3. kapitola
HLASY A PRIZRAKY
Nech je to akokolvek cudne, no spal som ani zabity. Rano som ako zvycajne vstal pol hodiny skor ako ostatni, nazrel som do kuchyne, co je s ranajkami, zabehol som do kabiny skontrolovat, ako sa maju moji chlapci, a potom som vysiel von zacvicit si. Slnko este nevyslo nad hory, no bolo uz celkom vidno a velmi chladno. Nosove dierky sa mi zliepali, riasy zamrzali. Zo vsetkych sil som sa rozhanal rukami, robil drepy a usiloval som sa co najskor mat to za sebou a vratit sa do lode. Vtom som zbadal Komova. Akiste vstal este predo mnou, kdesi zasiel a teraz sa vracal od staveniska. Proti svojej obycaji kracal pomaly, akoby premyslal, a roztrzite si poklepkaval po nohe akymsi konarikom. Uz som koncil rozcvicku, ked dosiel ku mne a pozdravil sa. Samozrejme, i ja som ho pozdravil a uz-uz som chcel vklznut do prielezu, no zastavil ma otazkou:
— Povedzte, Popov, odchadzate niekde od lode, ked tu zostavate sam?
— Ako to myslite? — Zacudoval som sa ani nie tak jeho otazke ako samemu faktu, ze Gennadij Komov sa znizil a zaujimalo ho, ako travim cas. Ku Gennadijovi Komovovi mam zlozity vztah. Nemam ho velmi rad.
— Ci niekde chodite? Napriklad k mocariskam alebo k sopkam…
Neznasam, ked sa so mnou niekto zhovara a pritom pozera vsade, len nie na mna. A navyse ked je moj spolubesednik v teplom kozuchu a ja v sportovom ubore na holom tele. No Gennadij Komov je Gennadij Komov. Oblapil som si teda rukami plecia a poskakujuc na mieste, povedal som:
— Nie. Aj tak nemam cas. Ani na um mi nezide prechadzat sa. — Az teraz si racil vsimnut, ze mrznem, zdvorilo mi ukazal konarikom na prielez a povedal: — Nech sa paci. Je zima. — No v kesone ma zasa zastavil.
— A roboty sa vzdaluju od staveniska?
— Roboty? — Nijako som nemohol pochopit, kam cieli svojimi otazkami. — Nie. Preco?
— No, neviem… Napriklad po stavebny material.
Pedantne si oprel konarik o stenu a pustil sa rozopinat kozuch. Zacalo ma to zlostit. Ak uz vysnoril poruchy v mojom stavebnom systeme, po prve, to nie je jeho vec, a po druhe, mohol by mi to povedat priamo. Naozaj, co je to za vysluch…
Stavebnym materialom pre kyberneticke systemy daneho typu, — povedal som co najodmeranejsie, — je material, ktory ma kyberneticky system pod nohami. V tomto pripade je to zrejme piesok.
— A skaly, — dodal nedbanlivo a zavesil si kozuch na vesiak.
To ma dozralo. Toto uz naozaj nebola jeho vec, preto som vyzyvavo zareagoval:
— Ano! Ak sa najdu, nuz i skaly.
Prvy raz mi pozrel do oci.
— Obavam sa, Popov, ze ste ma nespravne pochopili, — ozval sa necakane makko. — Vobec sa vam nechcem miesat do prace. Jednoducho mam iste pochybnosti a obraciam sa na vas, lebo ste jediny clovek, ktory ich moze rozriesit.
Nuz co, ak na mna idu pekne, i ja pekne.
— Pravdaze, vo vseobecnosti su im skaly nanic, — povedal som. — Vcera mi system trochu streckoval a stroje porozhadzovali skaly po celom stavenisku. Ktovie, preco to urobili. Prirodzene, potom ich pozbierali.
Prikyvol.
— Hej, vsimol som si. A aka to bola porucha?
Niekolkymi slovami som mu porozpraval o vcerajsku, pricom som sa, pravdaze, nezmienoval o intimnych podrobnostiach. Pocuval, prikyvoval, napokon schytil svoj konarik, podakoval sa mi za vysvetlenie a odisiel. Az v jedalni, ked som jedol pohancenu kasu so studenym mliekom, som si uvedomil, ze som sa vlastne vobec nedozvedel, ake pochybnosti trapili milacika doktora Mboga a do akej miery sa mi podarilo ich vyriesit. A ci sa mi to vobec podarilo. Prestal som jest a pozrel som na Komova. Nie, podla vsetkeho sa mi to nepodarilo.
Gennadij Komov sa zvycajne tvari ako clovek nie z tohto sveta. Vecne patra po niecom za dalekymi obzormi a rozmysla o comsi svojom, uzasne vznesenom. Na zem schadza, len ak sa niekto alebo nieco, ci uz nahodou alebo umyselne, postavi do cesty jeho vyskumom. Vtedy pevnou rukou, casto velmi nelutostne, odstranuje prekazku a zasa vzlieta na svoj Olymp. Aspon taketo reci o nom koluju, a vlastne ani sa niet comu cudovat. Ked sa clovek zaobera problemom inoplanetarnych psychologii, pricom uspesne bojuje v najprednejsej linii a ani trochu sa nesetri, a ked je navyse, ako sa vravi, vynikajucim „futurmajstrom“ planety, da sa mu vela odpustit a prijimat jeho sposoby s istou zhovievavostou. Koniec koncov, nie vsetci mozu byt taki ocarujuci ako Gorbovskij alebo doktor Mbog.
