Aby som pravdu povedal, striaslo ma. Vanderhose zbledol, bokombrady mu ovisli. Maly vykrikoval slova zvucnym barytonom. Keby clovek zatvoril oci, hned vidi pred sebou obrovskeho cloveka, odvazneho, mocneho, dobreho, sama krv a radost zo zivota… Potom sa v jeho intonacii cosi zmenilo a nevyslovne nezne potichu zasomral:
— Macicka moja, lasicka… — A nato laskavym zenskym hlasom: — Zvoncek!.. Zasa si mokrucky…
Stichol a prstom si poklepkaval po nose.
— A ty si to vsetko pamatas? — spytal sa trochu zmenenym hlasom Komov.
— Pravdaze, — povedal Maly Komovovym hlasom. — A ty si vari nepamatas vsetko?
— Nie, — povedal Komov.
— To preto, lebo rozmyslas inak ako ja, — s istotou povedal Maly. — Ja si pamatam vsetko. Nezabudnem na nic z toho, co bolo niekedy okolo mna. A ked zabudam, staci len poriadne porozmyslat a vsetko si pripomeniem. Ak este chces daco o mne vediet, porozpravam ti potom. Ale teraz mi vysvetli: co je hore? Vcera si mi povedal: hviezdy. Co su hviezdy? Zhora pada voda. Niekedy nechcem, a predsa pada. Odkial je? A odkial su lode? Strasne vela otazok, velmi vela som rozmyslal. A odpovedi je tak vela, ze nicomu nerozumiem. Nie, to nie je tak. Je vela rozmanitych odpovedi a vsetky su navzajom pomiesane ako listy… — Zhrnul listy na dlazke do nepravidelnej kopky. — Prekryvaju sa navzajom, prekazaju si. Odpovies mi?
Komov sa pustil do rozpravania a Maly sa zacal zmietat, chvel sa od vzrusenia. V ociach sa mi zatmilo, zatvoril som ich a premyslal som, preco domorodci neobjasnili Malemu take jednoduche veci a ako ho vedeli tak obalamutit, ze ani nesipil o ich existencii. A ako sa Maly naucil pamatat si tak presne vsetko, co pocul ako dojca. A ake je to vlastne strasne, najma ked nic nechape z toho, co si zapamatal.
Vtom Komov prestal hovorit, do nosa mi udrel pach cpavku a otvoril som oci. Maly v jedalni nebol, len nad hrstkou rozsypanych listov sa rychlo stracal slaby, celkom priezracny prizrak. V dialke jemne mlaskla membrana prielezu. Z interkomu zaznel Majkin hlas. Majka sa znepokojene spytovala:
— Kde tak ufujazdil? Stalo sa nieco?
Pozrel som na Komova, ktory si tuho suchal ruky a zamyslene sa usmieval.
— Ano, — povedal. — Zaujimava situacia. Maja! — zavolal. — Tie fuzy sa zasa zjavili?
— Osem ich bolo, — potvrdila Majka. — Uz zmizli, ale trcali pozdlz celeho horskeho chrbta… boli farebne — zlte, zelene… Urobila som par snimok.
Ruce dievca, — pochvalil ju Komov. — Ratajte s tym, Maja, ze sa na dalsom stretnuti bezpodmienecne zucastnite… Jakov, vezmite registrogramy, podme ku mne… A vy, Stas… — Komov vstal a zamieril do kuta, kde bol instalovany blok videofonografov. — Tu mate kazetu a oznamte to v surnych impulzoch do Centra. Kopiu si vezmem, bude to treba analyzovat… Kde som tu videl projektor? Aha, tu je. Myslim, ze mame k dispozicii tak dve- tri hodiny, potom zasa pride… Ano, Stas! Zaroven poprezerajte radiogramy. Ak tam je cosi dolezite… Ale len z Centra, zo zakladne alebo od Gorbovskeho, pripadne od Mboga.
— Poziadali ste ma… — povedal som vstavajuc.
— Este sa musite pozhovarat s Michailom Albertovicom…
— Ach, ano! — Komov sa zatvaril previnilo. — Viete, Stas, nie je to celkom legalne… Budte taky laskavy a odoslite zaznam sucasne cez dva kanaly: nielen do Centra, ale i na zakladnu, osobne a doverne Sidorovovi. Na moju zodpovednost.
— Mozem aj na svoju, — zavrcal som uz za dverami.
Prisiel som do kabiny, vlozil som kazetu do automatu, zapol som vysielanie a poprezeral radiogramy. Tentoraz ich nebolo vela, len tri. Centrum uz akiste urobilo opatrenia. Jeden radiogram bol z Hlavneho informacneho strediska a pozostaval z cisiel, pismen greckej abecedy a znaciek, ake som videl, len ked som reguloval tlaciarenske zariadenie. Druhy bol z Centra: Bader znova nastojcivo ziadal oznamit predbezne nazory o inych pravdepodobnych oblastiach obyvanych domorodcami, o moznych typoch nadchadzajuceho kontaktu podla Bulowovej klasifikacie a pod. Treti radiogram bol zo zakladne od Sidorova: Sidorov sa oficialne spytoval Komova, v akom poradi sa ma dodavat objednane zariadenie do oblasti kontaktu. Pohol som rozumom a usudil som, ze prvy radiogram sa Komovovi moze zist, neodovzdat treti by bolo neprijemne pred Michailom Albertovicom a co sa tyka Badera — nech si trochu pocka. Ake tu mozu byt predbezne nazory!
