— Kodujem, — odpovedal som zamracene. Nic som nechapal.
— Noze mi dajte diktafon, — povedal. — Predbezne pockame. — Schoval diktafon do naprsneho vrecka a pedantne zapol patku. — Teda takto. Jakov, potvrdte, o co vas ziadaju. Stas, odvysielajte potvrdenie. A potom, Jakov, prosim vas… Vyznate sa v tom lepsie ako ja. Urobte mi laskavost, poprehrabavajte sa v nasej filmoteke a prezrite si celu oficialnu dokumentaciu, tykajucu sa palubnych dennikov.
— I bez toho viem o palubnych dennikoch vsetko, — nespokojne namietol Vanderhose. — Radsej mi jednoducho povedzte, co vas zaujima.
— Ani sam poriadne neviem, co ma zaujima. Chcel by som vediet, ci bol palubny dennik zotrety nahodou, alebo zamerne. Ak zamerne, preco. Vidite predsa, i Badera to zaujima… Nebudte lenivy, Jakov. Existuju predsa nejake pravidla, ktore rataju s tym, ze palubny dennik bude zniceny.
— Take pravidla neexistuju, — zadudral si pod nos Vanderhose, no predsa sa pobral urobit Komovovi pozadovanu laskavost.
Komov si sadol, aby napisal potvrdenie, a ja som zufalo premyslal, co sa vlastne robi, preco vznikla taka panika a ako mohli v Centre zapochybovat o absolutne presnych formulaciach zaveru. Predsa si nemohli mysliet, ze sme si zmylili pozostatky pozemstanov s pozostatkami nejakeho domorodca a pridali mrtvolu navyse… A ako sa, doparoma, Gorbovskij mohol dovtipit, co sa tu u nas robi? No moje uvahy neviedli k nicomu. Smutne som hladel na prevadzkove obrazovky, kde bolo vsetko take jasne a pochopitelne, a trpko som si pomyslel, ze tazko chapavy clovek zalostne pripomina robota. Tak napriklad ja: sedim tu a tupo plnim prikazy. Kazali mi kodovat, kodoval som, kazali prestat, prestal som, ale co sa robi, preco to vsetko, ako sa to vsetko skonci — ani zbla nechapem. Celkom ako moj Tom: pracuje teraz, chudacisko, v pote tvare, usiluje sa co najlepsie splnit moje prikazy a pritom vobec nevie, ze o desat minut pridem, zazeniem ho i s celou partou do podpalubia a vsetka jeho praca vyjde nazmar a i on sam bude nepotrebny…
Komov mi odovzdal potvrdenie, zakodoval som text, odoslal som ho a uz som si chcel presadnut k pultu, ked zaznela vyzva zo zakladne.
— ER-2? — spytal sa pokojny hlas. — Tu Sidorov.
— ER-2 pocuva! — prihlasil som sa ihned. —Tu kyberneticky technik Popov. S kym chcete hovorit, Michail Albertovic?
— S Komovom, prosim.
Komov uz sedel v susednom kresle.
— Pocuvam ta, Atos, — povedal.
— Co sa to tam u vas porobilo? — spytal sa Sidorov.
— Domorodci, — po kratkej prestavke odpovedal Komov.
— Ak mozes, podrobnejsie, — poziadal Sidorov.
— Ponajprv, aby si vedel, Atos, — zacal Komov, — neviem a nechapem, odkial sa Gorbovskij dozvedel o domorodcoch. My sami sme sa v tom zacali trochu orientovat len pred dvoma hodinami. Pripravil som pre teba spravu, uz som ju i zacal kodovat, no vtom sa vsetko tak zamotalo, ze ta jednoducho musim poprosit, aby si este trochu pockal. Stary Bader ma tu priviedol na taku myslienku… Slovom, vydrz, prosim ta.
— Jasne, — povedal Sidorov. — No sam fakt, ze tam su domorodci, je spolahlivy?
— Absolutne, — potvrdil Komov. Bolo pocut, ako si Sidorov vzdychol.
— Nuz co, — povedal, — nic sa neda robit. Zacneme vsetko odznova.
— Je mi velmi luto, ze to takto dopadlo, — povedal Komov. — Cestne slovo, naozaj mi je luto.
— To nic, — povedal Sidorov. — Dako to prezijeme. — Odmlcal sa. — Co chces robit dalej? Budes cakat na komisiu?
— Nie. Zacnem este dnes. A velmi ta prosim, daj mi k dispozicii ER-2 i s posadkou.
— Prirodzene, — suhlasil Sidorov. — No, nebudem ta zdrziavat. Ak by si nieco potreboval…
— Dakujem, Atos. A nebud smutny, vsetko sa este urovna.
— Dufam.
Rozlucili sa. Komov si chvilu hryzol necht na palci, neviem, preco nazlostene pozrel na mna a zasa zacal premeriavat kabinu. Tusil som, o co tu ide. Komov a Sidorov boli stari priatelia, spolu studovali, spolu kdesi pracovali, no Komovovi sa vzdy a vo vsetkom darilo, a Sidorova za chrbtom volali smoliar Atos. Neviem, preco to zakazdym dopadlo takto. Komovovi muselo byt teraz velmi trapne. A k tomu este i Gorbovskeho radiogram. Vyzeralo to, akoby Komov vynechal Sidorova a informoval rovno Centrum.
