Zavladlo mlcanie. Komov vstal.
— Mame vela prace, — povedal. — Zajtra rano chce k nam Maly prist na oficialnu navstevu.
6. kapitola
NELUDIA A OTAZKY
Pracovali sme celu noc. V jedalni sme skonstruovali improvizovany diagnoster s indikatorom emocii. Ja a Vanderhose sme ho dali dokopy doslovne z nicoho. Zhotovili sme pristrojcek nizkovykonny, chatrny, s nevyraznou citlivostou, no niektore fyziologicke parametre meral viac-menej uspokojivo, a pokial ide o indikator, zaznamenaval len tri zakladne pozicie: velmi vyrazne zaporne emocie (cervena ziarovka na pulte), velmi vyrazne kladne emocie (zelena ziarovka) a cela ostatna emocionalna skala (biela ziarovka). Nuz ale co sme mali robit? V zdravotnickom oddeleni stal nadherny stabilny diagnoster, ale bolo nad slnko jasnejsie, ze Maly by nesuhlasil, aby sa len tak z nicoho nic ulozil do matne bieleho sarkofagu s masivnym hermetickym vekom. Do deviatej hodiny sme si so vsetkym ako-tak poradili, ked tu sa v celej nastojcivosti vynoril problem, kto bude mat sluzbu na stanovisti OAP.
Vanderhose ako kapitan lode, zodpovedajuci za bezpecnost, nedotknutelnost a vselico ine, kategoricky odmietol zrusit tuto sluzbu. Majka, ktora na stanovisti presedela celu druhu polovicu noci, kojila sa nadejou, ze ona bude bezpochyby pritomna pri oficialnej navsteve. No trpko sa sklamala. Vyslo najavo, ze len Vanderhose moze kvalifikovane pracovat s diagnosterom a udrziavat ho v cinnosti — v hociktorej chvili sa mu mohol pokazit nastavovaci mechanizmus — mozem iba ja. A nakoniec vyslo najavo i to, ze Komov pre akesi velmi zavazne xenologicke priciny nechcel, aby sa na prvej besede s Malym zucastnila zena. Slovom, Majka, bleda od zurivosti, pobrala sa naspat na stanoviste, pricom ju Vanderhose nezabudol celkom chladnokrvne vyprevadit popri pulte indikatora emocii, takze kazdy sa mohol presvedcit, ze indikator funguje — cervena ziarovka svietila, kym Majka nezmizla v chodbe. Napokon, na stanovisti OAP mohla pocuvat, co sa hovori v jedalni, a to cez interkom so zosilnovacom.
O deviatej hodine patnastich minutach palubneho casu vysiel Komov na prostriedok jedalne a poobzeral sa. Vsetko bolo hotove. Diagnoster bol nastaveny a zapnuty, na stole sa pysili misy s lahodkami, osvetlenie bolo vyregulovane na miestne denne svetlo. Komov strucne zopakoval instrukcie, ako sa mame spravat pri kontrole, zapol registrujucu aparaturu a vyzval nas, aby sme zaujali svoje miesta. My s Komovom sme si sadli k stolu oproti dveram, Vanderhose sa vtisol za panel diagnostera a cakali sme.
Prisiel o devat styridsat palubneho casu.
Zastal vo dverach, lavou rukou sa chytil veraji a zohol pravu nohu. Takto stal asi minutu a zaradom si nas prezeral cez otvory svojej nezivej masky. Bolo tak ticho, ze som pocul jeho dych — pravidelny, silny, lahky, akoby pracoval dobre nastaveny mechanizmus. Zblizka a pri jasnom svetle posobil este cudnejsim dojmom. Vsetko na nom bolo cudne: i poza, na cloveka neprirodzena a zaroven nenutena, i ligotava, akoby lakom pokryta zelenkasto belasa pokozka, i neprijemna disproporcia v rozlozeni svalov a sliach, i nezvycajne silne kolenne klby, i prekvapujuco uzke a dlhe chodidla. Cudne bolo i to, ze nebol az taky maly — asi ako Majka. I to, ze na prstoch lavej ruky nemal nechty. I to, ze v pravej ruke zvieral hrst cerstvych listov.
Napokon sa jeho pohlad zastavil na Vanderhosem. Pozeral nanho tak dlho a uprene, ze mi prisla na um pochaba myslienka: netusi Maly, aku funkciu ma diagnoster? Ale nas odvazny kapitan si zohnutym prstom trochu nervozne nasuchoril bokombrady a v rozpore s instrukciami sa zlahka uklonil.
— Fenomenalne! — nahlas a zretelne prehovoril Maly hlasom Vanderhoseho. Na indikatore zablikala zelena ziarovka.
Kapitan si zasa nervozne nasuchoril bokombrady a podlizavo sa usmial. A vtom Malemu ozila tvar a odmenil Vanderhoseho celou seriou strasnych grimas, ktore sa rychlo striedali. Vanderhosemu vystupil na celo studeny pot. Neviem, ako by sa to vsetko skoncilo, no Maly sa napokon odlepil od ramu dveri, presmykol sa popri stene a zastal pri obrazovke videofonu.
