— To trvalo dlho, — slavnostne povedal Maly.— Prestal som vrieskat. Zaspal som. Ked som sa prebudil, bolo tma ako prv. Bolo mi zima. Chcel som jest. Chcel som jedlo a teplo tak mocne, ze sa to aj splnilo.
Z interkomu sa zacala valit cela kaskada zvukov — celkom neznamych zvukov. Rovnomerne zosilnujuce sa hucanie, caste klepkanie, akysi hukot ponasajuci sa na ozvenu, ledva pocutelne basove dudranie, nato piskot, skripot, bzucanie, udery o kov, praskot… Trvalo to dlho, niekolko minut. Potom vsetko odrazu stichlo a Maly, trosku zadychcany, povedal:
— Nie. Takto to nemozem rozpravat, lebo by som rozpraval tak dlho, ako dlho zijem. Co mam robit?
— A nakrmili ta? Zohriali ta? — spytal sa pokojnym hlasom Komov.
— Stalo sa, co som chcel. A odvtedy vzdy bolo tak, ako som chcel. Kym nepriletela prva lod.
— A co bolo toto? — spytal sa Komov a podla mna velmi uspesne napodobil splet zvukov, ktory sme prave poculi.
Prestavka.
— Aha, chapem, — povedal napokon Maly. — Vobec to nevies, ale pochopil som. No nemozem odpovedat. Ved ani ty nemas slovo, aby si to pomenoval. A poznas viac slov ako ja. Daj mi slova. Dal si mi vela dolezitych slov, ale este vzdy to nie su slova, ake potrebujem.
Prestavka.
— Aku farbu to malo? — spytal sa Komov.
— Nijaku. Farba je, ked pozeras ocami. Tam sa neda pozerat ocami.
— Kde — tam?
— U mna. Hlboko. V zemi.
— A ako je tam na ohmatanie?
— Vyborne, — povedal Maly. — Pozitok. Luskacik! U mna je najlepsie. Tak bolo, kym neprisli ludia.
— Ty tam spis? — spytal sa Komov.
— Som tam vzdy. Tam spim, jem, rozmyslam. Tu sa len hram, lebo rad pozeram ocami. A tam je na hranie tesno. Ako vo vode, ale este tesnejsie.
— Ale vo vode sa predsa neda dychat, — namietol Komov.
— Preco nie? Da sa. I hrat sa da. Len je tam tesno.
Prestavka.
— Uz vies o mne vsetko? — spytal sa Maly.
— Nie, — kategoricky povedal Komov. — Nic som sa o tebe nedozvedel. Sam vidis, nemame spolocne slova, ktorymi by sme sa mohli dorozumiet. Azda mas svoje slova?
— Slova… — pomaly zopakoval Maly. — To je, ked sa pohybuju usta a potom pocut usami. Nie. To je len u ludi. Vedel som, ze su slova, lebo si pamatam. Cesirska macka! Co to vlastne je? Neviem. No uz viem, naco su podaktore slova. Predtym som nevedel. Rad som hovoril, bol to pozitok. Hra.
— Teraz vies, co znamena slovo ocean, — povedal Komov, — no videl si ho aj prv. Ako si ho nazyval?
Prestavka.
— Pocuvam, — povedal Komov.
— Co pocuvas? Preco? Nazval som ho. Lenze tak sa to neda pocut. To je vnutri.
— Hadam by si mohol ukazat? — navrhol Komov. — Mas kamene, pruty…
— Kamene a pruty nie su na to, aby sa nimi ukazovalo, — vysvetlil Maly, zdalo sa mi, dost nahnevane. — Kamene a pruty su na rozmyslanie. Ak je otazka tazka — kamene a pruty. Ak nevies, aka je otazka — listy. Tu je vela vselijakych veci. Voda, lad — dobre sa topi, preto… — Maly sa odmlcal. — Nie su slova, — povedal. — Je vela vselijakych veci. Vlasy… a vela takeho, pre co nie su slova. Ale iba tam, u mna.
Bolo pocut tahavy hlboky vzdych. Asi Vanderhose. Majka sa odrazu spytala:
— A ked pohybujes tvarou? Co je to?
— Mam-ma… — povedal Maly neznym, liskavym hlasom. — Tvar, ruky, telo, — pokracoval Majkinym hlasom, — aj to su veci na rozmyslanie. Takych veci je vela. Trvalo by dlho vymenovat ich vsetky.
Prestavka.
— Co mam robit? — spytal sa Maly. — Vymyslel si?
