predpokladame, ze hlasovy organ domorodcov je identicky s nasim. Zhoda hlasoveho organu plus vyvinuta schopnost imitovat plus hypertroficka foneticka pamat…
— Pockajte, — ozvala sa Majka. — Chapem, ze mohli vypocut nase rozhovory, ale co ten zensky hlas?
Komov prikyvol.
— Ano, musime predpokladat, ze boli pri agonii.
Majka zahvizdala.
— Privelmi zlozite, — zasomrala zamyslene a pochybovacne.
— Navrhnite ine vysvetlenie, — chladne povedal Komov. — Napokon akiste sa coskoro dozvieme mena mrtvych. Ak sa pilot volal Alexander…
— No dobre, — povedal som. — A detsky plac?…
— Ste si isty, ze plakalo dieta?
— S cim by som si to mohol pomylit?
Komov sa na mna zahladel, prstom si mocne pritlacil hornu peru a odrazu tlmene zabrechal. Presne tak — zabrechal, ine slovo na to neviem najst.
— Co to bolo? — spytal sa. — Pes?
— Vyzera to tak, — povedal som s respektom.
— Nuz aby ste vedeli, prave som povedal vetu v jednom nareci Leonidy.
Ohromilo ma to. Majku tiez. Chvilu vsetci mlcali. Bolo to nepochybne tak, ako povedal Komov. Vsetko sa vysvetlilo, vsetko vyslo nadherne, ale… Prirodzene, bolo velmi prijemne uvedomovat si, ze vsetky hrozy su za nami a ze prave nasej skupine sa postastilo objavit dalsiu humanoidnu rasu. Zaroven to vsak znamenalo rozhodujucu zmenu v nasich osudoch. A nielen v nasich. Po prve, i laikovi bolo jasne, ze to znamena koniec projektu „Korab“. Tato planeta je obyvana, pre Pantanov sa bude musiet pohladat ina. Po druhe, ak sa definitivne zisti, ze domorodci su rozumne bytosti, urcite nas odtialto hned pozenu a namiesto nas sem pride Komisia pre kontakty. Vsetky tieto dosledky boli jasne nielen mne, ale, prirodzene, aj ostatnym. Vanderhose sa rozladene mykol za bokombrady a povedal:
— Ale preco prave rozumne bytosti? Podla mna, predbezne vobec nic nedokazuje, ze su rozumne, co poviete, Gennadij?
— Netvrdim, ze su rozumne — ozval sa Komov.
— Povedal som len, ze su vsetky dovody predpokladat to.
— Ale ake su to tie vsetky dovody? — pokracoval namrzene Vanderhose. Vobec sa mu nechcelo opustit vysedene miestecko. Tato jeho slabost — laska k vysedenym miestam — bola znama. — Co su to vlastne za dovody? Nebodaj vonkajsi vyzor…
— Nejde len o anatomiu, — povedal Komov.
— Skaly pod majakom su poukladane v istom poriadku, su to akesi znaky. Skaly a konare na pristavacej ceste… Nechcem nic kategoricky tvrdit, no vsetko nasvedcuje, ze sa s nami pokusaju nadviazat kontakt humanoidy s prvobytnou kulturou. Tajny prieskum a zaroven dary, alebo azda varovanie…
— Ano, to by mohlo byt, — zahundral Vanderhose a upadol do depresie.
Chvilu sme vsetci mlcali, potom sa Majka potichu spytala:
— A z coho vyplyva, ze su nam svojim fyziologickym a nervovym zalozenim taki velmi blizki?
Komov spokojne prikyvol.
— Aj pre tento predpoklad mame len nepriame dovody, — povedal. — No su to dostatocne zavazne dovody. Po prve, domorodci vedia vniknut do lode. Lod ich vpusta. Pre porovnanie pripomeniem, ze ani Tagorec, ba ani Pantan, hoci sa tak velmi ponasaju na cloveka, nevedia prekonat membranu prielezu. Jednoducho prielez sa pred nimi neotvori.
Tu som sa plesol po cele.
— Doparoma! To teda znamena, ze moje roboty boli uplne v poriadku. Podla vsetkeho domorodci jednoducho pobehuvali pred Tomom a ten sa zastavil, lebo sa bal, ze vrazi do cloveka… Domorodci pravdepodobne pokladali Toma za zivu bytost, rozhadzovali rukami a celkom nahodou mu zasignalizovali: „Nebezpecenstvo! Hned do lode!“ To je predsa velmi jednoduchy signal… — Ukazal som im ho. — No a moji chlapci sa opreteky hnali do podpalubia… Pravdaze, takto to vsetko bolo… Ved som to prave videl na vlastne oci: Tom reagoval na domorodca ako na cloveka.
— A to ako? — rychlo sa spytal Komov.
