— Ja ta, starky moj, vyliecim, postavim ta na nohy, urobim z teba cloveka…
Majka si zaborila tvar do dlani a pritlacajuc si kolena k brade, ckala od nervozneho chichotu.
— Nic zvlastne, Gennadij, — povedal Vanderhose a utieral si vreckovkou celo. — Nedorozumenie. Klient hovori nasimi hlasmi. Pocujeme ho cez vonkajsiu akustiku. Male nedorozumenie, Gennadij.
— Vidite ho?
— Nie… Napokon, prave sa zjavil.
Chlapec zasa stal pri svojich prutoch, uz v inej, no zasa v tej nepohodlnej poze a hladel nam rovno do oci. Potom trochu otvoril usta, pery sa mu cudne vykrivili, pricom obnazili dasna a zuby v lavom kute ust a poculi sme Majkin hlas:
— Koniec koncov, keby som mala vase bokombrady, azda by som mala iny vztah k zivotu…
— Teraz hovori Majkinym hlasom, — pokojne oznamil Vanderhose. — A teraz pozrel smerom k vam. Este vzdy ho nevidite?
Komov mlcal. Chlapec mal hlavu obratenu k nemu a stal celkom nehybne, akoby skamenel — cudna postava v hustnucom sumraku. A vtom som pochopil, ze to nie je on. Postava sa rozplyvala, presvital cez nu tmavy okraj vody.
— Aha, vidim ho! — s uspokojenim povedal Komov. — Stoji asi dvadsat krokov od lode, ano?
— Ano, — prisvedcil Vanderhose.
— Nie, — poprel som. Vanderhose sa prizrel lepsie.
— Veru, asi to nebude on, — prikyvol napokon. — Zeby to bol… Ako to nazyvate vy, Gennadij? Fantom?
— Pockajte, — povedal Komov. — Teraz ho naozaj vidim. Ide ku mne.
— Ty ho vidis? — spytala sa ma Majka.
— Nie, — odpovedal som. — Uz je tma.
— To nesuvisi s tmou, — namietla Majka.
Podla vsetkeho mala pravdu. Slnko sice uz zaslo, i sumrak zhustol, i tak som vsak na obrazovke rozoznaval Komova a videl som rozplyvajuci sa prizrak, i startovaciu plochu, i ladovec v dialke, no chlapca som uz nevidel.
Potom som zbadal, ze si Komov sadol.
— Prichadza, — povedal polohlasne. — Teraz budem zaneprazdneny. Nevyrusujte ma. Nadalej sustredene pozorujte okolie, ale nijake lokatory a vobec — nijake aktivne prostriedky. Skuste sa uspokojit s infraoptikou. Koncim.
— Uspesny lov, — zazelal mu Vanderhose a vstal. Tvaril sa slavnostne. Prisne na nas pozrel ponad koncek nosa, zvycajnym plavnym pohybom si nasuchoril bokombrady a povedal:
— Stada su v mastaliach, do rannej zore mame volno.
Majka krcovite zivla a poznamenala:
— Nebodaj sa mi chce spat? Alebo je to od nervozity?
Mimochodom, teraz nebudeme mat vela casu na spanok, — oznamil Vanderhose. — Urobime to takto. Nech si Majka ide odpocinut, ja ostanem pri obrazovke a Stas nech si pospi pri radiostanici. Po styroch hodinach ho zobudim. Co ty na to, Stas?
Nenamietal som nic, hoci som pochyboval, ze Komov tak dlho obsedi v mraze. Ani Majka nebola proti a zivala dalej. Ked odisla, ponukol som Vanderhosemu, ze uvarim kavu, no odmietol pod akousi smiesnou zamienkou — akiste chcel, aby som si pospal. Nato som sa uvelebil k radiostanici, prezrel som nove radiogramy, nenasiel som nic surne a odovzdal som ich Vanderhosemu.
Chvilu mlcal. Vobec sa mi nechcelo spat. Predstavoval som si, aki by mohli byt vychovavatelia Pierra Semionova. Ludske mlada, odchovane vlkmi, beha po styroch a vrci. Clovek odchovany medvedmi takisto. Vo vseobecnosti vychova celkom urcuje modus vivendi ktorehokolvek tvora. Vlastne nie celkom, ale do velkej miery urcite. Preco vlastne nas Maugli ostal vzpriamenym clovekom? To privadza k istym myslienkam. Chodi na nohach, aktivne pouziva ruky, co samo osebe nie je cosi vrodene, lez dosahuje sa vychovou. Vie hovorit. Pravda, nerozumie, co vravi, no vidiet, ze cast mozgu, ktora ma na starosti rec, vyborne mu funguje… A zapamatuva si vsetko na prvy raz!