Potichu som presiel k svojmu pultu a zastavil som roboty. Komov uz sedel pri stole, hryzol si necht a bezmyslienkovite hladel na rozhadzane listky. Poziadal som o dovolenie vyjst von.
— Naco? — Uz-uz sa chcel na mna osopit, no vzapati na to prisiel i sam. — Ach, kyberneticky system… Prosim, prosim. No len co skoncite, hned sa vratte.
Zahnal som chlapcov do podpalubia, demobilizoval som ich, nato som ich pripevnil pre pripad nahleho startu a chvilku som postal pri prieleze. Hladel som na puste stavenisko, na biele mury nedokoncenej meteorologickej stanice, na ladovec, jednostaj taky idealny a lahostajny… Planeta sa mi teraz zdala inaksia. Cosi sa na nej zmenilo. Ta hmla, zakrpatene krovie i skalnate vybezky, pokryte fialkastymi skvrnami snehu, akoby nadobudli akysi zmysel. Pravdaze, nadalej tu bolo ticho, no uz nie pusto, a to bolo dobre.
Vratil som sa do lode a nazrel som do jedalne, kde sa napajedeny Vanderhose prehrabaval vo filmoteke. Bol som rozruseny, preto som sa siel upokojit k Majke. Majka si rozlozila v kabine obrovsku plachtu papiera a lezala na nej s lupou na oku. Ani sa neobratila, ked som vstupil.
— Nicomu nerozumiem, — vybuchla zlostne. — Tu predsa nemaju kde zit. Preskumali sme vsetky miesta co len trochu vhodne na byvanie. Azda sa len necvachcu v mociari!..
— Napokon, preco nie v mociari? — spytal som sa a sadol som si.
Majka si tiez sadla, skrizila nohy a zahladela sa na mna cez lupu.
— Humanoid nemoze zit v mociari, — vyhlasila.
Preco nie? — namietol som. — U nas na Zemi boli plemena, ktore zili dokonca na jazerach, v kolovych stavbach…
— Keby na tychto mociaroch bola aspon jedna stavba… — povedala Majka.
— Mozno ziju pod vodou ako vodne pavuky, v nejakych vzdusnych zvonoch?
Majka porozmyslala.
— Nie, — povedala lutostivo, — bol by spinavy, navlacil by do lode blata…
— A co ak maju na kozi dajaku vrstvu, ktora odpudzuje vodu? Vodu i blato… Videla si, ako sa leskol? A kde usiel pred nami? A preco sa pohyboval tak cudne?
Rozprudila sa ziva diskusia. Vychadzal som s dalsimi a dalsimi hypotezami a Majka pod ich tlakom musela suhlasit, ze teoreticky domorodcom nic neprekaza zit vo vzdusnych zvonoch, aj ked predpokladala, ze skor ma pravdu Komov, ktory poklada domorodcov za jaskynnych ludi. „Keby si videl, ake rokliny su tam,“ povedala. „Tuto keby sme sa teraz mohli spustit…“ Zacala mi ukazovat na mape. I na mape vyzerali tie miesta neprivetivo: najprv pasmo sopiek, zarastenych zakrpatenymi stromcekmi, za nim skalnate predhoria, rozbrazdene bezodnymi priepastami, a nakoniec horsky hreben divy a drsny, pokryty vecnym snehom, a za nim nekonecna kamenista rovina, ponura, celkom mrtva, krizom-krazom popretinana hlbokymi kanonmi. Bol to skrz-naskrz zmrznuty, studeny svet, svet rozcesnutych nerastov, a uz pri myslienke, ze by som tu mal zit a bosymi nohami stupat po tej kamennej triesti, zacali mi na chrbte naskakovat zimomriavky.
— Nie je to nic strasne, — utesovala ma Majka, — mozem ti ukazat infrasnimky tejto oblasti. Pod touto planinou su rozsiahle plochy podzemneho tepla, takze ak ziju v jaskyniach, zimou netrpia.
Nato som sa hned zadrapil do nej: a co teda jedia?
— Ak existuju jaskynni ludia, — vysvetlovala Majka, — mozu existovat i jaskynne zvierata. No a este aj lisajniky a huby, a vieme si predstavit i rastliny, u ktorych sa uskutocnuje fotosynteza v infracervenom svetle.
Predstavil som si ten zivot, ubohu parodiu toho, ako zijeme my: uporny, no beznadejny boj o existenciu, strasne jednotvarne dojmy, a zacal som domorodcov velmi lutovat. Vyhlasil som, ze uz aj starostlivost o tuto rasu je dostatocne slachetna a vdacna uloha. Majka vsak namietala, ze ide o cosi celkom ine. Pantania su odsudeni na zanik, a keby nebolo nas, jednoducho by vymreli, ich dejiny by sa uzavreli. No pokial ide o tunajsi lud, je este vo hviezdach, ci nas potrebuje. Mozno prekvita i bez nas.
Toto je nas stary spor. Podla mojho nazoru ludstvo vie dost, aby mohlo posudit, aky vyvin je historicky perspektivny a aky nie. No Majka o tom pochybuje. Tvrdi, ze vieme strasne malo. Doteraz sme prisli do styku s dvanastimi rozumnymi rasami, pricom tri z nich su nehumanoidne. Akiste ani sam Gorbovskij nemoze povedat, ake
