piskot.
S dupotanim dobehla Majka. Zastala pri mne a tazko dychala.
— Usiel — konstatovala zlostne.
— Usiel, — prisvedcil som.
Chvilu sme stali a upierali sme pohlad na huste kotuce hmly. Potom si Majka utrela pot z cela a zarecitovala:
— Pred babkou som usiel, pred dedkom som usiel…
— A pred tebou, ubytovatelka, toboz ujdem, — dodal som a obzrel som sa dozadu.
Nuz tak. Hlupaci utekali, no a mudri, ako iste viete, stali a hladeli. Boli sme tu s Majkou sami. Male postavicky Komova a Vanderhoseho sa cerneli daleko vzadu vedla lode.
— Ale sme sa poriadne prebehli, — utrusila Majka, ktora tiez pozerala k lodi. — Aspon tri kilometre, co vy na to, kapitan?
— Suhlasim s vami, kapitan, — ozval som sa.
— Pocuvaj, — zamyslene povedala Majka. — A co ak sa nam to vsetko len zamarilo?
Schmatol som ju za plecia. Pocit volnosti, zdravia, vytrzenia, obrovskych ziarivych perspektiv vybuchol vo mne s novou silou.
— Co ty o tom vies, ty zabec, — reval som a triasol som ju zo vsetkych sil, pricom som sa len-len ze nerozplakal od stastia. — Co ty vies o halucinaciach! A radsej keby si o tom ani nikdy nic nevedela! Zi si stastlivo a nezamyslaj sa nad nicim takym!
Majka iba prekvapene klipkala ocami a pokusala sa mi vytrhnut, az som ju nakoniec poriadne mykol, objal okolo pliec a vliekol k lodi.
— Pockaj, — slabo sa branila ohromena Majka. — Ozaj, co to vystrajas… Ale ved ma pust, co su toto za neznosti!
— Podme, podme, — opakoval som. — Podme! Ale nam teraz milacik doktora Mboga da, citim, ze sme tieto preteky zbytocne usporiadali, veruze zbytocne…
Majka sa mi vytrhla, chvilocku postala, potom si cupla, zohla hlavu, rukami si objala kolena a naklonila sa dopredu.
— Nie, — povedala a vystrela sa. — Toto nechapem.
— Ani nemusis, — povedal som. — Komov nam vsetko vysvetli. Najprv nas vyhresi, ved sme mu zmarili kontakt, no a potom vysvetli…
— Pocuvaj, ale je zima! — povedala Majka a podskocila na mieste. — Bezime?
Utekali sme. Prve vytrzenie oslablo a zacal som premyslat, co sa vlastne stalo. Vysvitlo, ze planeta je obyvana! A este ako obyvana — velkymi antropoidnymi bytostami, azda rozumnymi, ba azda i civilizovanymi…
— Stas, — zakricala Majka v behu, — zeby to bol Pantan?
— Odkial by sa tu vzal? — zacudoval som sa.
— No… odkial… My predsa nepozname vsetky podrobnosti projektu. Mozno sa presidlovanie uz zacalo.
— Ale nie, — namietol som. — Na Pantana sa neponasa. Pantania su vysoki, s cervenou pokozkou… No a chodia obleceni, doparoma, a tento je celkom nahy!
Zastali sme pred prielezom a pustil som Majku prvu.
— Br-r-r! — striasla sa a suchala si plecia. — Tak co, ideme si po hubovu polievku?
— Za plny tanier, — povedal som.
— Poriadne omastenu, — doplnila Majka.
— Okorenenu a opaprikovanu, — dokoncil som. Ukradomky sme vosli do kabiny, no nepodarilo sa nam pritajit sa. Uz nas cakali. Komov chodil hore-dolu po kabine, ruky mal zalozene za chrbtom, a Vanderhose, zahladeny do prazdna a s vystrcenou celustou, namotaval si bokombrady: pravu na prst pravej ruky a lavu na prst lavej. Ked nas Komov videl, zastal, no Majka ho nepustila k slovu.
— Usiel, — oznamila vecne. — Usiel rovno cez mociar, a to velmi nezvycajnym sposobom…
— Pockajte, — prerusil ju Komov.
„A teraz sa to zacne,“ pomyslel som si a pripravil som sa na nadavky a hresenie. No mylil som sa. Komov prikazal, aby sme si sadli, nato si i sam sadol a oslovil ma:
— Pocuvam vas, Popov. Porozpravajte vsetko a do najmensich podrobnosti.
Zaujimave, ale ani som sa nezacudoval. Takyto zvrat sa mi zdal celkom prirodzeny. A porozpraval som vsetko — o suchote, o pachu, o detskom placi, o zenskych vykrikoch, o cudnom dialogu vcera vecer i o ciernom prizraku dnes v noci. Majka ma pocuvala s otvorenymi ustami, Vanderhose sa mracil a vycitavo pokyvoval hlavou a Komov mi uprene hladel do tvare. Prizmurene oci mal zasa prenikave a chladne, tvar mu stvrdla, chvilami si hryzol spodnu peru, napato prepletal prsty a luskal clankami. Ked som skoncil, zavladlo mlcanie. Potom sa Komov spytal:
— Ste si isty, ze to plakalo dieta?