Cudne, velmi cudne. Nehumanoidi, o ktorych viem, vobec by nevedeli takto vychovat ludske mlada. Mohli by ho zivit, skrotit. Mohli by ho skumat vo svojich cudnych laboratoriach, pripominajucich giganticky model crevneho traktu v cinnosti. No vidiet v nom cloveka, indentifikovat v nom cloveka a uchovat ho v nom — to by sotva vedeli. Zeby to boli predsa humanoidi? Nicomu nerozumiem.
— V kazdom pripade, — ozval sa vtom Vanderhose, — su humanni v najsirsom zmysle slova, akysi len vieme predstavit, lebo zachranili zivot nasmu dietatu, a su genialni, lebo ho vychovali tak, ze sa ponasa na cloveka, pricom azda nevedia nic o rukach a nohach. Co myslis, Stas?
Neurcito som zahmkal a Vanderhose zasa zmlkol.
V kabine bolo ticho. Zakladna nas neznepokojovala, ani Komov sa nehlasil. Na tmavej obrazovke vzblkli duhovo sa meniace zablesky polarnej ziary, v ich prizracnom svetle som ledva rozoznaval Komova, ktory sedel celkom nehybne. Chlapca som vsak nevidel ani raz. No Komovovi sa zrejme darilo, lebo velky palubny pocitaci stroj chvilami tichucko mliaskal a vrcal, ako spracuval a organizoval informacie, prijimane z translatora. Potom som zadriemal a snivalo sa mi o akychsi zamracenych neoholenych osmonohoch v belasych sportovych uboroch a s dazdnikmi, ucili ma chodit a mne bolo tak smiesne, ze som jednostaj padal, cim som u nich vyvolaval velku nespokojnost. Zobudil som sa na jemny, no neprijemny uder do srdca. Cosi sa stalo. Vanderhose sedel napato schyleny nad obrazovkou a rukami zvieral bocne operadla.
— Stas! — zavolal potichu.
— Ano?
— Pozri na obrazovku!
Aj tak som uz pozeral, no predbezne som nevidel nic zvlastne. Nadalej blcali a menili sa nebeske svetla, Komov sedel v predoslej polohe, vzdialeny ladovec hral ruzovou a zelenou farbou. Vtom som to videl.
— Nad horami? — spytal som sa septom.
— Ano. Presne nad horami.
— Co je to?
— Neviem.
— Davno?
— Neviem. Vsimol som si to pred dvoma minutami. Myslel som si, ze je to smrst…
I ja som sa sprvu nazdaval, ze je to smrst. Nad bledou vystrbenou liniou horskeho hrebena, na pozadi duhovych pasov vystupovalo cosi ako dlhy tenky korbac — cierna krivka, pripominajuca skrabanec na obrazovke. Korbac takmer nebadatelne vibroval, prehynal sa, chvilami akoby klesal a zasa sa vzpriamoval a bolo vidiet, ze nie je hladky, ale akoby clankovany, podobny bambusovemu kmenu. Vycnieval nad hrebenom, vzdialenym od nas zo desat kilometrov, akoby ktosi vysunul spoza konciara obrovsku udicu. Znamej krajine na obrazovke pridaval nerealny vyzor dekoracii babkoveho divadla. Pohlad na to bol akysi neprirodzeny, strasny a zaroven smiesny, ani co by sa nad konciarmi zjavila neuveritelne obrovska tvar. Vobec, bolo to cosi mimo akychkolvek rozmerov, cosi nemozne, vymykajuce sa vsetkym predstavam o proporciach.
— Oni? — spytal som sa posepky.
— Vylucene, aby to bolo prirodzene… — prehovoril Vanderhose. — A vylucene, aby to bolo umele.
I ja som citil presne to iste.
— Musime to oznamit Komovovi, — povedal som.
— Komov vypol spojenie, — odpovedal Vanderhose a nastavil dialkomer. — Vzdialenost sa nemeni. Strnast kilometrov. Ta vec strasne vibruje, cela sa trasie. Amplituda najmenej sto metrov… Daco absurdne.
— Ake je to vysoke? — zasomral som.
— Okolo seststo metrov.
— Docerta!
Vtom Vanderhose vyskocil a stlacil dve klapky sucasne: klapku vonkajsej nudzovej radiovyzvy „vsetci nech sa hned vratia na palubu“ a klapku vnutorneho signalu „vsetci nech sa zhromazdia v kabine“. Nato sa obratil ku mne a preryvanym hlasom mi prikazal:
— Stas! Behom na stanoviste OAP! Uved do pohotovosti stredisko lekarskej pomoci! Sed a cakaj. Bez rozkazu sa ani nepohni!
Vybehol som na chodbu. Spoza dveri kabin tlmene doliehal preryvany zhromazdovaci signal. Oproti sa hnala
