uz definitivne a nenavratne.“
Pristihol som sa, ze zasa napinam sluch. A zasa som cosi pocul, cosi nenalezite. Vyskocil som, vrhol som sa k nocnemu stoliku, vzal som tabletku na spanie a polozil som si ju pod jazyk. Nato som si zasa lahol. Po stenach dupotali jasterice, tmava povala sa pomaly krutila, nocna lampa raz celkom zhasinala, raz zasa ziarila neznesitelne jasno, v kutoch zufalo bzucali hynuce muchy. Zdalo sa mi, ze prisla Majka, znepokojene ma pozorovala, cimsi ma prikryla a odisla. Nato prisiel Vadik, sadol si mi k noham a oboril sa na mna: „Co sa tu valas? Cela komisia na teba caka, a ty sa rozvalujes.“ „Hovor hlasnejsie,“ povedala mu Ninon, „ma cosi s usami, nepocuje.“ S kamennou tvarou som vyhlasil, ze to vsetko je hlupost. Vstal som a vsetci sme vosli do rozbiteho Pelikana, cela organika v nom sa rozpadla a naplnal ho ostry pach amoniaku, ako vtedy v chodbe. Vlastne to ani nebol Pelikan, vyzeralo to skor na stavenisko, tmolili sa tu moji chlapci, pristavacia cesta sa ligotala v slnku a ustavicne som sa bal, ze Tom prejde dve mumie, co lezali napriec, totiz vsetci si mysleli, ze su to mumie, v skutocnosti bol to Komov a Vanderhose, lenze to si nik nemal vsimnut, lebo sa zhovarali a len ja som ich pocul. Jednako pred Majkou sa nikde neschovas. „Vari nevidite, ze mu je zle?“ povedala zlostne a polozila mi na usta a nos vlhku vreckovku, namocenu v cpavku. Takmer som sa zadusil, pokrutil som hlavou a sadol som si na lozku.
Oci som mal otvorene a vo svetle nocnej lampy som pred sebou videl cloveka. Stal tesne pri lozku, naklanal sa nado mnou a pozorne mi hladel rovno do tvare. V matnom svetle sa zdal tmavy, takmer cierny — fantasticka vykrivena postava bez tvare, hmlista, bez presnych obrysov, na prsiach a na pleci mu lezal taky isty nejasny, nezretelny odblesk.
Uz som presne vedel, ako sa to skonci. Naciahol som k nemu ruku a ruka mi presla cez neho ako cez povetrie. Clovek pri mojom lozku sa zakolisal, stracal sa, az zmizol bez stopy. Hodil som sa na chrbat a zatvoril som oci. Ach, len neprepadnut panike! A viete, ze alzirsky bej ma pod nosom hrcu? Predstavte si, pod samym nosom… Bol som mokry ako mys a bolo mi strasne dusno. Len-len ze som sa nezadusil.
4. kapitola
PRIZRAKY A LUDIA
Zobudil som sa neskoro a s tazkou hlavou, pevne rozhodnuty hned po ranajkach utiahnut sa niekde s Vanderhosem a vsetko mu vyrozpravat. Myslim, ze este nikdy v zivote som nebol taky nestastny. Pre mna sa vsetko skoncilo, preto som sa ani nenamahal s rannou rozcvickou, dal som si iba velmi silnu ionovu sprchu a pomaly som kracal do jedalne. Uz na prahu som si uvedomil, ze vcera vecer som pre vsetky svoje neprijemnosti celkom zabudol vydat kucharovi prikazy k ranajkam, a to ma definitivne dorazilo. Zasomral som na pozdrav cosi nezrozumitelne a citiac, ze sa od zialu a hanby cervenam ako vareny rak, sadol som si na svoje miesto a skormutene som si obzrel stol, pricom som sa usiloval nedotknut sa pohladom nikoho. Jedlo bolo, pravdu povediac, klastorne, ani pre dakych novicov. Vsetci sa krmili ciernym chlebom a mliekom. Vanderhose si krajec posypal solou, Majka si ho natrela maslom, Komov zul suchy chlieb, mlieka sa ani nedotkol.
Vobec som nemal chut na jedlo. Bolo mi strasne, uz len ked som si pomyslel, ze by som mal daco hryzt. Vzal som si pohar mlieka a odchlipol som si. Vsimol som si, ze ma Majka pozoruje a ze by sa ma velmi chcela spytat, co je so mnou a vobec. Jednako nespytovala sa na nic a Vanderhose zacal rozvlacne vykladat, aky uzitocny zo zdravotneho hladiska je hladovkovy den a ako dobre, ze dnes mame prave taketo ranajky a nie ine. Podrobne nam vysvetlil, co je post a co je velky post a s uctou spomenul prvych krestanov, ktori sa vo veci dobre vyznali. Zacal nam rozpravat, co su hody, no coskoro si uvedomil, ze sa privelmi dal uniest opisom palaciniek s kaviarom, s jeseterom, lososom a s inymi lahodkami, prerusil svoj vyklad a v rozpakoch sa pustil uhladzat si bokombrady. Rozhovor nie a nie sa rozprudit. Ja som sa znepokojoval o seba, Majka sa zasa znepokojovala o mna. A pokial ide o Komova, tak ako vcera, ani dnes nebol vo svojej kozi. Oci mal cervene, zvacsa hladel na stol, len chvilami dvihal hlavu a obzeral sa, ani co by ho niekto oslovoval: Namrvil okolo seba strasne vela chleba a omrviniek jednostaj pribudalo, takze najradsej by som mu dal po rukach ako decku. Slovom, nasa mala spolocnost sedela velmi sklucene a ubohy Vanderhose uz celkom ustal, co sa nas marne usiloval rozptylit.
