barytonom. Jeho ruky a prsty ani na sekundu neostavali na pokoji, i sam sa jednostaj pohyboval a jeho pohyby boli rychle a plynule, akoby sa prelieval z jednej pozy do druhej. Bol to fantasticky obraz: zvycajne steny jedalne, vanilkova vona zakuskov, vsetko take domacke, vsedne, len zvlastne fialkaste svetlo a v tom svetle na dlazke pruzne, plavne a pohyblive male monstrum. A na pulte poplasne rubinove svetielko.
— Odkial si vedel, ze ludia zasa pridu? — spytal sa Komov.
— Rozmyslal som a pochopil.
— Mozno ti to dakto povedal?
— Kto? Kamene? Slnko? Krovie? Som sam. Ja a moje obrazy. No tie mlcia. S nimi sa mozem len hrat. Nie. Ludia prisli a odisli. — Rychlo prelozil niekolko listkov na dlazke. — Porozmyslal som a pochopil: pridu znova.
— A preco ti bolo zle?
— Lebo tu boli ludia.
— Ludia nikdy nikomu neskodia. Ludia chcu, aby vsetkym okolo bolo dobre.
— Viem, — povedal Maly. — Uz som to predsa povedal: ludia odidu a bude dobre.
— Od ktorych skutkov ludi ti je zle?
— Od vsetkych. Su tu, alebo mozu prist — je zle. Odidu navzdy — je dobre.
Cervene svetielko na pulte ma mucilo. Nezdrzal som sa a nenapadne som Komova postrcil nohou pod stolom.
— Odkial si vedel, ze ak ludom povies, odidu? — spytal sa Komov, vobec si ma nevsimajuc.
— Vedel som: ludia chcu, aby vsetkym dookola bolo dobre.
— No ako si sa to dozvedel? Ved si sa nikdy nestykal s ludmi.
— Vela som rozmyslal. Dlho som nechapal. Potom som pochopil.
— Kedy si pochopil? Davno?
— Nie, nedavno. Ked si odisiel od jazera, chytil som rybu. Velmi som sa zacudoval. Ktovie preco umrela. Zacal som rozmyslat a pochopil som, ze urcite odidete, ak vam poviem.
Komov si zahryzol do spodnej pery.
— Zaspal som na brehu oceanu, — povedal odrazu. — Ked som sa zobudil, videl som, ze na mokrom piesku pri mne su stopy ludskych noh. Porozmyslal som a pochopil som: kym som spal, popri mne presiel clovek. Odkial som to vedel? Predsa som nevidel cloveka, videl som len stopy. Rozmyslal som: predtym tu stopy neboli, teraz su, to znamena, ze sa zjavili, kym som spal. Su to ludske stopy, nie stopy vln, ani stopy skaly, co sa zgulala z hory. Teda okolo mna presiel clovek. Kym som spal, okolo mna presiel clovek. Takto rozmyslame my. A ako rozmyslas ty? Prileteli ludia. Nic o nich nevies. No porozmyslal si a vedel si, ze urcite navzdy odletia, ak sa s nimi pozhovaras. Ako si rozmyslal?
Maly mlcal dlho — zo tri minuty. Na jeho tvari a prsiach sa znova zacal tanec svalov. Obratnymi prstami posuval a premiestoval listy. Potom nohou odtisol listy a zvucnym barytonom povedal:
— To je otazka! Cesirska macka!
Vanderhose v kute ustvane zakaslal a Maly hned pozrel nanho.
— Fenomenalne! — zvolal zasa barytonom. — Vzdy som chcel vediet: preco su dlhe vlasy na licach?
Zavladlo ticho. A vtom som videl, ako rubinove svetielko zhaslo a zapalilo sa smaragdovozelene.
— Odpovedzte mu, Jakov, — pokojne poziadal Komov.
— Hm… — zacal Vanderhose a zruzovel. — Ako ti to mam povedat, chlapce moj… — Mechanicky si nasuchoril bokombrady a pokracoval: — Je to pekne, paci sa mi to… Podla mna je to dostatocne vysvetlenie, co myslis?
— Pekne… paci sa… — zopakoval Maly. —Zvoncek! — povedal zrazu nezne. — Nie, nevysvetlil si to. No to sa stava. Preco len na licach? Preco nie na nose?
— Na nose je to nepekne, — poucne povedal Vanderhose. — A pri jedeni by predsa liezli do ust…
— Spravne, — prikyvol Maly. — No ak su na licach a ides cez krovie, musis sa zachytavat. Mne sa vzdy vlasy zakvacia, hoci ich mam navrchu.
— Hm… Vidis, ja zriedkakedy chodievam cez krovie, — povedal Vanderhose.
