kozmickych lodi schizofrenikov. Uz vtedy bolo zname, ze schizofrenicke typy maju velmi vyraznu schopnost nepredpojatej asociacie. Tam, kde normalny clovek v chaose dosial nevidaneho nevolky sa usiluje vybadat cosi uz prv zname, stereotypne, schizofrenik vidi nielen vsetko tak, ako je, ale je schopny vytvarat nove stereotypy, priamo vyplyvajuce zo skrytej podstaty skumaneho chaosu. Napokon, pokracoval Komov postupne sa rozohnujuc, tato vlastnost je spolocna schizofrenickym predstavitelom najrozlicnejsich typov umov. A kedze teoreticky sa vobec neda vylucit moznost, ze objektom kontaktu bude prave schizofrenicke individuum, a kedze vcas neodhalena schizofrenia moze pri nadvazovani kontaktu viest k velmi tazkym dosledkom, problem, ktoreho ste sa dotkli, Jakov, by si zasluzil istu vedecku pozornost.
Vanderhose s usmevom vyhlasil, ze tuto myslienku daruje Komovovi, a dolozil, ze je cas pohnut sa. Pri tychto slovach Majka, ktoru rozhovor zaujal a pocuvala Komova s napoly otvorenymi ustami, odrazu ochabla. A veru i ja som zvadol: vsetky tie reci o schizofrenikoch mi vnukli neprijemne myslienky. A v tej chvili sa cosi stalo.
Vanderhose s Majkou uz vysli z jedalne, no Komov sa zdrzal vo dverach, zrazu sa zvrtol, mocne ma chytil za laket a neprijemne skumavo mi bludiac po tvari chladnymi sivymi ocami, ticho a rychlo povedal:
— Co ste tak zosmutneli, Stas? Stalo sa nieco?
Takmer som stratil hlavu. Doslovne ma ohromila naozaj nadprirodzena bystrozrakost tohto odbornika na schizofrenikov. No podarilo sa mi hned sa ovladnut. V tej chvili mi slo o vela. Odtiahol som sa a velmi prekvapene som sa spytal:
— O com hovorite, Gennadij Jurievic?
Nespustal zo mna skumavy pohlad a spytal sa ma este tichsie a este rychlejsie:
— Bojite sa zostat sam?
No ja som uz pevne sedel na koni.
— Bojim? — zopakoval som. — No, to je prisilne slovo, Gennadij Jurievic. Nie som predsa dieta…
Pustil mi laket.
— Zeby ste leteli s nami?
Mykol som plecom.
— Rad by som. No vcera som tu mal poruchy. Azda by bolo lepsie, keby som ostal.
— Hm! — zareagoval na to s neurcitym vyrazom, razne sa zvrtol a vysiel.
Ostal som este v jedalni, aby som sa celkom upokojil. V hlave som mal zmatok, no citil som sa ako po dobre zlozenej skuske.
Zakyvali mi na rozlucku a odleteli. Ani som ich neodprevadzal pohladom. Hned som sa vratil na lod, vytiahol som stereoskopicku dvojicu krystalofonov, vyzbrojil som si nimi usi a zvalil som sa do kresla pred svojim pultom. Pozoroval som, ako pracuju moji chlapci, cital som, prijimal radiogramy, zhovaral sa s Vadikom a Ninon (potesilo ma, ked som zistil, ze aj u Vadika naplno vyhrava hudba), zmyslel som si, ze upracem miestnost, potom som zostavil znamenity jedalny listok, pricom som pamatal, ze jedlo musi upevnit nase dusevne sily — a vsetko to v rachote a hluku, pri zavyjani flaut a mraucani nekofonov. Slovom, dokladne, nelutostne a pre seba i okolie uzitocne som zabijal cas. A po cely ten cas, ktory som tak usilovne zabijal, dotieravo ma zozierala muciva myslienka: odkial sa Komov dozvedel o mojej slabosti a co chce v suvislosti s tym podniknut. Zahnal ma do slepej ulicky. Pochybnosti, co sa v nom zrodili po obchodzke staveniska, rozhovor o schizofrenikoch, cudna medzihra vo dverach jedalne… Doparoma, ved mi navrhol, aby som letel s nimi, navidomoci sa obaval nechat ma tu sameho! Nebodaj to tak velmi bije do oci? Ale Vanderhose predsa nic nespozoroval…
Asi v takychto myslienkach som stravil vacsiu cast svojho pracovneho dna. O patnastej hodine, ovela skor, ako som cakal, sa klzak vratil. Len-len ze som stacil strhnut z usi krystalofony a schovat ich, uz sa do lode vovalila cela spolocnost. Privital som ich v kesone so starostlivo premyslenou zdrzanlivou privetivostou, na nic som sa nevypytoval, iba som podotkol, ci sa niekto nechce posilnit. Obavam sa, ze po sesthodinovom duneni a rachote som hovoril prihlasne, lebo Majka, ktora na moju velku radost vyzerala celkom dobre, pozrela na mna s istym udivom a Komov si ma rychlo premeral od hlavy po paty, no nepovedal ani slovo a hned zmizol vo svojej kabine.
— Posilnit? — zamyslene zopakoval Vanderhose. — Vies, Stas, idem teraz do kabiny napisat znalecky zaver, takze keby si mi len tak mimochodom priniesol poharik dacoho povzbudzujuceho, neodmietol by som. Co povies na to?
