Najdolezitejsie je zabezpecit nepretrzitu kontrolu a nerusenu pracu palubneho pocitacieho stroja. Ak by sa zjavili domorodci, hned mi to oznamte. Odporucam urcit k rozhladovym obrazovkam trojsmennu sluzbu. Maja, hned chodte k obrazovkam. Stas, tam su moje radiogramy. Odoslite ich co najskor. Nazdavam sa, ze vam nemusim vysvetlovat, preco nikto nesmie opustit lod. To je vsetko. Dajte sa do prace.
Sadol som si k radiostanici a pustil sa do roboty. Za mojim chrbtom sa Komov s Vanderhosem o comsi potichu zhovarali. Majka na druhom konci kabiny nastavovala obrazovky kruhoveho vyhladu. Roztriedil som radiogramy. Ano, kym sme riesili filozoficke problemy, Komov urobil riadny kus prace. Takmer vsetky jeho radiogramy boli odpovedami. Kedze som nedostal specialne prikazy, poradie surnosti som zostavil sam.
ER-2, KOMOV–CENTRUM, GORBOVSKEMU. DAKUJEM ZA LASKAVY NAVRH, NEPOKLADAM SA ZA OPRAVNENEHO VYTRHAT VAS Z DOLEZITEJSEJ PRACE, BUDEM VAS INFORMOVAT O VSETKYCH NOVINKACH.
ER-2, KOMOV–CENTRUM, BADEROVI. MUSIM SA ZRIECT FUNKCIE HLAVNEHO XENOLOGA PROJEKTU „KORAB-2“. ODPORUCAM AMIREDZlBIHO.
ER-2, KOMOV — ZAKLADNA, SIDOROVOVI. VELMI TA PROSIM, YACHRAN MA PRED DOBROVOLNIKMI.
ER-2, KOMOV — EUROPSKE TLACOVE STREDISKO. DOMBINIMU. PRICHOD VASHO VEDECKEHO KOMENTATORA POKLADAM ZA PREDCASNY. PROSIM, ABY STE INFORMACIE ZIADALI OD CENTRA, KOMISIA PRE KONTAKTY.
A tak dalej, v podobnom duchu. Pat radiogramov bolo adresovanych do Hlavneho informacneho strediska. Tym som nerozumel.
Prave som najintenzivnejsie pracoval, ked znova zadrncal desifrator.
— Odkial? — spytal sa ma Komov z druheho konca kabiny. Stal vedla Majky a prezeral si okolie.
— „CENTRUM, HISTORICKE ODDELENIE…“ — precital som.
— No, konecne! — zvolal Komov a pristupil ku mne.
— „… PROJEKT „KORAB“, — cital som. — ER-2, VANDERHOSEMU, KOMOVOVI. INFORMACIA. VAMI OBJAVENA LOD REGISTRACNE CISLO TAKE A TAKE JE EXPEDICNA RAKETA „PUTNIK“ ZAREGISTROVANA V PRISTAVE DEJMOS, ODISLA DRUHEHO JANUARA ROKU DVESTOTRIDSATJEDEN NA SLOBODNY VYSKUM DO ZONY „C“. POSLEDNY RAZ SA OHLASILA SIESTEHO MAJA DVESTOTRIDSATSTYRI Z OBLASTI „TIEN“. POSADKA: MARIA- LUJZA SEMIONOVOVA A ALEXANDER PAVLOVIC SEMIONOV. OD DVADSIATEHOPRVEHO APRILA DVESTOTRIDSATTRI CESTUJUCI: PIERRE ALEXANDROVIC SEMIONOV. ARCHIV „PUTNIKA“…
Este tam cosi bolo, no v tej chvili som pocul Komova, ako sa mi za chrbtom zasmial, takze som sa zacudovane zvrtol k nemu. Komov sa smial, Komov ziaril.
— Presne to som si myslel! — povedal triumfalne a vsetci sme pozerali nanho s otvorenymi ustami. — To som si myslel! Je to clovek! Chapete, deti? To je clovek!
5. kapitola
LUDIA, CO NIE SU LUDIA
— Nehybat sa zo svojich miest! — veselo zavelil Komov, schytil puzdra s aparaturou a odisiel.
Pozrel som na Majku. Stala ani stlp uprostred kabiny, pohlad mala zastrety, pery sa jej pohybovali — rozmyslala.
Nato som pozrel na Vanderhoseho. Obrvy mal vysoko zdvihnute, bokombrady mu trcali na obe strany, co sa pamatam, prvy raz sa ponasal nie na cicavca, ale na rybu vytiahnutu z vody. Na vyhladovej obrazovke som videl, ako Komov, ovesany aparaturou, rezko kracal popri stavenisku rovno k mociaru.
