sa nemal hned teraz pustit do preventivnej udrzby vsetkych systemov bezpecnostnych opatreni. Pravda, tieto systemy boli urcene na biologicke nebezpecenstvo a nevedel by som povedat, ci su vhodne i proti nebezpecenstvu nekrotickemu, no aj tak: pomoz si, clovece, i boh ti pomoze, nechaj vodu bezat a kamen lezat, a vobec — pomaly dalej zajdes.
Slovom, ked Majka zacala vyzivovat a ponosovat sa, ze sa nevyspala, poslal som ju zdriemnut si pred obedom a zaliezol som najprv do kniznice, pohladal som vykladovy slovnik a pozrel som, co znamena „nekroticky“. Interpretacia tohto pojmu urobila na mna pochmurny dojem a rozhodol som sa, ze hned zacnem s udrzbou. Najprv som vsak zabehol do kabiny pozriet, ako pracuju moji chlapci, a zastihol som tam Vanderhoseho vo chvili, ked pedantne ukladal na kopocku svoj znalecky zaver.
— Idem to zaniest Komovovi, — povedal, ked ma zbadal, — potom to dam pozriet Majke a predebatujeme to, co povies? Mam ta zavolat?
Poziadal som, aby ma zavolal, ze budem v oddeleni bezpecnostnych opatreni. Zvedavo pozrel na mna, no nepovedal nic a odisiel.
Zavolali ma o dve hodiny. Vanderhose mi interkomom oznamil, ze vsetci clenovia komisie si uz precitali zaver, a spytal sa ma, ci si ho nechcem precitat i ja. Prirodzene, ze by som chcel, no udrzba bola v plnom prude, strazno-prieskumna druzica napoly vypitvana, lebo sa jej prehrial mechanizmus, takze som odpovedal, ze citat to asi nebudem, ale na diskusiu urcite pridem, len co si dokoncim robotu.
— Mam este hodinu prace, — povedal som, — takze sa naobedujte bezo mna.
Ked som prisiel do jedalne, obed sa koncil a prave zacali diskutovat o znaleckom zavere. Nabral som si polievky, sadol som si bokom a zaroven som jedol i pocuval.
— Nemozem celkom bezvyhradne prijat meteoritnu hypotezu, — vycitavo vravel Vanderhose.
— „Pelikany“ su pred zasahom meteoritu vyborne chranene, Gennadij. Jednoducho by sa mu vyhol.
— Nepopieram, — odpovedal Komov, pricom upieral pohlad na stol a s odporom mrstil tvar.
— No predpokladajte, ze k meteorickemu utoku doslo vo chvili, ked lod vychadzala z podpriestoru…
— Ano, prirodzene, — suhlasil Vanderhose. — V takom pripade prirodzene. No pravdepodobnost…
— Prekvapujete ma, Jakov. Lod ma celkom zniceny motor. Obrovska diera skrz-naskrz so stopami silneho termickeho posobenia. Podla mna kazdemu normalnemu cloveku musi byt jasne, ze to moze byt len meteorit.
Vanderhose sa tvaril velmi nestastne.
— Nuz tak dobre, — povedal. — Nech je teda po vasom… Gennadij, vy jednoducho nechapete… nie ste astronaut… Jednoducho nechapete, ake je to nepravdepodobne. Prave vo chvili, ked lod vychadza z podpriestoru, obrovsky meteorit obrovskej energie… Take je to nepravdepodobne, ze prosto neviem, s cim by som to porovnal.
— V poriadku. Co teda navrhujete?
Vanderhose presiel pohladom po vsetkych, hladajuc podporu, a ked ju nenasiel, povedal:
— Dobre, nech je teda tak. No trvam na tom, aby formulacia mala podmienovaci odtienok. Napriklad takto: „Uvedene fakty nutia predpokladat…“
— Urobit zaver, — opravil ho Komov.
— Urobit zaver? — Vanderhose sa zamracil.
— Ale kdeze, Gennadij, aky tu moze byt zaver? Jedine predpoklad! „…nutia predpokladat, ze lod bola zasiahnuta meteoritom vysokej energie vo chvili, ked vysla z podpriestoru.“ Nuz tak. Navrhujem suhlasit.
Komov par sekund sustredene uvazoval, az sa mu hrce na skraniach pohybovali, potom prikyvol:
— Suhlasim. Prechadzam k dalsej korekcii.
— Chvilocku, — prerusil ho Vanderhose. — A ty, Majka?
Majka mykla plecami.
— Uprimne povediac, nevidim rozdiel. Vcelku suhlasim.
Dalsia korekcia, — netrpezlivo pokracoval Komov. — Nemusime sa spytovat zakladne, co mame robit s pozostatkami. Tato otazka vobec nepatri do znaleckeho zaveru. Staci vyslat specialny radiogram, ze pozostatky pilotov su ulozene do kontajnerov, zaliate vrstvou skla a v najblizsom case budu prepravene na zakladnu.
— Predsa vsak… — so zmatenym vyzorom zacal Vanderhose.