Povedal som, ze prinesiem, Vanderhose odisiel do kabiny a my s Majkou sme sa pobrali do jedalne, kde som nalial dva pohariky vina. Jeden som podal Majke a druhy som odniesol Vanderhosemu. Ked som sa vratil, Majka s poharikom v ruke chodila hore-dolu po kabine. Ano, bola ovela pokojnejsia ako rano, no i tak som videl na nej akesi napatie, strojenost, a aby som jej pomohol uvolnit sa, spytal som sa:
— No, co je s lodou?
Majka si poriadne odpila, oblizla si pery a nehladiac na mna, povedala:
— Vies, Stas, to nie je len tak.
Cakal som, co povie dalej, no Majka mlcala.
— Co nie je len tak? — opytal som sa.
— Vsetko! — Majka neurcito pohla rukou s poharom. — Vykastrovany svet. Chloroza. Pamataj si: ta lod tu nestroskotala nahodou, ani sme ju nenasli len tak nahodou, a vobec cely ten nas napad, cely projekt — nic sa nam na tejto planetke nepodari! — Dopila vino a postavila pohar na stol. — Nedodrziavaju sa elementarne bezpecnostne predpisy, vacsina pracovnikov su vyrastkovia ako ty alebo ja… a to vsetko len preto, lebo planeta je biologicky pasivna. Ako keby na tom zalezalo! Ved kazdy clovek s elementarnym instinktom tu uz v prvych chvilach citi cosi nedobre. Kedysi tu bol zivot, potom sa hviezda vznala a vo chvili sa vsetko skoncilo… Biologicky pasivna? Ano! No zato nekroticky aktivna. I Panta o par rokov bude takato. Zakrpatene stromceky, denglava travicka a vsetko navokol presiaknute davnou smrtou. Pach smrti, chapes? Ba cosi este horsie — pach niekdajsieho zivota! Nie, Stas, pamataj si moje slova, Pantania si na tuto planetu nezvyknu, neuziju si tu nijaku radost. Novy domov pre cele ludstvo? Nie veru, nie novy domov, ale stary zamok s prizrakmi…
Striasol som sa. Vsimla si to, no vylozila si to po svojom.
— Neznepokojuj sa, — povedala so smutnym usmevom. — Som celkom v poriadku. Jednoducho sa pokusam vyjadrit svoje pocity a predtuchy. Ako vidim, nemozes ma pochopit, no posud sam, ake su to predtuchy, ked sa mi na jazyk tisnu slova nekroticky, prizraky…
Znova presla po jedalni, zastala predo mnou a pokracovala:
— Pravda, na druhej strane ma planeta vynikajuce zriedkave parametre. Biologicka aktivnost nulova, atmosfera, hydrosfera, klima, tepelna rovnovaha — vsetko ani na objednavku pre projekt „Korab“. No dam na to hlavu, ze nik z organizatorov tejto myslienky tu nebol, a ak i dakto bol, nemal ani bylku citu, ci nuchu pre zivot… Chapem, vsetko su to ostrielani vlci, sama jazva, presli cez nejedno peklo… Maju vynikajuci cit pre materialne nebezpecenstvo. No pre toto… — Luskla prstami, az sa zmrastila od usilia najst spravny vyraz, chuda. — Napokon, mozno niekto z nich i zacitil cosi zle, lenze ako to vysvetlis tym, co tu neboli? Rozumies mi aspon trochu?
Uprene sa na mna zahladela zelenymi ocami. Vahal som a po chvili nerozhodnosti som zaciganil:
— Nie celkom. Vlastne, prirodzene, v niecom mas pravdu… ticho, pusto…
— Tak vidis, — povedala, — ani ty nerozumies. No dobre, nehovorme uz o tom. — Sadla si k stolu oproti mne, dobla ma prstom do lica a necakane sa zasmiala. — Vyrozpravala som sa a akosi sa mi ulavilo. Ved vies, s Komovom sa neda zhovarat, a k Vanderovi sa s takym dacim radsej nestrkat — necha ta zhnit na zdravotnickom oddeleni…
Napatie, co nas oboch sputavalo, odrazu kleslo, a rozhovor sa zmenil na bezstarostne taranie. Vyponosoval som sa jej na vcerajsie neprijemnosti s robotmi, porozpraval som, ako sa Vadik kupal samucicky v celom oceane, a spytal som sa, ako sa hybe praca s ubytovanim. Majka odpovedala, ze vyhliadli styri miesta na taboriska, vcelku dobre, keby aj ostatne podmienky boli take, kazdy Pantan by tu s radostou prezil cely zivot, no kedze cela myslienka je aj tak odsudena na neuspech, skoda o tom hovorit. Pripomenul som Majke, ze vzdy sa vyznacovala prirodnym skepticizmom, ktory sa vsak zdaleka nie vzdy potvrdil. Majka namietla, ze teraz uz nejde o prirodny skepticizmus, ale o skepticizmus prirody, a vobec, ze som zabec, len take chlapcisko a vlastne by som mal pred nou, skusenou Majkou, stat v pozore. Nato som jej povedal, ze naozaj skuseny clovek sa nikdy nezacne skriepit s kybernetickym technikom, lebo kyberneticky technik je na lodi osou, okolo ktorej vlastne rotuje cely zivot. Majka poznamenala, ze vacsina rotacnych osi je len imaginarnym pojmom, len geometrickym miestom bodiek… Nato sme sa pustili do skriepky, ci je rozdiel medzi pojmami „os otacania“ a „rotacna os“, slovom, tarali sme dve na tri a akiste to vyzeralo dost milo, neviem, na co vtedy myslela Majka, no ja som zaroven ustavicne uvazoval, ci by som
