna a malatne a podla mojho nazoru celkom nezaujimavo zacala rozpravat o projekte „Korab“ blahej pamati. Nezdrzal som sa, skakal som jej do reci, len aby som prednasku ozivil malebnymi podrobnostami, opravoval som ju, az odrazu vysvitlo, ze zasa hovorim sam. Pokladal som za potrebne skoncit svoje rozpravanie mravnym poucenim. Formuloval som ho takto:
— Sam vidis, — povedal som. — Pustili sme sa do velkej veci, no len co sme pochopili, ze tvoja planeta je obsadena, hned sme sa zriekli nasho zameru.
— Ludia teda vedia zistit, co bude? — spytal sa Maly. — Ale to nie je presne. Keby to ludia vedeli, uz davno by odtialto odisli.
Nezislo mi napochytro na um, co mu na to povedat. Bola to hakliva tema.
— Vies co, Maly, — povedal som bodro, — podme sa pohrat. Uvidis, ake zaujimave je hrat sa s ludmi.
Maly mlcal. Zurivo som pozrel na Majku: co je s nou, predsa sa nemozem sam mordovat s celym
