Perspektivy trochu pohasli, no Majka hned vyzyvavo namietla: — Na Zemi su zname pripady, ked nehumanoidi vychovali ludske deti.
— Lenze to je na Zemi! — smutne povedal Vanderhose.
A mal pravdu. Vsetky zname rozumne nehumanoidy zaostali za clovekom ovela vacsmi nez vlci alebo i osmonohy. Ved taky seriozny odbornik ako Kruger tvrdil, ze rozumne Harrotove slizniaky hladia na cloveka so vsetkou jeho technikou nie ako na jav realneho sveta, ale iba ako na plod svojej nepredstavitelnej fantazie…
— A pri tom vsetkom ostal nazive a vyrastol! — povedala Majka.
Aj ona mala pravdu.
Som skeptickej povahy. Nerad zvelicujem alebo privelmi fantazirujem. Nie ako Majka. No tu sa jednoducho nic ine nedalo predpokladat. Rocne dieta. Ladova pustatina. Samo. Je predsa jasne, ze samo by nemohlo vyzit. A na druhej strane — zotrety palubny dennik. Co ine sa tu este da vymysliet? Prisli nejaki humanoidi, nahodou sa ocitli v blizkosti dietata, vychovali ho a potom odleteli… Ved je to hlupost…
— A mozno neostal nazive? — nahlas uvazovala Majka. — Mozno po nom ostal len jeho plac a hlasy jeho rodicov?
Chvilku sa mi zdalo, ze vsetko stroskotalo. Tato Majka vzdy cosi vymysli! No hned som si pripomenul dalsi argument:
— Ale ako vchadza do lode? Ako rozkazuje mojim robotom? Nie, kamarati moji, alebo sme vo vesmire stretli presnu — rozumiete? — presnu, idealnu imitaciu cloveka, alebo je to kozmicky Maugli. Nemam ponatia, co z toho je pravdepodobnejsie.
— Ani ja neviem, — povedala Majka.
— Ani ja, — ozval sa i Vanderhose.
Z reproduktora sa rozlahol Komovov hlas:
— Na palube, pozor! Vysiel som na poziciu. Poriadne pozerajte okolo. Ja odtialto vela nevidim. Boli radiogramy?
Pozrel som do prijimacieho otvoru.
— Cely zvazok, — povedal som.
— Cely zvazok, — oznamil Vanderhose do mikrofonu.
— Stas, moje radiogramy ste poslali?
— A… este nie vsetky, — povedal som a rychlo som si sadol k radiostanici.
— Este nie vsetky, — oznamil Vanderhose.
— Co je to za neporiadok! — vyhresil nas Komov. — Prestante filozofovat a pustte sa do roboty. Maja, davajte pozor na obrazovku. Zabudnite na vsetko a sledujte obrazovku. Popov, nech je moj posledny radiogram o desat minut v eteri. Jakov, precitajte, co prislo na moje meno…
Ked som dovysielal a obzrel som sa, vsetci boli pohruzeni do prace. Majka sedela pri pulte, na panoramatickej obrazovke bolo vidiet Komovovu drobnu postavicku celkom pri brehu. Nad mociarom sa prevalovala hmla a na vsetkych tristosestdesiatich stupnoch v polomere siedmich kilometrov od lode nebol nijaky pohyb. Komov sedel k nam chrbtom: akiste cakal, ze nas Maugli pride z mociara. Majka pomaly otacala hlavu z boka na bok, skumala okolie a chvilami maximalne zvacsovala niektory podozrivy usek — vtedy sa na obrazovkach malych monitorov zjavoval raz zvadnuty krik, inokedy fialovy tien duny na lesknucom sa piesku, alebo nejasna skvrna v riedkej stetine zakrpatenych stromov.
Vanderhose monotonne hudol do mikrofonu: „… varianty psychotypu dvojbodka sestnast en zlomok tridsatdva zet alebo sestnast em… mama… zlomok tridsatjeden epsilon…“ — „Staci,“ prerusil ho Komov. „Dalsi.“ — „Zem Londyn Cartright, vazeny Gennadij, znova vam pripominam vas slub, ze sa ohlasite…“ — „Staci. Dalsi.“ — „Tlacove stredisko…“ — „Staci. Dalej, Jakov, citajte len to, co je z Centra alebo zo zakladne.“ Pauza. Vanderhose triedi listky. „Centrum Bader, vami pozadovana aparatura nula sa odosiela na zakladnu, oznamte vase predbezne nazory v tychto bodoch, po prve, pravdepodobne oblasti obyvane domorodcami…“ — „Staci. Dalej…“
Vtom ma zavolali zo zakladne. Sidorov sa spytoval na Komova.
— Komov je na kontakte, Michail Albertovic, — povedal som previnilo.
— Kontakt sa zacal?
— Este nie. Cakame.
Sidorov zakaslal.
— No dobre, spojim sa s nim neskorsie. To nesuri. — Odmlcal sa. — Ste vzruseni?
Na chvilu som sa zamyslel: naozaj, co vlastne citim?
— Nie zeby sme sa vzrusovali… Skor je nam akosi cudne. Ako vo sne. Ako v rozpravke.
Sidorov vzdychol.
— Nebudem vas zdrziavat, — povedal. — Zelam vam vela stastia.