— Vymyslel, — odpovedal Komov. — Vezmes ma k sebe. Pozriem a hned sa vela dozviem. Azda aj vsetko.
— O tom som uz rozmyslal, — povedal Maly.— Viem, ze chces ist ku mne. I ja chcem, ale nemozem. To je otazka! Ked chcem, vsetko mozem. Ale nie pokial ide o ludi. Ja nechcem, aby boli, a su. Chcem, aby si prisiel ku mne, no nemozem. Ludia — to je trapenie.
— Chapem, — povedal Komov. — Tak teda ja ta vezmem k sebe. Chces?
— Kde?
— K sebe. Ta, odkial som prisiel. Na Zem, kde ziju vsetci ludia. I tam sa budem moct o tebe vsetko dozvediet, a dost rychlo.
— Ale to je daleko, — prehovoril Maly. — Alebo som ta nepochopil?
— Ano, to je velmi daleko, — povedal Komov, — no moja lod…
— Nie! — povedal Maly. — Nerozumies ma. Ja nemozem ist daleko. Nemozem ani daleko, a uz vobec nie velmi daleko. Raz som sa hral na ladovych kryhach. Zaspal som. Zobudil som sa od strachu. Velky strach, obrovsky. Aj som zakrical. Fragment! Kryha odplavala a videl som len konciare hor. Myslel som, ze ocean zhltol zem. Pravdaze, vratil som sa. Velmi som chcel a kryha hned sla naspat k brehu. No teraz uz viem, ze nesmiem ist daleko. To nebol len strach. Bolo mi zle. Ako od hladu, lenze ovela horsie. Nie, k tebe nemozem.
— No dobre, — povedal Komov neprirodzene veselym hlasom. — Akiste sa ti uz zunovalo odpovedat a rozpravat. Viem, ze rad kladies otazky. Spytuj sa, odpoviem ti.
— Nie, — povedal Maly. — Mam vela otazok. Preco kamen pada? Co je horuca voda? Preco je desat prstov, a ked chcem ratat, staci mi len jeden. Vela otazok. No teraz sa nebudem spytovat. Teraz je zle. Ty nemozes ku mne, ja nemozem k tebe, nie su slova. To znamena, ze sa nemozes dozvediet vsetko o mne. Z-zahada! To znamena, ze ani odist nemozes. Prosim ta, rozmyslaj, co mam robit. Ak sam nemozes rychlo rozmyslat, nech rozmyslaju tvoje milion raz rychlejsie stroje. Odchadzam. Ked sa zhovarame, nemozes rozmyslat. Rozmyslaj velmi rychlo, lebo mi je horsie ako vcera. A vcera mi bolo horsie ako predvcerom.
Pocul som, ako zarachotil kamen a zacal sa gulat. Nato Vanderhose zasa tahavo a hlboko vzdychol. Ani som nestacil zmurknut a Maly sa uz hnal k sopkam cez stavenisko ani vichor. Videl som, ako preskocil startovaciu cestu a zrazu zmizol, akoby tu nikdy nebol. V tej sekunde ako na povel zmizli aj pestrofarebne fuzy nad hrebenom.
— Tak, — vzdychol Komov. — Nic sa neda robit. Jakov, prosim vas, poslite Sidorovovi radiogram, nech sem dopravi zariadenie, vidim, ze sa bez mentoskopu nezaobidem.
— Dobre, — povedal Vanderhose. — No chcel by som vas upozornit, Gennadij… Po cely rozhovor sa na indikatore ani raz nezapalilo zelene svetlo.
— Vsimol som si, — povedal Komov.
— No to nie su len zaporne emocie, Gennadij, lez velmi vyrazne zaporne emocie…
Komovovu odpoved som nerozumel.
Presedel som na stanovisti cely vecer az do polnoci. Tej noci Maly uz neprisiel. Ani fuzy sa nezjavili. Ani Majka.
7. kapitola
OTAZKY A POCHYBNOSTI
Pri ranajkach bol Komov velmi zhovorcivy. Vyzeral, akoby v noci vobec nespal, oci mal cervene, lica vpadnute, no bol vesely a podnieteny. Nalieval sa tuhym cajom a vykladal nam svoje predbezne nazory a zavery.
Podla jeho slov teraz uz neboli nijake pochybnosti, ze domorodci podrobili chlapcov organizmus velmi radikalnym zmenam. Prejavili sa ako prekvapujuco smeli a skuseni experimentatori: zmenili jeho fyziologiu a scasti
