— Inac by sa predsa vratili! Naco by cosi hladali, ked i tak boli stastni? — Majka nazlostene pozrela na Vanderhoseho. — Co vobec sa oplati hladat okrem stastia?
— Mohol by som ti odpovedat, ze ten, kto je stastny, ani nic nehlada, — povedal Vanderhose, — no nie som pripraveny na taku narocnu polemiku, a napokon ani ty, co myslis? Skor-neskor zacneme zovseobecnovat pojem stastia na nehumanoidov…
— Na palube! — znezrady sa ozval Komovovhlas. — Poriadne pozerajte!
— Prave som to chcel povedat, — poznamenal Vanderhose a Majka sa zasa obratila k obrazovke.
Teraz sme pozerali na obrazovku vsetci traja. Slnko kleslo celkom nizko, viselo uz tesne nad hrebenmi a na sopkach lezali tiene. Pristavacia cesta sa jagala, ciapka pary nad mociarom vyzerala tazka a nehybna a jej horne vrstvy, cez ktore sa predieralo slnecne svetlo, boli prenikavo fialove. Vsetko vokol bolo celkom nehybne, este i Komov.
— Pat hodin, — potichu povedal Vanderhose.
— Nemali by sme sa naobedovat? Gennadij, ako budete jest?
— Nic nepotrebujem, — povedal Komov. — Vzal som si so sebou. Ale vy sa najedzte, neskor na to uz nemusi byt cas.
Vstal som.
— Idem daco pripravit. Co si zelate na obed?
Vtom Vanderhose povedal:
— Vidim!
— Kde? — hned sa spytal Komov.
— Ide k nam po brehu, od ladovca. Asi sestdesiat stupnov vlavo od vasho smeru na lod.
— Aha, — prisvedcila Majka. — I ja ho vidim. Naozaj ide.
— Nevidim! — netrpezlivo povedal Komov. — Dajte mi koordinaty podla dialkomeru.
Vanderhose pristrcil tvar k dialkomeru a nadiktoval koordinaty. Teraz som videl i ja: popri samom okraji ciernej vody, pomaly, akoby neochotne sa k lodi vliekla zelenkasta, cudne pokrivena postavicka.
— Nie, nevidim, — povedal Komov nadurdene. — Opiste mi ho.
— No, teda takto… — zacal Vanderhose a odkaslal si. — Ide pomaly, pozera na nas… v ruke drzi za priehrstie akychsi prutov… Zastal, nohou porypal v piesku… Brrr, v takom zimisku a nahy… Ide dalej… Pozera smerom k vam, Gennadij… Zaujimave, anatomiu nema ludsku, presnejsie, nie celkom ludsku… Zasa zastal a jednostaj pozera k vam. Naozaj ho nevidite, Gennadij? Mate ho predsa priamo na traverze, k vam je teraz blizsie ako k nam…
Pierre Alexandrovic Semionov, kozmicky Maugli, sa blizi. Teraz bol od nas asi na dvesto metrov, a ked Majka zvacsila na monitore jeho obraz, mohli sme mu rozoznat i mihalnice na tvari. Zapadajuce slnko prave preblesklo pomedzi dva horske stity, zasa bolo celkom vidno a po plazi sa rozprestreli dlhe tiene.
Bolo to dieta, asi dvanastrocny chlapec, hranaty, kostnaty, dlhonohy vyrastok s ostrymi plecami a laktami, no tym sa podoba s obycajnym chlapcom koncila. Tvar nemal chlapcensku, s ludskymi crtami, ale celkom nehybnu, zmeravenu, ustrnutu ako maska. Len velke, tmave oci mal zive a sibal nimi vlavo i vpravo ako cez otvory v maske. Usi mal velke, odstavajuce, prave ucho badatelne vacsie a spod laveho ucha sa mu po krku az ku klucnej kosti tahala tmava kriva jazva — hruba a nepravidelne zahojena. Rysavkaste strapate vlasy mu v nepravidelnych chuchvalcoch padali na celo a na plecia, trcali mu na vsetky strany, na temene sa mu dvihal odvazny chochol. Bola to hrozna, neprijemna tvar mrtvolneho, sinavo-zeleneho odtiena, ligotava, akoby namastena nejakou mastou. I cele telo sa mu lesklo. Bol celkom nahy, a ked dosiel blizko k lodi a hodil na piesok kopku vetiev, videli sme, aky je cely slachovity, nikde ani stopy po dojimavej detskej bezbrannosti. Bol kostnaty, no nie vyciveny, a prekvapujuco slachovity, celkom ako dospely, teda nie svalnaty, nie atlet, ale vyslovene slachovity, a zblizka mu bolo vidiet strasne klukate jazvy — nalavo hlboku jazvu cez rebra az po bok, od ktorej bol taky vykriveny, dalsiu jazvu na pravej nohe a naprostriedku prs hlboku vpadlinu. Ano, ako vidiet, nemal tu lahky zivot. Planeta dokladne poprezuvala a dohryzla ludske mlada, kym si ho prisposobila na vlastny obraz.