Podakoval som. Nato som sa oprel laktom o pult, zaboril som bradu do dlane a znova som sa pohruzil do svojich pocitov. Ano, vsetko je to akesi cudne, clovek — neclovek. Vyzera, ze ho naozaj nemozno nazyvat clovekom. Ludske mlada vychovane vlkmi vyrastie ako vlk. Ak ho vychovaju medvede, nuz ako medved. A co keby sa osmonoh podujal vychovat ludske mlada? Nezjedol by ho, ale zacal by ho vychovavat… Lez o to tu nejde. I medved, i vlk, i osmonoh su tvory pozbavene rozumu… Teda aspon toho, co xenologovia nazyvaju rozumom. A co ak nasho Maugliho odchovali rozumne tvory, no pritom v istom zmysle osmonohy?… Ba cloveku este cudzejsie ako osmonohy…? Ved prave ony ho naucili vypustat ochranne fantomy, naucili ho mimikry. V ludskom organizme nic nie je usposobene na taketo figle, teda je to umela adaptacia… Pockat, a naco mu je vlastne mimikry? Pred kym sa chrani? Planeta je predsa pusta! Z toho vyplyva, ze nie je pusta.
Predstavil som si obrovske jaskyne, zaliate prizracnym fialovym svetlom, posmurne zakutia, kde sa skryva smrtelne nebezpecenstvo, a malickeho chlapca, ako sa zakrada popri slizkej stene, pripraveny vo chvili zmiznut, rozplynut sa v mihotavom svite a zanechat napokon nepriatelovi len svoj menlivy, stracajuci sa tien. Chudak chlapcek! Musime ho hned odtialto odviezt… Stop, stop, stop! Vsetko to je hlupost. Take daco sa nestava. Nestava sa, aby existoval zlozity, rozumny zivot s bohatymi skusenostami, pricom by sa vokol neho nehmyril jednoduchsi, menej rozumny zivot. Kolko druhov zivych tvorov tu nasli? Jedenast, ci dvanast — a to v celom rozsahu od virusu az po ludske mlada. Nie, to sa nestava. Cosi tu nie je v poriadku. Len pokoj, coskoro sa vsetko dozvieme. Chlapca nam vsetko porozprava. A ak neporozprava? Vari ludske vlcata ludom vela rozpravali o vlkoch? S cim rata Komov? Zatuzil som hned, v tejto sekunde spytat sa Komova, s cim vlastne rata.
Vanderhose docital posledny radiogram, vystrel sa v kresle, zalozil ruky za hlavu a zadumane povedal:
— A ved som ja Semionovovcov poznal. Musim vam povedat, ze to boli velmi sympaticki a zaroven velmi zvlastni ludia. Romantici minulosti. Pravdaze, Sura poznal vsetky stare zakony, ustavicne ich citoval. Nam sa zdali smiesne a hlupe, ale on v nich nachadzal akysi povab… Katastrofa, agonia, do lode lezu strasne obludy… Znicit palubny dennik, zahladit svoju stopu v priestore — ved na druhom konci stopy je Zem! Ano, to sa nanho velmi ponasa. — Vanderhose sa na chvilu odmlcal. — Mimochodom, takych, co hladaju samotu, je ovela viac, ako si myslime. Samota predsa nie je zla vec, co poviete?
— Ja o nu nestojim, — strucne povedala Majka, pricom nespustala zrak z obrazovky.
— Lebo si mlada, — povedal Vanderhose. — V tvojom veku sa i Sura Semionov rad priatelil a bol stastny, ked mal okolo seba kopu priatelov. Rad pracoval spolocne, vo velkej hlucnej kompanii, usporaduval sutaze ostrovtipu a ustavicne bol vo veselom napati, rad zapolil, nezalezi v com — ci v skokoch s kridlami, v mnozstve duchaplnosti za casovu jednotku, alebo v ovladani kadejakych tabuliek… vo vsetkom. A pomedzi to na cele hrdlo vyspevoval v sprievode nekofonu vlastnorucne napisane kuplety… — Vanderhose vzdychol. — To vsetko zvycajne prejde, ked prichadza ozajstna laska… Napokon, o tom nic neviem. Viem len tolko, ze ako dvadsatrocni odisli Surika Mary do skupiny volneho vyskumu. Odvtedy som ich vlastne uz ani nevidel. Raz som sa s nimi zhovaral cez video… Bol som vtedy dispecerom a Sura ziadal odo mna povolenie na odlet z Pandory. — Vanderhose znova vzdychol. — Mimochodom, Surov otec Pavel Alexandrovic este zije. Ked sa vratime, budeme musiet zajst za nim… — Urobil prestavku. — Ak chcete vediet, vzdy som bol proti volnemu vyskumu. Archaizmus. Ludia sa tulaju sami po vesmire, je to nebezpecne, vedecke vysledky nepatrne, a niekedy jednoducho i prekazaju… Pamatate sa na pribeh s Kammererom? Vsetci sa tvaria, akoby sme uz dobyli vesmir, akoby sme vo vesmire uz boli doma. To nie je pravda. A nikdy to nebude pravda. Vesmir vzdy bude vesmirom a clovek len clovekom. Bude sice coraz skusenejsi, ale nijaka skusenost nestaci, aby sa mohol citit vo vesmire ako doma… Podla mna Surik a Mary aj tak nenasli vo vesmire nic, aspon nic take, co by stalo za to porozpravat aspon pri stole v jedalni.
— No zato boli stastni, — namietla Majka, no neobratila sa.
— Preco si to myslis?
