raz nepristali na tazkych planetach.
— Dakujem, — povedal Komov. — Ked bude hotovy cistopis zaveru, poprosim vas, aby ste podpisali rubriku o ubytku zachovanej kybernetickej techniky.
— Ale ved nijaky ubytok nebol, — namietol som. Komov si ma uz nevsimal, no Vanderhose mi vysvetlil:
— To je jednoducho nazov rubriky: „Ubytok zachovanej kybernetickej techniky.“ Podpises, ze k ubytku nedoslo.
— Tak… — prehovoril Komov ukladajuc na kopku rozhadzane harky papiera. — Velmi vas prosim, Jakov, dajte to vsetko do definitivneho poriadku, my to podpiseme a este dnes sa to moze vysielat. A teraz, ak uz nikto nema doplnujuce nazory, pojdem.
Doplnujuce nazory neboli, Komov teda odisiel. Vanderhose s tazkym vzdychom vstal, potazkal na dlani kopku harkov, obsahujucich zaver, zaklonil hlavu, pozrel na nas a tiez odisiel.
— Vander je zrejme nespokojny, — poznamenal som, nakladajuc si na tanier pecene maso.
— I ja som nespokojna, — ozvala sa Majka. — Vypalilo to vsetko tak akosi nedostojne. Neviem to vysvetlit, mozno som detska, naivna… no mali sme… mala byt daka minuta ticha… A tu raz-dva a uz sa to sype jedno na druhe: stav pozostatkov, ubytok kybernetickej techniky, topograficke parametre… Fuj! Ani v dakej skole na praktickych cviceniach…
Celkom som s nou suhlasil.
— Komov nikomu nedovoli ani usta otvorit! — pokracovala zlostne. — Vsetko mu je jasne, vsetko je ako na dlani, lenze v skutocnosti to nie je az take jasne. S meteoritom sa mi to nezda, no a s palubnym dennikom to uz vobec nesedi. Neverim, ze jemu je vsetko take jasne! Podla mna ma cosi za lubom a Vander to tiez sipi, len nevie, ako sa donho zadrapit… A mozno sa nazdava, ze to je nepodstatne…
— Mozno to je naozaj nepodstatne, — zasomral som neisto.
— Ved ja netvrdim, ze to je podstatne! — namietla Majka. — Jednoducho sa mi nepaci, ako sa Komov sprava. Nechapem ho. A vobec, nepaci sami! Tolko mi s nim pilili usi a teraz len chodim a pocitam, kolko dni s nim este budem pracovat… Uz nikdy v zivote s nim nechcem pracovat!
— No, ved ich uz neostalo tak vela, — povedal som upokojujuco. — Isto nie viac ako dvadsat dni…
Na tom sme sa rozisli. Majka sla dat do poriadku svoje merania a ubytovatelske nacrty, ja som sa pobral do kabiny, kde ma cakalo male prekvapenie: Tom oznamoval, ze zaklady su polozene a navrhoval, aby som prevzal pracu. Prehodil som si kozuch a utekal som na stavenisko.
Slnko uz zaslo, sumrak zhustol. Tu je cudny sumrak — tmavofialovy ako zriedeny atrament. Mesiac tu nie je, zato mohutna polarna ziara, a este aka! Giganticke plachty duhovych farieb nehlucne povievaju nad ciernym oceanom, zvinuju sa a rozvinuju, chveju sa a trasu ani vo vetre, menia bielu, zelenu, ruzovu farbu a odrazu hasnu, zanechavajuc v ociach nejasne farebne skvrny a ked sa zasa zjavia, miznu hviezdy, mizne sumrak, vsetko vokol sa sfarbuje neprirodzenymi, no velmi cistymi farbami — hmla nad mociarom je teraz cerveno-belasa, ladovec v dialke sa trbliece ani hruda jantaru a po plazi sa rychlo vznasaju zelenkaste tiene.
Obzeral som si v tom nadhernom svetle hotove zaklady a zurivo som si suchal mrznuce lica a nos. Tom, ktory mi siel tesne v patach, usluzne oznamoval potrebne udaje, a ked ziara hasla, prave tak usluzne zapinal reflektor. A ako vzdy bolo mrtvolne ticho, iba co mi pod opatkami skripal zamrznuty piesok. Potom som pocul hlasy: Majka s Vanderhosem sa vysli nadychat cerstveho povetria a pokochat sa v nebeskom divadle. Majke sa velmi pacila polarna ziara — jedine, co sa jej pacilo na tejto planete. Bol som od lode dost daleko, asi sto metrov, a nevidel som ich, no hlasy som zretelne pocul. Sprvu som ich pocuval len na pol ucha. Majka vravela cosi o poskodenych vrcholcoch stromov a Vanderhose hucal o erozii palubnej kvaziorganiky — akiste zasa diskutovali o pricinach a okolnostiach zahuby „Pelikana“.
V ich rozhovore bolo cosi zvlastne. Opakujem: spociatku som ich pocuval nepozorne a az neskor som pochopil, o co ide. Zhovarali sa, akoby sa navzajom nepocuvali. Napriklad Vanderhose hovoril: „Jeden planetarny motor ostal neposkodeny, inak by jednoducho nemohli manevrovat v atmosfere…“ A Majka hudla svoje: „Nie, Jakov, najmenej desat-patnast rokov. Pozrite na tie nanosy…“
Zisiel som do jedneho zakladu lepsie si prezriet dno, a ked som odtial vyliezol, rozhovor bol suvislejsi, no este menej som mu rozumel. Ti dvaja akoby nacvicovali divadelnu hru.