Bol teraz na dakych dvadsat krokov od lode, tesne pri okraji mrtveho priestoru. Pri nohach mu lezala kopka prutov. Stal so spustenymi rukami a pozeral na lod; prirodzene, nemohol vidiet objektivy, no akoby nam hladel rovno do oci. Ani jeho poza nebola ludska. Neviem, ako by som to vysvetlil. Jednoducho ludia nezaujimaju takuto pozu. Nikdy takto nestoja. Ani ked odpocivaju, ani ked na daco cakaju, ani vo chvili napatia. Lavu nohu mal vysunutu trochu dozadu a malicko zohnutu v kolene, pricom sa celou vahou opieral prave o nu, a lave plece vystrcil dopredu. Na okamih sa podobna poza da zachytit u cloveka, ktory sa chysta vrhnut disk. No dlho sa takto neda stat, je to nepohodlne, aj nepekne, no chlapec takto stal par minut, potom si odrazu cupol a zacal sa prehrnat vo svojich prutoch. Povedal som — cupol si, ale nie je to presne: spustil sa na lavu nohu, pravu vystretu vysunul dopredu — ani pozerat nanho nebolo pohodlne, najma ked sa zacal babrat s prutmi a pomahal si pritom pravou nohou. Potom k nam zdvihol tvar, vystrel ruku — v kazdej pasti drzal po prutiku — a tu sa zacalo cosi take, co si vobec netrufnem opisat. Mozem povedat len tolko: tvar mu ozila, nie jednoducho ozila, priam explodovala pohybmi. Neviem, kolko svalov ma clovek na tvari, no jemu sa rozhybali vsetky odrazu, kazdy samostatne, kazdy nepretrzite a kazdy neobycajne zlozito. Neviem, s cim by som to porovnal. Vyzeralo to, ako ked sa ceri voda v slnecnom svetle, ibaze cerenie vody je jednotvarne a chaoticke, jednotvarne vo svojej chaotickosti, ale v tomto ohnostroji pohybov sa dal vytusit akysi rytmus, akysi uvedomely system. To nebola chorobna krcovita triaska, agonia, panika, lez tanec svalov, ak sa to tak da povedat. Zacalo sa to na tvari, nato sa roztancovali plecia, hrud, rozospievali sa ruky a v zovretych pastiach sa zatrepotali suche pruty, zacali sa krizit, prepletat, zapasit, pricom vydavali sramot, zvuky pripominajuce rachot bubnov, cvrlikanie, akoby sa pod lodou usalasil cely roj kobyliek. Netrvalo to dlhsie ako minutu, no pred ocami sa mi zatmilo a zalahlo mi v usiach. A nato vsetko zacalo ochabovat. Tanec a spev presli z paliciek do ruk, z ruk do pliec, do tvare a potom sa vsetko skoncilo. Znova na nas hladela nehybna maska. Chlapec zlahka vstal, prekrocil hrbku prutov a odisiel do mrtveho priestoru.
— Preco mlcite? — reval Komov. — Jakov! Jakov! Pocujete ma? Preco mlcite?
Spamatal som sa a zrakom som pohladal Komova. Xenopsycholog stal v napatej poze, tvarou k lodi, po piesku sa tahal jeho dlhy tien. Vanderhose si odkaslal a povedal:
— Pocujem.
— Co sa stalo?
Vanderhose chvilu otalal.
— Ani neviem, ako by som to opisal, — povedal napokon. — Azda vy, deti, sa o to pokusite?
— Zhovaral sa s nami! — povedala Majka priskrtenym hlasom. — On hovoril!..
— Pocuvajte! — zvolal som. — A nesiel k prielezu?
— To je mozne, — povedal Vanderhose. — Gennadij, on odisiel do mrtveho priestoru. Mozno siel k prielezu…
— Davajte pozor na prielez, — rychle prikazal Komov. — Ak vstupi, hned mi to oznamte a zatvorte sa v kabine… — Na chvilu sa odmlcal. — Cakam vas o hodinu, — ozval sa s akousi novou intonaciou, zvycajnym pokojnym a vecnym tonom a akoby hovoril odvrateny od mikrofonu. — Za hodinu si poradite?
— Nerozumel som, — povedal Vanderhose.
— Zatvorte sa! — rozculene zakrical Komov rovno do mikrofonu. — Chapete? Ak vojde do lode, zatvorte sa!
— To som rozumel, — povedal Vanderhose. — Kde nas cakate o hodinu?
Nastalo ticho.
— Cakam vas o hodinu, — zasa vecne zopakoval Komov, odvrateny od mikrofonu. — Za hodinu si poradite?
— Kde? — spytal sa Vanderhose. — Kde nas cakate?
— Jakov, pocujete ma? — hlasne a znepokojene sa spytal Komov.
— Pocujem vas vyborne, — povedal Vanderhose a zmatene pozrel na nas. — Povedali ste, ze nas o hodinu cakate. Kde?
— Nehovoril som… — zacal Komov, no vtom ho prerusil Vanderhoseho hlas, zastreny, akoby znel daleko od mikrofonu:
— A nemali by sme sa naobedovat? Stasovi sa tam uz akiste cnie, co myslis, Majka?
Majka sa nervozne zachichotala.
— To je predsa on… — vyhrkla, pichajuc prstom do obrazovky. — To je on… tam…
— Co sa robi, Jakov? — zvrieskol Komov. Cudny hlas — ani som ho hned nespoznal — prehovoril:
