— Zasa mas predtuchy, — povedal som. — Nov skutocnosti i sama vies, ze Maly je jedina nitocka, ktora nas spaja s tymi neviditelnymi tvormi. Ak sa Malemu nezapacime, ak si ho aspon trochu neziskame…
— Presne tak, — skocila mi Majka do reci. — O to prave ide. Nech Komov hovori cokolvek, nech robi cokolvek, clovek hned citi: jedine, co ho zaujima, je kontakt. Vsetko pre velku myslienku vertikalneho pokroku!
— A podla teba ako by mal postupovat? — spytal som sa.
Mykla plecom.
— Neviem. Hadam ako Jakov… Tak ci tak, jediny z vas sa s Malym zhovaral po ludsky.
— No, vies, — povedal som trochu urazene, — kontakt na urovni bokombrad, to je tiez…
Obaja sme stichli, nahnevani na seba. Majka az privelmi usilovne krutila doladovace a zameriavala cierny priesecnik na zasnezene vybezky horskeho hrebena.
— Majka, — nevydrzal som napokon. — Ty vari naozaj nechces, aby sme nadviazali kontakt?
— Ale chcem, — povedala Majka bez stipky nadsenia. — Ved si videl, ako som sa tesila, ked sme konecne pochopili, co a ako… No vypocula som si ten vas rozhovor… a neviem. Mozno je to preto, ze som sa nikdy nezucastnila na nadvazovani kontaktu… Takto som si to nepredstavovala…
— Nie, — povedal som. — O to tu nejde. Tusim, co sa s tebou robi. Ty si myslis, ze Maly je clovek…
— To si uz raz povedal, — ozvala sa Majka.
— Nie, vypocuj ma do konca. Tebe ustavicne bije do oci to ludske na nom. Ale skus na to ist z druhej strany. Nehovoriac o fantomoch, o mimikri, co ma vlastne z cloveka? Do istej miery celkovy vyraz, vzpriamenu chodzu. No, hlasivky… Co este? Ani svalstvo nema ako my, a to predsa priamo suvisi s genmi… Teba jednoducho myli jeho rec. Naozaj, vyborne hovori… Ale ani to, koniec koncov, nie je ludske! Nijaky clovek nie je schopny naucit sa plynne hovorit za styri hodiny. A nejde len o slovnu zasobu, musi si osvojit intonaciu, frazeologiu… Ak chces vediet, je to vlkolak, a nie clovek! Majstrovska imitacia. Ved si len pomysli: pamata si, co s nim bolo v dojcenskom veku a mozno aj — ktovie! — v matkinom lone… Vari je toto ludske?… Videla si niekedy robotov-androidov? Prirodzene, nevidela, ale ja som videl.
— No a co? — zamracene sa spytala Majka.
— Nuz to, ze teoreticky idealny robot-androidsa da skonstruovat len z cloveka. Bude to super-myslitel, supersilak, super i po emocialnej stranke, teda super co len chces, vratane supercloveka, ibaze to nebude clovek…
— Chces tym azda povedat, ze ho domorodci zmenili na robota? — prehovorila Majka s krivym usmevom.
— Ale kdeze, — povedal som nahnevane. — Iba ta chcem presvedcit, ze vsetko ludske v nom je nahodne, je to jednoducho vlastnost zakladneho materialu… a ze by si nemala byt privelmi sentimentalna. Mysli si, ze rokujes s tymi farebnymi fuzmi…
Vtom ma Majka zdrapila za plece a polohlasne povedala:
— Pozri, vracia sa!
Nadvihol som sa a pozrel som na obrazovku. Od mociara rovno k lodi zo vsetkych sil, prepletajuc nohami, upalovala vykrivena postavicka. Na zemi pred nou sa kolisal kratky tmavofialovy tien, spinava stica na temene hlavy hrala do rysava. Maly sa vracal, Maly sa ponahlal. Dlhymi rukami objimal a pritiskal si k bruchu cosi ako velky pleteny kos, dovrchu nabity skalami. Kos bol akiste velmi tazky.
Majka zapla interkom.
— Stanoviste OAP, Komovovi, — zahlasila. — Maly prichadza.
— Pocujem, — hned sa ozval Komov. — Jakov, na miesta… Popov, vymente Glumovovu na stanovisti OAP. Maja, do jedalne.
Majka neochotne vstala.
— Chod, chod, — povedal som. — Pozri si ho zblizka, ty sucitny anjel.
Napajedene vyprskla a vybehla po rebriku. Zaujal som jej miesto. Maly uz bol celkom blizko. Teraz trochu spomalil a pozeral na lod a zasa som mal pocit, akoby mi hladel rovno do oci.
A vtom som videl, akoby sa nad hrebenom, na sivo-fialovom nebi z nicoho nic osvetlili ozrutne fuzy ozrutnych svabov. Tak ako nedavno, pomaly sa prehybali, zachvievali, skracovali. Naratal som ich sest.
— Stanoviste OAP! — zavolal Komov. — Kolko fuzov je na obzore?
— Sest, — odpovedal som. — Tri biele, dva cervene a jeden zeleny.