Po polhodine vysielaci automat signalizoval, ze sa vysielanie skoncilo. Vybral som kazetu, vzal som dva listky s radiogramami a pobral som sa za Komovom. Ked som vstupil, Komov s Vanderhosem sedeli pred projektorom. Na obrazovke rychlostou blesku dopredu a dozadu poletoval Maly, bolo vidiet moju a Komovovu napatu tvar. Vanderhose sedel nakloneny tesne k obrazovke, laktami sa opieral o stol, bokombrady zvieral v zatatych pastiach.
— … rychle stupanie teploty, — hundral, — vystupuje az na styridsattri stupnov… A teraz si vsimnite encefalogram, Gennadij… Tuto je Petersova vlna, zasa sa zjavuje…
Na stole pred nim boli rozprestrete kotuce registrogramov nasho diagnostera, kopa kotucov sa valala na dlazke a na posteli.
— Aha… — zamyslene hovoril Komov, pohybujuc prstom po registrograme. — Aha… Pockat, a tu sme co mali? — Zastavil projektor, zvrtol sa po dalsi kotuc a zbadal ma. — Ano? — ozval sa namrzene.
Polozil som pred neho radiogramy.
— Co je to? — spytal sa netrpezlivo. — Aha… — Pohladom preletel radiogram z Hlavneho informacneho strediska, uskrnul sa a odhodil ho nabok. — Este to nie je ono, — povedal. — Napokon, odkial by to mohli vediet… — Potom si prezrel Sidorovov radiogram a uprel pohlad na mna. — Odoslali ste mu?…
— Ano, — povedal som.
— Dobre, dakujem. Zostavte v mojom mene radiogram, ze zariadenie nie je predbezne potrebne. Az ked im povieme.
— Dobre, — povedal som a vysiel.
Zostavil a odoslal som radiogram na zakladnu a siel som pozriet, ako sa ma Majka. Zamracena Majka starostlivo krutila doladovace. Pochopil som, ze trenovala zacielovanie dela na ciele, umiestene daleko od seba.
— To je beznadejne, — povedala, ked ma zbadala. — Ak vsetci sucasne vychrlia na nas ohen, je s nami koniec. To sa jednoducho neda stihnut.
— Po prve, mozes zvacsit priestorovy uhol zasahu, — povedal som a pristupil som blizsie. — Pravdaze, efektivnost sa znizi troj az stvornasobne, no da sa zasiahnut stvrtina obzoru a vzdialenosti nie su velke… A po druhe, naozaj veris, zeby na nas mohli vystrelit?
— A ty?
— Akosi sa mi to nezda…
— Ak sa ti to nezda, naco tu sedim?
Sadol som si na dlazku pri jej kresle.
— Pravdu povediac, neviem, — povedal som. — I tak tu niekto musi pozorovat. Vysvitlo, ze planeta je biologicky aktivna, musi sa teda konat podla instrukcii. Prieskumno-straznu druzicu nedovolia vypustit…
Chvilu sme mlcali.
— Je ti ho luto? — odrazu sa spytala Majka.
— Ani neviem… — povedal som. — Preco luto? Skor sa citim akosi stiesnene. Ale lutovat… Preco vlastne by som ho mal lutovat? Je predsa bodry, pohyblivy… nemozem povedat, ze by bol polutovaniahodny.
— Nehovorim o tom. Neviem, ako by som sa vyjadrila… Pocuvala som a bolo mi na vracanie,ako sa Komov k nemu sprava. Ved on absolutne kasle na chlapceka…
— Ako to myslis — kasle? Komov musi nadviazat kontakt. Postupuje podla istej strategie… Chapes predsa, ze bez Maleho nemozeme nadviazat spojenie…
— Chapem. A akiste z toho mi je na vracanie. Ved Maly o domorodcoch nic nevie… Je len slepym nastrojom!
— No, neviem, — povedal som. — Podla mna, v tomto si sentimentalna. Predsa to nie je clovek. Je domorodec. Nadvazujeme s nim kontakt, a preto musime prekonat iste prekazky, rozriesit rozlicne zahady… Musime na to pozerat triezvo, vecne. City su tu zbytocne. Povedzme si uprimne, ved ani on k nam neciti lasku. A ani ju nemoze citit. Koniec koncov, co je to kontakt? Zrazka dvoch strategii.
— Och, — zvolala Majka. — Aky si nudny, tarbavy. Vies len zostavovat programy. Kyberneticky technik!
Neurazil som sa. Videl som, ze Majka mi v podstate nema cim oponovat, a citil som, ze ju cosi naozaj trapi.