Na druhej strane som si v poslednych dnoch coraz castejsie s prekvapenim a trpkostou pripominal Tatianine nadsene reci o Komovovi. Pracovala s nim cely rok, podla mna bola donho zalubena a vyjadrovala sa o nom ako o cloveku mimoriadne druznom, velmi duchaplnom a kadeco podobne. Hovorievala o nom ako o dusi spolocnosti. Aka moze byt spolocnost s takouto dusou, to si veru neviem predstavit.
Tak veru, Gennadij Komov nerobil vzdy na mna dojem cloveka z tohto sveta. No dnes pri ranajkach sa priam prekonaval. Jedlo si hojne posypal solou. Posype, ochutna a roztrzito odprace tanier do sachty na odpadky. Horcicu si pomylil s maslom. Natrie si sladku hrianku horcicou, zahryzne a roztrzito ju odhodi hned za tanierom. Jakovovi Vanderhosemu neodpovedal na otazky, no zato sa ani pijavica prilepil na Majku a vypytoval sa, ci pri mapovani chodia ustavicne s Vanderom alebo sa niekedy rozlucia. A chvilami sa z nicoho nic zacal nervozne obzerat, ba raz vyskocil, vybehol na chodbu, zdrzal sa tam par minut a vratil sa akoby nic a zasa sa dal natierat hrianku tou nestastnou horcicou, kym mu ju celkom nevzali.
I Majka bola nervozna. Odpovedala nesuvisle, hladela do taniera a po cele ranajky sa ani raz neusmiala. Napokon, chapal som, co sa s nou robi. Pred takym podujatim by som sa i ja znervoznoval. Koniec koncov je Majka moja rovesnicka, aj ked ma ovela viac pracovnych skusenosti, hoci to nie su take skusenosti, ake bude potrebovat dnes.
Slovom, Komov bol nervozny, Majka tiez, ba aj Vanderhose pri pohlade na nich zacal prejavovat nepokoj, takze mi bolo jasne, ze v tejto situacii hovorit o mojej pripadnej ucasti na nadchadzajucej expertize by bolo prinajmensom velmi nevhodne. Uvedomil som si, ze zasa mam pred sebou cely pracovny den ticha a prazdna, a zacal som sa znervoznovat i ja. Atmosfera pri stole bola priam nabita napatim. Nato Vanderhose ako velitel lode a lekar rozhodol sa zmiernit tuto atmosferu. Zaklonil hlavu, vystrcil celust a dlho pozeral na nas ponad koncek nosa. Rysave bokombrady mu trcali na obe strany. Na zaciatok porozpraval niekolko anekdot zo zivota astronautov. Anekdoty boli stare, otrepane. Nutil som sa do usmevu, Majka vobec nereagovala a Komov reagoval akosi cudne. Pocuval pozorne a vazne, pri zdoraznenych miestach prikyvoval a napokon si Vanderhoseho zamyslene obzrel a sugestivne povedal:
— Viete, Jakov, k bokombradam by vam velmi svedcali brmbolceky na usiach.
Bolo to trefne, za inych okolnosti by som sa potesil duchaplnemu slovu, teraz sa mi to vsak zdalo velmi netaktne. No Vanderhose mal zrejme opacny nazor. Samolubo sa uskrnul, zohnutym prstom si nasuchoril bokombrady, najprv lavu, potom pravu, a vyrozpraval nasledujuci pribeh.
Na istu civilizovanu planetu prichadza pozemstan, nadvazuje kontakt a ponuka domorodcom svoje sluzby najvacsieho odbornika na Zemi v konstrukcii a vyuzivani perpetua mobile prveho typu. Prirodzene, domorodci tomuto vyslancovi super-rozumu priam visia na ustach, lovia kazducke slovo a podla jeho prikazov sa hned pustaju do prace. Skonstruovali perpetuum mobile, no stroj nepracuje. Pozemstan kruti kolesa, lezie pomedzi tyce a vselijake ozubene kolieska a nadava, ze nic nie je urobene spravne. „Mate zaostalu technologiu,“ vravi, „tieto uzly treba rozhodne prerobit alebo aj celkom vymenit, co myslite?“ Domorodci nemaju ine vychodisko, pustia sa do prerabania a vymienania. A len co to skoncili, prichadza zo Zeme sanitna raketa, zdravotnici lapia vynalezcu a pichnu mu patricnu injekciu, lekar sa domorodcom ospravedlnuje a raketa odlieta. Domorodci, smutni a rozpaciti, hanbia sa jeden druhemu pozriet do oci a zacinaju sa rozchadzat. Vtom zbadaju, ze perpetuum mobile zacalo pracovat. Veru tak, priatelia, motor zacal pracovat a pracuje doteraz, uz stopatdesiat rokov.
Ten prosty pribeh sa mi zapacil. Hned som vedel, ze Vanderhose si ho vymyslel sam a podla vsetkeho prave v tejto chvili. Na moje velke prekvapenie zapacil sa i Komovovi. Uz uprostred pribehu prestal bludit pohladom po stole a hladat horcicu, uprene sa zahladel na Vanderhoseho, prizmuril oci a nespustal z neho pohlad az do konca. Potom sa vyslovil v tom zmysle, ze myslienka nepricetnosti jedneho z partnerov nadvazujucich kontakt sa mu zda teoreticky zaujimava. V kazdom pripade vseobecna teoria kontaktu doteraz neratala s takou moznostou, hoci uz zaciatkom dvadsiateho prveho storocia isty Strauch prisiel s navrhom zaradovat do posadok