— Tak vidite, Jakov, — povedal Komov, — prisna zakonitost. Maly k nam, fuzy von.
Ozval sa tlmeny hlas Vanderhoseho:
— Vzdavam hold vasej bystrozrakosti, Gennadij, no i tak predbezne pokladam sluzbu za nevyhnutnu.
— Mate na to pravo, — povedal Komov. — Maja, sadnite si tuto…
Oznamil som:
— Maly zmizol v mrtvom priestore. Vlecie so sebou poriadny kos so skalami.
— Rozumiem, — povedal Komov. — Kolegovia, pripravte sa!
Zbystril som sluch a len ma tak myklo, ked sa z interkomu rozlahol rachot. Az po chvili som sa dovtipil, ze to Maly vysypal na dlazku svoje okruhliaky. Pocul som, ako hlasne dycha, a vtom sa ozval hlas celkom maleho dietata:
— Mam-ma!.. — A znova: — Mam-ma!
A nato zaznel mne uz znamy usedavy plac rocneho dietata. Vnutri sa mi zo zvyku cosi zovrelo a v tej istej chvili som pochopil, co je to: Maly videl Majku. Trvalo to azda len pol minuty. Plac doznel, znova zarachotili kamene a ozval sa Komovov vecny hlas:
— To je otazka. Preco ma vsetko zaujima? Vsetko dookola. Preco sa mi ustavicne vynaraju otazky? Ved mi je od nich zle. Len sa tak hmyria. Vela otazok. Desat otazok za den, dvadsat otazok za den. Usilujem sa zachranit pred nimi: beham, cely den beham, alebo plavam — nepomaha. Vtedy zacinam rozmyslat. To je pozitok. Niekedy prichadza vela odpovedi, nemozem si vybrat. To nieje pozitok. Niekedy odpoved neprichadza. To je trapenie. Velmi sa hmyria. Zahada. Najprv som myslel, otazky idu znutra. No porozmyslal som a pochopil: vsetko, co vychadza znutra, musi mi sposobovat pozitok. Teda otazky prichadzaju zvonka? Spravne? Rozmyslam ako ty. No kde teda lezia, kde visia, kde sa koncia?
Prestavka. Nato sa znova ozval hlas Komova — skutocneho Komova. Velmi podobny, len skutocny Komov nehovoril tak utrzkovito a jeho hlas neznel tak ostro. Vcelku sa dali rozlisit, ak clovek vedel, o co ide.
— Mohol by som ti na tvoju otazku odpovedat hned, — pomaly prehovoril Komov. — No bojim sa, ze by som sa mohol zmylit. Obavam sa, ze odpoviem nespravne, alebo nepresne. Ked sa o tebe vsetko dozviem, budem ti moct odpovedat bez chyby.
Prestavka. Na dlazke zahrkotali a zarachotili popresuvane skaly.
— F-fragment, — povedal Maly. — Este takato otazka. Odkial sa beru odpovede? Donutil si ma rozmyslat. Vzdy som sa nazdaval: je odpoved —pozitok, nie je odpoved — bieda. Povedal si mi, ako rozmyslas ty. Spominal som si a spomenul som si, ze i ja casto tak rozmyslam, a casto prichadza odpoved. Vidim, ako prichadza. Robim priestor pre kamene. Takyto. („Kos,“ napovedal mu Komov.) Ano, kos. Jeden prut sa zakvaci o druhy, druhy o treti, treti o dalsi a vznika kos. Vidim, ako vznika. No ovela castejsie rozmyslam, — znova zarachotili skaly, — a vznika hotova odpoved. Je hrba prutov a zrazu hotovy kos. Preco?
— I na tuto otazku, — povedal Komov, — budem ti moct odpovedat, az ked sa o tebe dozviem vsetko.
— Tak teda dozvedaj sa! — ziadal Maly. — Rychlo sa dozvedaj! Preco sa nedozvedas? Porozpravam ti sam. Bola lod, vacsia ako tvoja, teraz sa zmensila, ale bola velmi velka. To vies aj sam. Potom to bolo takto.
Z interkomu sa rozlahol prenikavy praskot a treskot a hned nato sa zufalo, v neznesitelne vysokej tonine rozvrieskalo dieta. A uprostred vreskotu, uprostred tichnuceho treskotu, uderov, zvuku rozbijaneho skla zachrcal zadychcany muzsky hlas:
— Mary… Mary… Ma… ry…
Dieta kricalo, az sa zachadzalo, takze chvilu nebolo pocut nic ine. Potom sa ozval suchot, tlmeny ston. Ktosi sa plazil po dlazke, zasypanej ulomkami a crepinami, cosi s rincanim spadlo. Velmi znamy zensky hlas zastenal:
— Sura… Kde si, Sura… Boli… Co sa stalo? Kde si? Nic nevidim, Sura… Ozvi sa predsa, Sura! Tak ma boli! Pomoz mi, nic nevidim…
A to vsetko za neprestajneho kriku dojcata. Potom zena stichla, po chvili stichlo i dieta. Vydychol som a zistil som, ze paste mam zatate, nechty sa mi hlboko zaborili do dlani a celuste mi zmeraveli.