— Nuz… ano. Aspon to velmi pripominalo detsky plac.
Vanderhose hlasno vydychol a dlanou pobuchal po bocnom operadle kresla.
— A ty si to vsetko vydrzal! — zdesene zvolala Majka. — Ubohy Stasik!
— Musim ti povedat, Stas… — dorazne prehovoril Vanderhose, no Komov mu skocil do reci.
— A skaly? — spytal sa.
— Ake skaly? — nepochopil som.
Odkial sa vzali skaly?
— Tie na stavenisku? Akiste ich roboty navlacili. Ako to suvisi?
— Odkial roboty mohli vziat skaly?
— Nuz… — zacal som a hned som aj stichol. Naozaj, odkial?
— Vsade okolo je piesocna plaz, — pokracoval Komov. — Nikde ani kamienok. Roboty stavenisko neopustali. Teda odkial su na pristavacej ploche okruhliaky a konare? — Prebehol po nas pohladom a uskrnul sa. — Su to, prirodzene, len recnicke otazky. Mozem vam povedat, ze za kormou, rovno pod majakom, mame celu kopu okruhliakov. Velmi zaujimavu kopu. Mohol by som tiez dodat… Prepacte, Stas, skoncili ste? Dakujem. A teraz pocuvajte, ako to bolo so mnou.
Vysvitlo, ze ani Komovovi nebolo lahko. Pravda, jeho utrapy boli trochu odlisneho druhu. Boli to utrapy intelektu. Druhy den po prichode, ked pustal do jazera pantanske ryby, dvadsat krokov od seba spozoroval cudnu jasnocervenu skvrnu, ktora sa rozplynula a zmizla, skor ako si trufol priblizit sa k nej. Nasledujuci den nasiel na samom vrcholci koty 12 zdochnutu rybu, zrejme jednu z tych, co vcera vypustil do jazera. Stvrty den nad ranom sa prebudil a jasne citil, ze v kabine je niekto cudzi. Nenasiel nikoho, no zdalo sa mu, akoby pocul cvaknut membranu prielezu. Ked vysiel z lode, nasiel, po prve, hrbu skal pri korme a po druhe, skaly a kopky konarov na stavenisku. Po rozhovore so mnou si uz bol isty, ze v okoli lode cosi nie je v poriadku. Prieskumne skupiny si akiste nevsimli nejaky nesmierne dolezity faktor, posobiaci na planete. Nepodnikol velmi razne kroky len preto, lebo bol hlboko presvedceny, ze prieskumnici by si nemohli nevsimnut rozumny zivot. Urobil vsak vsetky opatrenia, aby sa oblast, kde pracuje nasa skupina, nestala objektom invazie „zvedavych zahalacov“. Preto sa zo vsetkych sil usiloval sformulovat znalecky zaver tak, aby nevzbudil ani najmensie pochybnosti. Moje vzrusenie, striedajuce sa so stavmi depresie, mu skvele potvrdzovalo predbezny zaver, ze nezname bytosti mozu prenikat do lode. Vyckaval na tu chvilu a dockal sa jej dnes rano.
— Zhrnujem, — pokracoval ani na prednaske. — Napriek udajom predbeznych vyskumov prinajmensom tuto oblast planety obyvaju velke stavovce, pricom sa da s urcitostou predpokladat, ze su to rozumne bytosti. Zrejme su to troglodyty, ktore sa prisposobili zivotu v podzemnych priestoroch. Vychadzajuc z toho, coho sme boli svedkami, priemerny domorodec anatomicky pripomina cloveka, ma velmi vyraznu schopnost mimikry a akiste v suvislosti s tym i schopnost vyvolavat fantomy, ktore ho maju chranit a lakat pozornost od neho. Musim povedat, ze z velkych stavovcov sa tato schopnost doteraz prejavila len u niektorych hlodavcov na Pandore, na Zemi u niektorych druhov hlavonozcov makkysov. A teraz by som chcel osobitne zdoraznit, ze i pri tychto neludskych a vcelku nehumanoidnych vlastnostiach tunajsi domorodec nielen v anatomickom, ale i vo fyziologickom a hlavne v neurologickom zmysle je neobycajne, neslychane blizky pozemstanovi. Skoncil som.
— Ako to — skoncil? — vykrikol som prelaknuto. — A moje hlasy? Teda to boli halucinacie?
Komov sa usmial.
— Upokojte sa, Stas, — povedal. — S vami je vsetko v poriadku. Vase „hlasy“ sa daju lahko vysvetlit, ak
