Majka, papuce mala obute len tak naboso a v behu si natahovala kabatik.
— Co sa stalo? — spytala sa uz z dialky hlasom zachripnutym od spanku.
Hodil som rukou a rutil som sa po rebriku dolu, na stanoviste ovladania aktivnych prostriedkov. Trochu ma drvila triaska, no vcelku som bol pokojny, ba v istom zmysle aj hrdy: vznikala zriedkava situacia. Bol som presvedceny, ze od chvile, co tato lod startovala prvy raz, este nikto nesiel na stanoviste OAP — iba ak pracovnici kozmodromov na preventivnu prehliadku automatiky.
Hodil som sa do kresla, zapol som kruhovu obrazovku, vypol automatiku strediska lekarskej pomoci a hned som zablokoval kormove delo, aby som v zmatku nevypalil do podnoznika. Nato som uchopil doladovace rucneho zamierenia a cez cierny priesecnik pred mojimi ocami sa zacal plazit obraz na obrazovke: preplazil sa cezen rozoklany ladovec i husta hmla nad mociarom, nato sa preplazil i Komov — oziareny zableskmi polarnej ziary, stal teraz chrbtom k nam a hladel k horam… Este trochu vyssie. Tu je. Cierny, chvejuci sa, nezmyselny, celkom absurdny. A vedla je druhy, kratsi, no pred ocami rastie, vytahuje sa, prehyba… Doparoma, ako to len mozu robit? Ake sily na to potrebuju a co je to za material? To je ale obraz!.. Teraz to vyzeralo, ako keby sa za horami schovaval obrovsky svab a odtial vystrkoval fuzy. Odhadol som priestorovy uhol zasahu a nastavil som priesecnik tak, aby som jednym uderom zasiahol obidva ciele. Uz ostavalo len nohou stlacit pedal…
— Stanoviste OAP, — zreval Vanderhose.
— Tu stanoviste OAP! — ohlasil som sa.
Pripravit sa!
— Pripraveny!
Podla mna sme si pocinali velmi obratne.
— Vidis obidva ciele? — zvycajnym hlasom sa spytal Vanderhose.
— Ano. Obidva zasahujem jedinym impulzom.
— Vsimni si: styridsat stupnov vychodne je treti ciel.
Pozrel som a naozaj: v mihotavom svetle zableskov polarnej ziary sa prehybal a trepotal dalsi giganticky fuz. To sa mi nepacilo. Podari sa mi, alebo nie? Ale co, musim to stihnut… V duchu som si predstavil, ako vypustam impulz a nato dvoma pohybmi zameriavam delo na treti ciel. Nic to, stihnem.
— Vidim treti ciel, — oznamil som.
— V poriadku, — povedal Vanderhose. — Len sa neplas. Strielaj len na moj rozkaz!
— Rozumiem, — zasomral som. Este streli na lod dakym tym… no… krividlom priestoru, a potom mozem cakat na tvoj rozkaz. Uz som sa vyslovene triasol. Zatal som paste, aby som sa ovladol. Potom som pozrel, co je s Komovom. Vsetko v poriadku. Komov sedel v predoslej polohe, obrateny bokom ku gigantickemu svabovi. Hned som sa upokojil, tym skor, ze som vedla neho konecne objavil i drobnu ciernu postavicku. Odrazu mi bolo trapne.
Co som sa tak vyplasil? Ake su tu vlastne dovody k panike? Je tam toho, vystrcil fuzy… Riadne fuzy, to je fakt, ba povedal by som — fuziska ohromujucej velkosti. No, koniec koncov, iste to nie su nijake fuzy, ale cosi ako anteny. Mozno nas jednoducho pozoruju. My pozorujeme ich a ony zasa nas. Vlastne ani nie nas, ale svojho chovanca, Pierra Alexandrovica Semionova — zaujima ich, ako sa mu tu vodi, ci mu nahodou neublizuju…
Ak sa to uvazi, protimeteoritne delo je strasne, nechcel by som ho tu pouzit. Jedna vec je zrovnat so zemou dajaky balvan a vycistit tak pristavaciu plochu, alebo povedzme zasypat uzlabinu, ked potrebujeme rezervoar sladkej vody, a ina vec je strielat takto, do ziveho… A vobec, pouzivali sa niekedy PMD ako obranny prostriedok? Asi ano. Stalo sa, uz sa nepamatam kde, ze u nakladneho automatu zlyhal riadiaci mechanizmus a automat sa valil rovno na tabor. Museli ho znicit. A rozoberali sme i takyto incident: na ktorejsi biologicky aktivnej planete sa prieskumna lod dostala pod „cielavedomy neprekonatelny vplyv biosfery“… Ci sa naozaj dostala alebo nie, to sa doteraz nevie, no kapitan usudil, ze sa dostala, a vystrelil z kormoveho dela. Spalil okolo seba vsetko az po obzor, takze pri vysetrovani experti len bezradne rozhadzovali rukami. Pamatam sa, kapitanovi dlho nedovolili lietat… No, skoda reci, PMD je strasny prostriedok. Krajny prostriedok.