— Nechod cez krovie! — povedal Maly. — Bude ta boliet. Svrcek na peci!
Vanderhose sa hned nevynasiel, co odpovedat, no bolo na nom vidiet, ze je spokojny. Na indikatore svietilo zelene svetielko, Maly zjavne zabudol na svoje starosti a nas odvazny kapitan, ktory mal velmi rad deti, bol akiste dojaty. Navyse mu lichotilo, ze jeho bokombrady, ktore doteraz sluzili len ako objekt viac-menej lacnych duchaplnosti, mali taku vyznacnu ulohu pri nadvazovani kontaktu. No teraz bol rad na mne. Maly mi odrazu pozrel do oci a vychrlil:
— A ty?
— Co ja? — spytal som sa. Prisiel som do pomykova, preto som zareagoval dost agresivne.
Komov ma ihned a so zjavnym zadostucinenim kopol do clenka.
— Chcem sa ta daco spytat, — povedal Maly. —Vzdy som chcel, no ty si sa bal. Raz len-len ze si ma nezabil — zasycal si, zreval, udrel si ma vzduchom. Utekal som az po sopky. To velke, teple, so svetielkami, robi to rovnu zem — co je to?
— Stroje, — povedal som a odkaslal som si. — Roboty.
— Roboty, — zopakoval Maly. — Su zive?
— Nie, — povedal som, — to su stroje. My sme ich urobili.
— Urobili? Take velke? A hybe sa to? Fenomenalne. Tie su ale velke!
— Byvaju i vacsie, — povedal som.
— Este vacsie?
— Ovela vacsie, — prisvedcil Komov. — Vacsie nez ladovec.
— Aj ony sa pohybuju?
— Nie, — povedal Komov. — No vedia rozmyslat.
A Komov zacal vykladat, co su kyberneticke stroje. Bolo mi tazko posudit, ake myslienky Malemu virili v hlave. Ak vychadzame z predpokladu, ze jeho myslienkovy pochod sa istym sposobom prejavoval i telesnymi pohybmi, dalo by sa povedat, ze Maly bol celkom ohromeny. Pobiehal po jedalni ani kocur Toma Sawyera, ked si chlipol liek na utisenie bolesti. Ked mu Komov vysvetlil, preco mojich robotov nemozno pokladat ani za zivych, ani za mrtvych, vyskriabal sa na povalu, dlanami a chodidlami sa prilepil k plastickej hmote a bezmocne tam ovisol. Rozpravanie o strojoch, obrovskych strojoch, ktore rozmyslaju rychlejsie ako ludia, rataju rychlejsie ako ludia, odpovedaju na otazky milion raz rychlejsie ako ludia, skrutilo Maleho do klbka, nato ho vystrelo, vyhodilo na chodbu a o sekundu zasa smarilo k nasim noham. Hlasne dychal, velke oci mu stmaveli, tvar mal strasne vykrivenu. Nikdy predtym ani potom som sa nestretol s takym vdacnym posluchacom. Zelena ziarovka na pulte indikatora ziarila ani macacie oko a Komov rozpraval a rozpraval, presnymi, jasnymi, velmi jednoduchymi vetami a pokojnym, rovnomernym hlasom, a chvilami akoby mimochodom vkladal zvedavost vzbudzujuce: „podrobnejsie budeme o tom hovorit neskorsie“ alebo: „v skutocnosti je to ovela zlozitejsie a zaujimavejsie, lenze nezabudaj, ze este nevies, co je hemostatika“.
Len co Komov skoncil, Maly vyskocil na kreslo, oblapil sa dlhymi zilnatymi rukami a spytal sa:
— A da sa to urobit, aby roboty pocuvali aj mna?
— To si uz urobil, — povedal som.
Nehlucne ako tien dopadol na ruky na stol predo mnou.
— Kedy?
— Poskakoval si pred nimi a najvacsi — vola sa Tom — sa zastavoval a spytoval sa ta, ake mas prenho prikazy?
— Preco som nepocul otazku?
— Ty si ju videl. Pamatas sa, ako zmurkalo cervene svetielko? To bola otazka. Tom sa takto spytuje.
Maly sa prelial na dlazku.
— Fenomenalne! — potichucky povedal mojim hlasom. — To je hra. Fenomenalna hra. Luskacik!
— Co znamena luskacik? — spytal sa Komov.
— Neviem, — povedal Maly netrpezlivo. — Je to len slovo. Prijemne sa vyslovuje. Cesirska macka. Luskacik.
— A odkial vies tie slova?
— Pamatam si ich. Dvaja velki privetivi ludia. Ovela vacsi ako vy… Cesirska macka. Luskacik. Svrcek na peci. Mar-ry… Mar-ry… Svrcek chce jest.
