su vlastne nase vztahy s nehumanoidmi: ci sme s nimi nadviazali kontakt, alebo nie, a ak sme nadviazali, ci to bolo po obojstrannom suhlase, alebo sme sa im jednoducho vnutili. Mozno nas vobec nevnimaju ako rozumnych bratov, lez ako zriedkavy prirodny jav, cosi ako nezvycajne meteority. S humanoidmi je vsetko jasne: z deviatich humanoidnych ras len tri pristali mat s nami daco spolocne, ale aj to napriklad Leonidania sa ochotne delia s nami o svoje informacie, no nase velmi zdvorilo, lez kategoricky odmietaju. Zdalo by sa nad slnko jasnejsie, ze kvaziorganicke mechanizmy su ovela racionalnejsie a uspornejsie ako skrotene zvierata, no Leonidania mechanizmy odmietaju. Preco? Chvilu sme sa o tom skriepili, potom sme sa zamotali, nebadane sme si vymenili hladiska (toto sa nam s Majkou zakazdym stava), az Majka napokon vyhlasila, ze to vsetko je hlupost.
— Nejde o to. Chapes vobec, aky je hlavny ciel kazdeho kontaktu? — spytala sa. — Vies, preco sa ludstvo uz dvesto rokov usiluje nadvazovat kontakty, raduje sa, ked sa to podari, smuti, ked z toho nic nie je?
Prirodzene, to som vedel.
— Vyskum rozumu, — povedal som. — Studium najvyssieho produktu vyvinu prirody.
— Vcelku je to pravda, — povedala Majka, — no to su len slova, v skutocnosti nas nezaujima problem rozumu vobec, ale problem nasho, ludskeho rozumu, inak povedane, nas zaujem sa sustreduje najma na nas samych. Uz patdesiattisic rokov sa pokusame pochopit, kto sme, no ked sato usilujeme zistit znutra, tato uloha sa neda vyriesit, tak ako sa nemozem sama zdvihnut za vlasy. Musime na seba pozriet zvonka, cudzimi ocami, celkom cudzimi…
— A naco je to vlastne potrebne? — spytal som sa utocne.
— Nuz nato, — dorazne povedala Majka, — ze ludstvo sa stava galaktickym. Ako si predstavujes ludstvo o sto rokov?
— Ako? — mykol som plecami. — Tak isto ako aj ty… Koniec biologickej revolucie, prekonanie galaktickej bariery, prienik do nuloveho sveta… No a velke rozsirenie kontaktneho videnia, realizacia P-abstrakcii…
— Nespytujem sa ta, ako si predstavujes uspechy ludstva o sto rokov. Chcem vediet, ako si predstavujes samo ludstvo o sto rokov?
Rozpacito som zazmurkal. Nevidel som v tom rozdiel. Majka na mna triumfalne pozrela.
— Pocul si o Komovovych myslienkach? — spytala sa. — Vertikalny pokrok a kadeco podobne…
— Vertikalny pokrok? — Cosi sa mi marilo. — Pockaj… To ma byt Borovik, Mikava… ano?
Siahla do stola a zacala tam kutrat.
— Kym Komov zhromazdoval chlapcov v kniznici, ty si sa zabaval v bare so svojou Tanickou…Tu mas! — podala mi krystalofon. — Pocuvaj.
Neochotne som si pripevnil krystalofon a zapocuval som sa. Vyzeralo to ako prednaska. Prednasal Komov a zaznam sa zacinal od polslova. Komov hovoril pomaly, jednoducho, velmi pristupne, zrejme sa prisposoboval urovni posluchacov. Uvadzal vela prikladov, vtipkoval. Z jeho slov vyplyvalo asi toto:
Pozemstan splnil vsetky ulohy, ktore si vytycil, a stava sa clovekom galaktickym. Stotisic rokov sa ludstvo predieralo uzkou jaskynou, cez haraburdie a hustinu, hynulo pod zavalmi, dostavalo sa do slepych uliciek, no pred sebou vzdy malo blankyt, svetlo, ciel, az napokon sme z rokle vysli pod belasu oblohu a rozliali sme sa po rovine. Ano, rovina je sira, mame sa kde roztahovat. No teraz vidime, ze je to rovina a nad nou nebo. Novy rozmer. Ano, na rovine je dobre a mozeme sa dosyta zapodievat realizaciou P-abstrakcii. A zdalo by sa, ze nijaka sila nas nepohana hore, do noveho rozmeru… No galakticky clovek nie je jednoducho pozemsky clovek, ktory zije v galaktickych priestoroch podla zakonov Zeme. Je cimsi viac. Je to clovek s inymi zakonmi a s inymi cielmi existencie. Lenze my nepozname ani tieto zakony ani tieto ciele. Takze v podstate ide o formulaciu idealu galaktickeho cloveka. Ideal pozemskeho cloveka vznikal v priebehu tisicroci na zaklade skusenosti predkov, na zaklade skusenosti najrozmanitejsich foriem zivota na nasej planete. Ideal galaktickeho cloveka zrejme treba budovat na skusenosti galaktickych foriem zivota, na skusenosti dejin rozlicnych umov Galaxie. Nateraz este nevieme, ako pristupovat k tejto ulohe, no musime ju vyriesit, a to tak, aby sme mozne obete a chyby znizili na minimum. Ludstvo si nikdy nekladie ulohy, ktore nie je pripravene vyriesit. Je to velmi spravne, ale i mucive…
Zaznam sa koncil tiez v polslove.
Aby som pravdu povedal, velmi to na mna nezaposobilo. Co s tym ma spolocne galakticky ideal? Podla mojho nazoru ludia vo vesmire sa vobec nestavaju nejakymi galaktickymi ludmi. Ba povedal by som, ze je to prave opacne: ludia prinasaju do vesmiru Zem — pozemsky komfort, pozemske normy, pozemsku moralku. Ak uz ide o to, pre mna, ale i pre vsetkych mojich znamych idealom buducnosti je nasa mala planetka, rozsirena do najvzdialenejsich kutov Galaxie, a potom azda i za jej hranice. Priblizne v takomto zmysle som vysvetloval Majke svoje nazory, no odrazu sme si vsimli, ze v kabine je i Vanderhose a pocuva nas azda uz i dlhsi cas. Stal oprety o stenu, suchoril si rysie bokombrady a hladel na nas so zamyslene roztrzitym vyrazom tavy. Vstal som a ponukol som mu stolicku.
— Dakujem, — povedal Vanderhose, — no radsej si postojim.
— A co si o tom myslite vy? — bojovne sa opytala Majka.
— O com?
— O vertikalnom pokroku.
Vanderhose chvilu mlcal, nato vzdychol a vyhlasil:
— Nevieme, kto prvy objavil vodu, no istotne to neboli ryby.
Zamysleli sme sa. Napokon sa Majkina tvar rozziarila, zdvihla prst a zvolala:
— O!
— Na to som neprisiel ja, — melancholicky povedal Vanderhose. — Je to velmi stary aforizmus. Davno sa mi paci, ibaze nebola prilezitost pouzit ho. — Chvilu mlcal a potom povedal: — Pokial ide o palubny dennik… Predstavte si, naozaj bolo take pravidlo.
— Aky palubny dennik? — zacudovala sa Majka. — Ako s tym suvisi palubny dennik?
— Komov ma poziadal, aby som pohladal pravidla, ktore nariaduju znicit palubny dennik, — smutne vysvetlil Vanderhose.
— No a? — spytali sme sa zaroven. Vanderhose neodpovedal hned, potom hodil rukou.
— Hanba, — povedal. — Vysvitlo, ze existuje jedno take pravidlo. Spravnejsie, ze existovalo. V starej „Zbierke instrukcii“. V novej nie je. Odkial som to mal vediet? Nie som historik…
Stichol a dlho sa neozyval. Majka sa netrpezlivo pohniezdila.
— Ano, — pokracoval Vanderhose. — Nuz takto je to: ak astronaut stroskotal na neznamej planete, obyvanej rozumnymi bytostami, nehumanoidmi, alebo humanoidmi, no zijucimi v stadiu velmi vyraznej strojovej civilizacie, bol povinny znicit vsetky kozmograficke mapy a palubne denniky.
Vymenili sme si s Majkou pohlad.
— Ten nestastnik velitel Pelikana, — hovoril dalej Vanderhose, — akiste vyborne poznal stare zakony. Toto pravidlo ma aspon dvesto rokov, vymysleli ho este v zaciatkoch astronautiky, a to len tak z hlavy, ratali so vsetkymi moznostami. Lenze ci sa da vsetko predvidat? — Vzdychol si. — Pravdaze, mohol som sa dovtipit, preco bol palubny dennik zotrety. Komov sa dovtipil… A viete, ako reagoval, ked som mu to povedal?
— Ako? — zaujimal som sa.
— Prikyvol a presiel k dalsim veciam, — povedala Majka.
Vanderhose s obdivom pozrel na nu.
— Spravne! — povedal. — Presne tak: prikyvol a siel dalej. Ja na jeho mieste by som sa cely den radoval, ze som taky dovtipny…
— Co z toho vlastne vyplyva? — povedala Majka. — Nehumanoidi, alebo humanoidi, no v stadiu strojovej civilizacie… Nicomu nerozumiem. Ty ano? — spytala sa ma.
Ohromne ma zabava Majkin sposob hrdo vyhlasovat, ze nicomu nerozumie. I ja to zavse robievam.
— No predsa prisli k Pelikanovi na bicykloch, — doberal som si ju.
Majka netrpezlivo hodila rukou.
— Strojova civilizacia tu nie je, — zahundrala. — Ani nehumanoidi…
Vtom sa z interkomu ozval Komov hlas:
— Vanderhose, Glumovova, Popov! Prosim, aby ste prisli do kabiny.
— Uz je to tu! — povedala Majka a rezko vyskocila.
Hufne sme sa vovalili do kabiny. Komov stal pri stole a vkladal do plastikoveho puzdra prenosny translator. Podla polohy prepinacov bol translator zapnuty na palubny pocitaci stroj. Komov sa tvaril nezvycajne ustarostene, vyzeral akosi velmi ludsky, bez tej prenho typickej chladnej sustredenosti, co sa uz vsetkym zunovala.
— Odchadzam, — oznamil nam. — Prva rekognoskacia. Jakov, vy tu ostavate ako moj zastupca.