Chcel som sa odputat od podobnych myslienok, preto som odmeriaval vzdialenosti po ciele a vypocital vysku a hrubku cielov. Zistil som vzdialenosti: strnast, strnast a pol a sestnast kilometrov. Vyska cielov — od patsto do sedemsto metrov a hrubku mali priblizne rovnaku: naspodku okolo patdesiat metrov a celkom na konci fuza necely meter. A vsetky boli naozaj clankovane ako bambusove tyce alebo cievkove anteny. Zdalo sa mi, ze na ich povrchu rozoznavam akysi pohyb, smerujuci zdola nahor, akusi peristaltiku, no mozno to bola len hra svetla. Pokusil som sa odhadnut vlastnosti materialu, z ktoreho mozu pozostavat taketo utvary, ale vychadzal mi akysi nezmysel. Ano, keby som ich mohol ohmatat analyzacnym lokatorom, lenze to, prirodzene, nesmiem. Ktovie, ako by zareagovali. A ani to nie je dolezite. Najdolezitejsie je, ze pravdepodobne je tu technologicka civilizacia. Vysoko vyvinuta civilizacia, to je fakt. Je len nepochopitelne, preco sa zahrabali pod zem, preco svoju rodnu planetu uvrhli do pustoty a ticha. Napokon, ked si to clovek rozvazi, kazda civilizacia ma svoje predstavy o komforte. Tak napriklad na Tagore…
— Stanoviste OAP! — zreval mi Vanderhose pri samom uchu, az som sa strhol. — Ako vidis ciele?
— Vidim… — odpovedal som bezmyslienkovite, no vtom som sa zarazil: fuzy nad horami netrcali. — Vlastne ich uz nevidim… — dokoncil som slabym hlasom.
— Spis na stanovisti!
— Vobec nespim… Pred chvilockou tu este boli, na vlastne oci som ich videl…
— A co si videl na vlastne oci? — spytal sa Vanderhose.
— Ciele. Tri ciele.
— A teraz?
— A teraz uz nie su.
— Hm… — povedal Vanderhose. — Je to akesi cudne, co povies?
— Ano, — povedal som s ucastou. — Velmi cudne. Boli a odrazu nie su.
— Komov sa vracia, — oznamil Vanderhose. — Azda on bude mudrejsi?…
Naozaj, k lodi sa vracal Komov obvesany puzdrami. Kracal nemotorne, zrejme mu opuchli nohy, a chvilami sa obracal dozadu — mozno sa lucil s Pierrom Alexandrovicom, no chlapca nebolo vidiet.
— Koniec, — povedal Vanderhose. — Nechaj vsetko tak a bez do kuchyne, priprav nieco horuce a dake vino. Gennadij iste premrzol do kosti. Ale podla hlasu vyzera, ze je spokojny, co myslis, Majka?
V momente som bol v kuchyni a zacal som nahlivo pripravovat varene vino, kavu a lahke obcerstvenie. Strasne som sa bal, ze prepasiem co len slovo z toho, co bude Komov rozpravat. No ked som behom dotisol stolik do kabiny, Komov este nic nerozpraval. Stal pred stolom, suchal si zamrznute lice, na stole bola rozprestreta najvacsia a najpodrobnejsia mapa nasho sektoru a Majka mu prstom ukazovala miesta, odkial sa nedavno vystrkovali fuzy anteny.
— Tu nie je nic, — vzrusene vykladala Majka, — iba zamrznute skaly, sto metrov hlboke kanony, sopecne priepasti, ale nic zive. Letela som tadial nesciselne raz. Tam clovek nevidi ani len krik.
Komov mi roztrzito podakoval kyvnutim hlavy, vzal do ruk pohar s varenym vinom, nachylil tvar a zacal hlasno chlipat. Postenkaval, lebo napoj ho popalil, no odfukoval s pozitkom.
— A poda je tu drobiva, — pokracovala Majka, — neuniesla by take konstrukcie. Ved to su desiatky a mozno i stovky tisic ton!
— Ano, — prisvedcil Komov a s klepnutim postavil pohar na stol. — Skoda reci, je to naozaj cudne. — Mocne si posuchal dlane. — Premrzol som ako pes, — prehodil. Bol ani vymeneny — rumenny, s cervenym nosom, ziclivy, oci sa mu veselo ligotali. — Je to cudne, kamarati. Ale toto este nie je najcudnejsie — napokon, vari je malo cudneho na cudzich planetach? — Zvalil sa do kresla a vystrel nohy. — Viete, dnes ma tazko daco prekvapi. Za tie styri hodiny som sa napocuval take veci… Niektore, pravdaze, bude treba prekontrolovat. No su tu dva zakladne fakty, ktore su uz teraz takreceno nad slnko jasnejsie. Po prve: Maly… vola sa Maly… naucil sa uz plynne hovorit a rozumie prakticky vsetko, co mu vravia. Pritom je to chlapec, ktory sa za cely svoj uvedomely zivot vobec nestykal s ludmi!
— Co znamena plynne? — neveriacky sa spytala Majka. — Po styroch hodinach ucenia — a plynne?
— Ano, po styroch hodinach ucenia celkom plynne! — triumfalne povedal Komov. — Ale to je este len po prve. Po druhe, Maly zije v hlbokom presvedceni, ze je jedinym obyvatelom tejto planety.
Nepochopili sme.
— Preco jediny? — spytal som sa. — Aky jediny?
— Maly je hlboko presvedceny, — s dorazom zopakoval Komov, — ze na tejto planete okrem neho nie je ani jeden rozumny domorodec.