— Co je to? — spytal sa.
— Videofon, — odpovedal Komov.
— Ano, — povedal Maly. — Vsetko sa hybe a pritom tam nic nie je. Obrazy.
— Tu je jedlo, — povedal Komov. — Nechces sa najest?
— Jedlo — osobitne? — cudne sa spytal Maly a pristupil k stolu. — Toto je jedlo? Nepodoba sa. Zahada.
— Na co sa nepodoba?
— Na jedlo.
— Len ochutnaj, — poradil mu Komov a prisunul k nemu misu s pecivom.
Tu Maly odrazu klesol na kolena, vystrel ruky a otvoril usta. Zarazene sme mlcali. Maly sa nehybal, oci mal zatvorene. Trvalo to len niekolko sekund, nato sa makko prevalil na chrbat, sadol si a raznym pohybom rozhodil na dlazku pred sebou zgniavene listy. Tvarou mu znova prebehlo rytmicke vlnenie. Rychlymi a velmi presnymi dotykmi prstov zacal presuvat listky, pricom si zavse pomahal i nohou. Ja a Komov sme sa nadvihli v kreslach a natahujuc krk sme ho pozorovali. Listy akoby sa samy od seba ukladali do cudneho vzoru, nepochybne sumerneho, ktory vsak nevyvolaval nijake asociacie. Maly na okamih zmeravel, a vtom jedinym energickym pohybom zasa zhrnul listy do kopky. Tvar mu znehybnela.
— Rozumiem, — prehovoril, — to je vase jedlo. Ja tak nejem.
— Pozri, ako sa to robi, — povedal Komov. Vystrel ruku, vzal pecivo, narocky pomaly si ho zdvihol k ustam, opatrne odhryzol a zacal demonstrativne zut. Malemu po mrtvolnej tvari prebehla triaska.
— To sa nesmie! — takmer skrikol. — Nic sa nesmie brat rukami do ust. Bude zle!
— Len to skus, — povzbudzoval ho Komov, no vtom pozrel na diagnoster a zarazil sa. — Mas pravdu. Netreba. Co budeme robit?
Maly si klukol na lavu patu a zvucnym barytonom prehovoril:
— Svrcek na peci. Hlupost. Vysvetli mi este raz: kedy odtialto odidete?
— Teraz je to tazko vysvetlit, — makko povedal Komov. — Velmi, velmi potrebujeme dozvediet sa o tebe vsetko. Este si predsa nic o sebe nepovedal. Ked sa o tebe vsetko dozvieme, odideme, ak budes chciet.
— Vies o mne vsetko, — povedal Maly Komovovym hlasom. — Ty vies, ako som vznikol, ako som sa sem dostal. Vies, preco som k tebe prisiel. Vies o mne vsetko.
Oci mi vyliezli na vrch hlavy, no Komov akoby sa vobec nezacudoval.
— Preco si myslis, ze vsetko viem? — spytal sa pokojne.
— Rozmyslal som. Pochopil som.
— To je fenomenalne, — pokojne povedal Komov, — ale nie je to celkom pravda. Neviem nico tom, ako si tu zil pred mojim prichodom.
— Odidete hned, len co sa o mne vsetko dozviete?
— Ano, ak budes chciet.
— Tak teda sa spytuj, — povedal Maly. — Rychlo sa spytuj, lebo i ja sa ta chcem opytovat.
Pozrel som na indikator. Len co mi pohlad padol nan, zmocnil sa ma neprijemny pocit. Len pred chvilkou tam bolo neutralne biele svetlo, a teraz jasnym rubinovym svetlom ziaril signal zapornej emocie. Letmo som si vsimol, ze i Vanderhose sa tvari znepokojene.
— Najprv mi porozpravaj, — povedal Komov, — preco si sa tak dlho skryval?
— Cesirska macka, — zretelne vyslovil Maly a presadol si na pravu patu. — Davno som vedel, ze ludia znova pridu. Cakal som, bolo mi zle. Potom som videl: ludia prisli. Zacal som premyslat a pochopil som — ak ludom poviem, odidu a zasa bude dobre. Istotne odidu, no nevedel som kedy. Styria ludia. Velmi vela. I jeden je velmi vela. Ale lepsie ako styria. Prichadzal som k jednemu a zhovaral som sa s nim v noci. Zahada. Nato som si pomyslel: jeden clovek nemoze hovorit. Prisiel som k styrom. Bolo velmi veselo, hrali sme sa s obrazmi, bezali sme ako vlny. Zasa zahada. Vecer som videl: jeden sedi osve. Ty. Porozmyslal som a pochopil: cakas na mna. Prisiel som. Cesirska macka! Takto to bolo.
Hovoril vyrazne a uryvkovite Komovovym hlasom, a len nelogicke slova vyslovoval neznamym zvucnym