— Nuz tak, ze ked sa domorodec ocitol v poli jeho hladacikov, Tom zasignalizoval: „Cakam na prikazy.“
— To je velmi cenne zistenie, — povedal Komov. Vanderhose si tazko vzdychol.
— Nuz tak, — ozvala sa Majka, — a je po projekte „Korab“. Skoda.
— Co bude teraz? — spytal som sa len tak do prazdna.
Nik mi neodpovedal. Komov zdvihol listocky so svojimi poznamkami, pod nimi lezal diktafon.
— Prosim o prepacenie, — ospravedlnoval sa s ocarujucim usmevom. — Nahral som nasu diskusiu, aby sme podaromnici nestracali cas. Dakujem vam za vystizne nastolovane otazky. Stas, prosim vas, zakodujte to vsetko a odoslite v surnom impulze rovno do Centra, kopiu na zakladnu.
— Chudak Sidorov, — potichu poznamenal Vanderhose.
Komov pozrel nanho a znova sa zahladel do papierov.
Majka odtisla kreslo.
— Tak ci tak, moja ubytovatelska praca sa skoncila, — povedala. — Idem sa balit.
— Pockajte chvilku, — zastavil ju Komov. — Padla tu otazka, co dalej. Odpovedam: ako splnomocneny clen Komisie pre kontakty preberam velenie. Celu nasu oblast vyhlasujem za pasmo predpokladaneho kontaktu. Jakov, prosim vas, zostavte patricny radiogram. Vsetky prace, suvisiace s projektom „Korab“, sa prerusuju. Roboty sa demobilizuju a premiestia do podpalubia. Vychadzat z lode sa smie len s mojim dovolenim. Dnesna polovacka so psami pravdepodobne stazi kontakt. Dalsie nedorozumenia by boli vrcholne neziaduce. Tak teda, Maja, prosim vas, aby ste klzak voviedli do hangaru. Vy, Stas, sa venujte svojmu kybernetickemu systemu… — Zdvihol prst. — Lenze najprv odoslite zaznam diskusie. — Usmial sa a chcel este cosi dodat, no v tej chvili zadrncal desifrator radiostanice.
Vanderhose vystrel dlhu ruku, z prijimacieho otvoru vytiahol listok radiogramu, preletel ho pohladom a zdvihol obocie.
— Hm, — ozval sa. — Akoby nam citali myslienky. Gennadij, nie ste vy nahodou induktor?
Podal listok Komovovi. Komov ho zbezne precital a aj on zdvihol obocie.
— Nuz toto naozaj nechapem, — zasomral, hodil listok na stol a s rukami zalozenymi za chrbat sa presiel po kabine.
Vzal som listok. Majka mi vzrusene fucala nad uchom. Bol to naozaj prekvapujuci radiogram.
SURNY. NULOVE SPOJENIE. CENTRUM, KOMISIA PRE KONTAKTY, GORBOVSKIJ — VELITELOVI ZAKLADNE „KORAB“ SIDOROVOVI. IHNED PRERUSIT VSETKY PRACE NA PROJEKTE. PRIPRAVIT PRIPADNU EVAKUACIU PERSONALU A VYBAVENIA. DODATOK — SPLNOMOCNENEMU PREDSTAVITELOVI KOMISIE PRE KONTAKTY KOMOVOVI. VYHLASUJEM SEKTOR ER-2 ZA PASMO PREDPOKLADANEHO KONTAKTU. URCUJEM VAS ZA ZODPOVEDNEHO. GORBOVSKIJ
— To uz hej! — nadsene zvolala Majka. — Tento Gorbovskij!
Komov zastal a pozrel spod obocia na nas.
— Prosim, aby ste zacali plnit moje prikazy. Jakov, najdite mi, prosim vas, kopiu nasho znaleckeho zaveru.
Komov s Vanderhosem sa pohruzili do studia kopie, Majka sla zaviezt klzak do hangaru, ja som si sadol k radiostanici a zacal som kodovat nasu diskusiu. No nepresli ani dve minuty a znova zadrncal desifrator. Komov odtisol Vanderhoseho a rozbehol sa k radiostanici. Nahol sa mi ponad plecia a dychtivo cital riadky, co sa zjavovali na listku.
SURNY. NULOVE SPOJENIE. CENTRUM, KOMISIA PRE KONTAKTY, BADER — KAPITANOVI ER-2 VANDERHOSEMU. IHNED POTVRDTE NALEZ POZOSTATKOV DVOCH, OPAKUJEM DVOCH TIEL NA PALUBE LODE A STAV PALUBNEHO DENNIKA, KTORY STE OPISALI VO VASOM YNALECKOM ZAVERE.
BADER
Komov hodil listok Vanderhosemu a zacal si hryzt necht na palci.
— Aha, teda o toto ide, — prehovoril. — Tak, tak… — Obratil sa ku mne. — Stas, co teraz robite?