— A co ma byt toto tu? — spytovala sa Majka.
— Vyzera to ako hracka, — odpovedal Vanderhose.
— Aj mne sa tak zda. Ale preco?
— Hobby. Nie je na tom nic zvlastne, je to velmi rozsirene hobby.
Celkove mi to pripominalo nase zabavy na zakladni, kym sme cakali na zoradovanie. Vadim napriklad z nicoho nic zreval na celu jedalen: „Kapitan! Rozhodol som sa zhodit chvostovu cast a odist do podpriestoru!“ — naco nejaky iny vtipkar ihned zareagoval: „Suhlasim s vasim rozhodnutim, kapitan! Nezabudnite na prednu cast, kapitan!“ — a tak dalej.
Tento cudny rozhovor sa vsak coskoro skoncil. Zretelne mlaskla membrana prielezu a znova nastalo ticho. Obzrel som si posledny zaklad, pochvalil som Toma za dobru pracu a prikazal som mu prepnut Jacka na dalsiu etapu. Zablesky polarnej ziary zhasli a v tme, ktora nastala, som nevidel nic okrem bocnych svetiel mojich robotov. Citil som, ze koncek nosa mi uz-uz odpadne, preto som sa rozbehol k lodi, nahmatal membranu a skocil som do kesonu. Keson je nadhera! Je to jedna z najcarovnejsich lodnych miestnosti. Akiste preto, lebo je to prva miestnost na lodi, ktora cloveku poskytuje sladky pocit domova: vratil si sa do rodneho, tepleho, chraneneho kuta z ladovej, hrozivej cudziny. Z tmy do svetla. Zhodil som kozuch a odrhajuc a suchajuc si dlane, zamieril som do kabiny.
Vanderhose uz tam sedel oblozeny svojimi papiermi a so smutne sklonenou hlavou na cisto prepisoval dalsiu stranu zaveru. Sifrovaci stroj bystro rapotal pod jeho prstami.
— Moji chlapci uz skoncili zaklad, — pochvastal som sa.
— Uhm, — ozval sa Vanderhose.
— A ake to tam mate hracky? — spytal som sa.
— Hracky… — roztrzito zasomral Vanderhose. — Hracky? — spytal sa, pricom stroj neprestaval rapotat. — Ach, hracky… — Odlozil hotovy lista vzal dalsi.
Vyckal som trochu a pripomenul mu:
— Tak ake su to hracky?
— Ake su to hracky… — dorazne zopakoval Vanderhose, zaklonil hlavu a pozrel na mna. — Takto stavias otazku? Nuz, vidis… Napokon, ktovie, ake su to hracky. Tam, na Pelikane… Prepac, Stas, najprv skoncim, co povies?
Po prstoch som presiel k svojmu pultu, chvilu som sledoval Jacka, ktory sa uz pustil stavat mury meteorologickej stanice, potom som zasa tak potichucky vysiel z kabiny a pobral som sa za Majkou.
V Majkinej kabine boli rozsvietene vsetky svetla. Majka tronila so skrizenymi nohami na lozku a aj ona bola velmi zaneprazdnena. Na stole, na lozku, na dlazke boli porozkladane pozliepane plachty papierov, mapy, nacrtky, roztiahnute harmoniky leteckych snimok, skice a zaznamy a Majka to vsetko zaradom prezerala, robila si akesi poznamky, zavse chytala lupu, zavse zasa flasu so stavou, co stala vedla na stolicke. Chvilu som ju pozoroval, potom som vystihol moment, ked flasa so stavou opustila stolicku a sam som sa tam usalasil, takze ked Majka po pamati kladla flasu naspat, strcila mi ju rovno do naciahnutej ruky.
— Dakujem, — povedal som a odpil som si zo stavy.
Majka zdvihla hlavu.
— A, to si ty? — ozvala sa mrzuto. — Co mas?
— Len tak som prisiel, — povedal som dobromyselne. — Dobre si sa presla?
— Ani na um mi nezislo, — ohradila sa Majka a vzala mi flasu. — Sedim tu ani priklincovana, vcera vecer som nic nerobila, tolko sa mi tu toho nahromadilo… Kdeze prechadzky!
Vratila mi flasu, bezmyslienkovite som si odpil. Cosi ma znepokojovalo. Odrazu akoby mi zavoj spadol z oci: Majka bola oblecena domacky, vo svojej oblubenej hunatej bluzke a v kratkych nohaviciach, na hlave mala satku, spod ktorej vykukali vlhke vlasy.
— Sprchovala si sa? — spytal som sa tupo.
Odpovedala cosi, no i tak som uz vsetko pochopil. Vstal som a pedantne som postavil flasu na stolicku. Cosi som zahundral, nepamatam sa co. Sam neviem, ako som sa ocitol na chodbe, potom vo svojej kabine, neviem preco som zhasil horne svetlo, zapol nocnu lampu, lahol som si na postel a obratil som sa tvarou k stene. Zasa sa ma zmocnila triaska. Hlavou mi virili utrzky myslienok: „Teraz je uz naozaj po vsetkom, vsetko je zbytocne, teraz