— Tak, tak! — prehovorila Majka. — Teda preto tie hracky…
— Preco? — zivo sa spytal Vanderhose.
— Zrejme preto, ze sa on s nimi hral, — vysvetlila Majka.
— Kto? — nechapal Vanderhose. — Komov?
— Nie. Semionov.
— Semionov? — prekvapene sa spytal Vanderhose. — Hm… No a co?
— Semionov mladsi, — objasnil som netrpezlivo.
— Cestujuci. Dieta.
— Ake dieta?
— Semionovovcov! — povedala Majka. — Uz chapete, naco mali ten sijaci pristroj? Vselijake cepceky, kosielocky, plienky…
— Plienky! — ohromene zopakoval Vanderhose.
— Tak im sa narodilo dieta! Ano, ano, ano! Cudoval som sa, kde nabrali cestujuceho a k tomu menovca! Ani na rozum mi… No, pravdaze!
Ozvala sa radiovyzva. Mechanicky som sa ohlasil. Bol to Vadik. Hovoril nahlivo a polohlasne, akiste sa obaval, ze ho prichytia…
— Co sa to tam u vas robi, Stas? Ale rychlo, uz aj sa presuvame dalej.
— Take daco sa neda rychlo vyrozpravat, — povedal som nespokojne.
— Len dvoma slovami. Nasli ste lod Putnikov.
— Akych Putnikov? Co za Putnikov? — zacudoval som sa. — Kde?
— No, tych… co ich hlada Gorbovskij…
— Kto ich nasiel?
— No vy! Predsa ste ich nasli? — Odrazu sa mu hlas zmenil. — Kontrolujem nastavenie, — povedal odmerane. — Vypinam.
— Co nasli? — spytal sa Vanderhose. — Aku lod?
Hodil som rukou.
— Ale, akisi zvedavci… Teda, narodil sa v aprili v tridsiatom tretom a posledny raz sa ohlasili v maji v tridsiatom stvrtom… Jakov, ako casto sa museli hlasit?
— Raz mesacne, — povedal Vanderhose. — Ak je lod na volnom vyskume…
— Moment, — prerusil som ho. — Maj, jun…
— Trinast mesiacov, — pomohla mi Majka. Neveril som a spocital som si to sam.
— Ano, — povedal som.
— Neuveritelne, vsak?
— Co je neuveritelne? — obozretne sa spytal Vanderhose.
— V den havarie, — vysvetlila Majka, — malo dieta rok a jeden mesiac. Ako mohlo ostat nazive?
— Domorodci, — povedal som. — Semionov zotrel palubny dennik, to znamena, ze niekoho videl… A Komov ma zbytocne hresil! Bol to naozaj detsky plac! Vari som nikdy nepocul rocne decka?… Vsetko to nahrali, a ked vyrastol, dali mu to vypocut…
— Na nahravanie potrebovali techniku, — poznamenala Majka.
— No, ak nenahrali, tak si zapamatali, — povedal som. — To nie je dolezite.
— Aha, — ozval sa Vanderhose. — Videl nehumanoidov, alebo humanoidov, no v stadiu strojovej civilizacie. A preto podla predpisu zotrel palubny dennik.
— Na strojovu civilizaciu to tu nevyzera, — povedala Majka.
— Teda su to nehumanoidi… — svitlo mi odrazu. — Kamarati, ak tu ziju nehumanoidi, nuz je to taky pripad, ze jednoducho neviem… Clovek ako sprostredkovatel, chapete? A pritom je to i clovek i nie clovek, humanoid i nehumanoid! To tu este nikdy nebolo! O takom dacom by si nik netrufol ani len snivat!
Bol som vo vytrzeni, Majka tiez. Perspektivy nas oslnovali. Hmliste, nejasne, no oslepujuco optimisticke. Neslo len o to, ze prvy raz v dejinach by sa mohol nadviazat kontakt s nehumanoidmi. Navyse ludstvo dostavalo jedinecne zrkadlo, otvarali sa pred nim dvere do predtym celkom nedostupneho, nepochopitelneho sveta principialne inej psychologie a neurcite Komovove myslienky vertikalneho pokroku napokon ziskavali experimentalny zaklad…
— Lenze preco by sa nehumanoidi babrali s ludskym dietatom? — zamyslene prehovoril Vanderhose. — Naco by im bolo a… vyznaju sa v tom vobec?