— Pustim sa do toho hned zajtra, — skocil mu do reci Komov. — Sam.
— Azda by sme ich mali pochovat tu? — ticho povedala Majka.
— Nemam namietok, — povedal Komov. — No v takych pripadoch sa pozostatky zvycajne prepravuju na Zem… Co? — otocil sa k Vanderhosemu.
Vanderhose uz-uz otvaral usta, no len pokrutil hlavou a povedal:
— Nic.
— Tak teda strucne, — povedal Komov. — Navrhujem vyskrtnut tuto otazku zo zaveru. Suhlasite, Jakov?
— Azda, — povedal Vanderhose. — A ty, Majka?
Majka vahala. Chapal som ju. Vsetko prebiehalo privelmi vecne. Pravda, neviem, ako inac by to malo prebiehat, no podla mna taketo otazky sa nedaju riesit hlasovanim.
— Vyborne, — povedal Komov, akoby nic nepozoroval. — A teraz o pricine a okolnostiach smrti pilotov. Zapisnica o pitve a fotomaterialy mi celkom vyhovuju, navrhujem takuto formulaciu:,Poloha mrtvol svedci o tom, ze smrt pilotov nastala v dosledku toho, ze lod narazila na povrch planety. Muz zahynul skor ako zena a stacil este pred smrtou zotriet palubny dennik. Uz nevladal dostat sa z kresla pilota. Zena zila este nejaky cas a pokusala sa opustit lod. Smrt ju zastihla uz v kesonovej komore.“ No a dalej podla vasho textu.
— Hm… — ozval sa Vanderhose a v hlase mu znela velka pochybnost. — Nie je to vsetko privelmi kategoricke, co myslite, Gennadij? Ved ak sa pridrziavame zapisnice o pitve, proti ktorej nemate namietky, ta chuderka sa jednoducho nevladala doplazit do kesonu.
— Jednako tam bola, — chladne poznamenal Komov.
— Predsa prave tato okolnost… — presvedcivo zacal Vanderhose a pritisol si ruky k prsiam.
— Pocuvajte, Jakov, — skocil mu do reci Komov. — Nikto nevie, coho je clovek schopny v kritickych podmienkach. A najma zena. Pripomente si pribeh Marty Priestleyovej. Alebo historiu Kolesnicenkovej. Pripomente si vobec historiu, Jakov.
Nastalo ticho. Vanderhose sedel s nestastnou tvarou a nemilosrdne sa potahoval za bokombrady.
— A mna vobec neprekvapuje, ze bola v kesone, — ozvala sa Majka. — Cosi ine mi tu nie je jasne. Preco zotrel palubny dennik? Predsa doslo k narazu, clovek umiera…
— No, to prave… — neisto prehovoril Vanderhose. — To sa moze stat. Agonia, rukami smatral po pulte, zachytil kluc…
— Otazka palubneho dennika, — povedal Komov, — je nastolena v casti faktov osobitneho vyznamu. Podla mojho nazoru sa tato zahada nikdy nevyriesi… mimochodom, ak je to zahada a nie nahodny zhluk okolnosti. Pokracujme. — Rychlo roztriedil listky, co mal porozhadzovane pred sebou. — Vlastne uz ani nemam dalsie pripomienky. Zemska mikroflora a mikrofauna zrejme zahynula, v kazdom pripade stopy po nej sa nezachovali… Tak… Osobne papiere. Rozoberat ich nie je nasa vec a okrem toho su v takom stave, ze mozeme len narobit skody. Zajtra ich zakonzervujem a priveziem sem… Ano! Tu je nieco z vasho odboru, Popov. Poznate kyberneticke vybavenie lodi typu „Pelikan“?
— Ano, pravdaze, — povedal som a nahlivo som odtisol tanier.
Budte taky laskavy, — hodil mi papierik, — tu je zoznam vsetkych najdenych kybernetickych mechanizmov. Skontrolujte, ci je vsetko v poriadku.
Vzal som supis. Vsetci vyckavajuco pozerali na mna.
— Ano, — povedal som, — zda sa, ze vsetko je v poriadku. Su tam este aj iniciacne detektory, zriedka byvaju kompletne… A tomuto tu nerozumiem. Co je to: „Opravarsky robot prerobeny na sijacie zariadenie?“
— Jakov, vysvetlite mu to, — nariadil Komov. Vanderhose zaklonil hlavu a vystrcil celust.
— Chapes, Stas, — povedal zamyslene. — Tazko je tu daco vysvetlovat. Jednoducho je to opravarsky robot zmeneny na sijacie zariadenie. Na zariadenie, co sije, rozumies? Jeden z nich, akiste zena, mala trochu nezvycajneho konicka.
— Aha, — povedal som zacudovane. — No je to naozaj opravarsky robot?
— Urcite, — presvedcivo potvrdil Vanderhose.
— Potom je tu uplna suprava, — povedal som a vratil som zoznam Komovovi. — Zriedkavo uplna. Akiste ani