Prave sa mordoval s akymsi dlhanskym otupnym pribehom, ktory si prave vymyslel a nijako ho nemohol doviest do konca, ked vtom Komov vydal cudny tlmeny zvuk, akoby mu v krku uviazol kusok sucheho chleba. Pozrel som nanho ponad stol a prelakol som sa. Komov sedel vzpriamene, oboma rukami zakvaceny do okraja stolovej dosky, cervene oci mu vyliezali z jamok, hladel kdesi popri mne a rychlo stracal farbu v tvari. Obratil som sa a zmeravel som. Pri stene, medzi filmotekou a sachovym stolikom stal moj nedavny prizrak.
Teraz som ho videl celkom jasne. Bol to clovek, v kazdom pripade humanoid, maly, vyciveny, celkom nahy. Pokozku mal tmavu, takmer ciernu a ligotala sa mu, ani co by ju mal pokrytu olejom. Tvar som mu nerozoznal, alebo som si ju nezapamatal, no tak ako v mojom nocnom prisernom sne, hned mi udrelo do oci, ze cloviecik bol cely akysi pokriveny a akoby rozmazany. A este oci — velke, tmave, celkom nehybne, slepe ani oci sochy.
— Ale ved je tu! Tu je! — zvrieskol Komov. Ukazoval prstom celkom inde, kde pred mojimi ocami, rovno z povetria vznikla nova postava. Bol to ten isty nehybny, lesknuci sa prizrak, no teraz zmeravel v rychlom skoku, v behu, ako fotografia sprintera na starte. V tej chvili sa mu Majka vrhla na nohy. Kreslo s hrmotom odletelo nabok, Majka s bojovnym vykrikom preskocila cez prizrak a vrazila do obrazovky videofonu. Este som stacil spozorovat, ako sa prizrak zakolisal a zacal sa tratit, ked Komov uz krical:
— Dvere! Dvere!
Vtom som videl, ako ktosi malicky, biely a matny ako stena jedalne, zohnuty v necujnom behu vklzol do dveri a zmizol v chodbe. Vyrutil som sa za nim.
Dnes si na to spominam s hanbou, no vtedy mi bolo celkom lahostajne, co je to za tvor, odkial je, preco je tu a naco. Citil som len nesmiernu ulavu, lebo som vedel, ze od tejto chvile sa nenavratne koncia vsetky moje desive sny a strachy a ovladala ma len vasniva tuzba dohonit cloviecika, schmatnut ho, sputnat a dovliect sem.
Vo dverach som sa zrazil s Komovom, zhodil som ho z noh, potkol som sa onho, stvornozky som prebehol po chodbe, no chodba bola uz pusta, iba co tuho rozvoniavalo znamym cpavkovym pachom. Vzadu Komov cosi krical a rychlo dupotali podpatky. Vyskocil som, prehnal som sa cez keson, vklzol som do prielezu, ktory sa este nestacil uzavriet membranou, a vybehol som von, do fialoveho slnecneho jasu.
Hned som ho zbadal. Utekal k stavenisku, bezal lahko, bosymi nohami sa sotva dotykal zamrznuteho piesku, este vzdy taky pokriveny a v behu akosi cudne pohyboval roztiahnutymi laktami, no teraz nebol tmavy ani matne biely, ale svetlo-fialovy a na jeho chudych pleciach a bokoch sa lesklo slnko. Utekal rovno k mojim robotom. Spomalil som. Cakal som, ze sa ich zlakne a zaboci vpravo alebo vlavo, no nezlakol sa, prebehol na desat krokov od Toma a vlastnym ociam som neveril, ked mu tento vzneseny hlupak zdvorilo zasignalizoval zvycajne „cakam na prikazy“.
— K mociaru! — udychcane kricala vzadu Majka. — Zatlac ho k mociaru!
Maly domorodec i tak bezal k mociaru. Musim povedat, ze vedel bezat, a vzdialenost medzi nami sa skracovala velmi pomaly. Vietor mi svistal v usiach, v dialke cosi krical Komov, no Majka ho energicky prehlusovala.
— Vacsmi dolava, dolava! — vasnivo vrieskala. Bezal som teda vacsmi dolava, vybehol som na pristavaciu cestu, na dokoncenu cast, rovnu, s velmi pohodlnym vrubkovanym povrchom a tu sa mi zacalo lepsie darit — zacal som ho dohanat. „Neujdes,“ opakoval som si, „nie, bracek, teraz mi uz neujdes. Za vsetko sa mi zodpovies…“ Uprene som hladel na jeho rychlo sa pohybujuce lopatky, na mihajuce sa hole nohy, na chumace pary, co sa mu dvihali spoza pleca. Triumfalne som ho dohanal. Pristavacia plocha sa koncila, no po sivu clonu nad mociarom ostavalo uz len asi sto krokov. Rychlo som ho dohanal.
Dobehol na okraj mocariska k pochmurnej hustine zakrpateneho trstia a zastal. Par sekund stal akoby nerozhodne, potom sa ponad plece obzrel na mna, takze som znova videl jeho velke tmave oci, uz vobec nie nehybne, ale velmi bystre a akoby rozosmiate, nato si odrazu cupol, rukami si objal kolena a zacal sa kotulat. Nepochopil som hned, co sa stalo. Iba teraz tu stal clovek, cudny, mozno ani nie clovek, no podla vyzoru predsa clovek, a vtom tento clovek zmizol a po mociari, cez nepriechodne bezodne trasovisko sa kotula akysi absurdny sivy bochnik a rozstrekuje blato a kalnu vodu. A este ako sa kotula! Nestacil som dobehnut k brehu a uz zmizol za chuchvalcami hmly a spoza sivasteho zavoja doliehal len zatichajuci selest, plieskanie a akysi tenucky prenikavy
