velkych i malych; spociatku boli hmliste, no nadobudali coraz zretelnejsie obrysy, coraz vacsmi sa ponasali na cosi prekvapujuco zname. Odrazu som sa dovtipil, co je to. Bolo to celkom absurdne, no uz som sa nemohol zbavit tej myslienky. Ludia! Desiatky, stovky ludi, cely huf, pravidelne zoradeny, ktory sme videli akoby trosku zhora… A tu sa to stalo. Na zlomok sekundy bol obraz celkom jasny. Napokon, trvalo to prikratko, nez by sme mohli daco rozoznat. Vtom sa rozlahol zufaly krik, obraz sa prevratil a vsetko zmizlo. A hned nato Komov zurivo vykrikol:
— Preco ste to urobili?
Obrazovka bola mrtva. Komov stal neprirodzene vzpriameny, zatatymi pastami sa opieral o pult a hladel na Majku. Majka bola bleda, no pokojna. Aj ona vstala a mlcky celila Komovovmu pohladu.
— Co sa stalo? — opatrne sa spytal Vanderhose. Zrejme ani on nicomu nerozumel.
— Alebo ste chuliganka, alebo… — Komov nedokoncil. — Vylucujem vas zo skupiny kontaktu! Zakazujem vam vychadzat z lode, vstupovat do kabiny a na stanoviste OAP! Odidte odtialto!
Majka sa bez slova zvrtla a vysla. Bez rozmyslania som sa pohol za nou.
— Popov! — ostro ma oslovil Komov. Zastal som.
— Prosim, aby ste tento zaznam hned odoslali do Centra. Surne.
Hladel mi rovno do oci. Citil som sa neprijemne. Takeho som ho este nikdy nevidel. Pri pohlade nanho som nevdojak uznaval, ze ma nesporne pravo rozkazovat, uvalovat domace vazenie a vobec v zarodku potlacat akukolvek vzburu. Mal som pocit, ze uz-uz sa roztrhnem napoly. „Ako Maly,“ prebleslo mi myslou.
Vanderhose si odkaslal a povedal:
— E-e, Gennadij. Vari predsa len nie do Centra? Ved Gorbovskij je uz na zakladni. Azda radsej na zakladnu, co myslis?
Komov zo mna nespustil pohlad. Jeho zuzene oci pripominali kusky ladu.
— Ano, pravdaze, — prehovoril, uz celkom pokojne. — Kopiu na zakladnu, Gobrovskemu! Dakujem vam, Jakov. Popov, pustte sa do prace!
Nic ine mi ani neostavalo, hoci v duchu som sa buril. Keby sme nosili ciapky so stitkom ako kedysi, obratil by som teraz ciapku stitkom dozadu. No ciapku som nemal, a preto, vytahujuc kazetu z nahravacieho stroja, zmohol som sa len na vyzyvavu otazku:
— A co sa vlastne stalo? Co take urobila?
Komov chvilu mlcal. Uz zasa sedel v kresle, hryzol si peru a prstom bubnoval na bocne operadlo. I Vanderhose si nasuchoril bokombrady a vyckavajuco pozrel nanho.
— Zapla reflektor, — povedal napokon Komov. Nepochopil som.
— Aky reflektor?
Komov iba prstom ukazal na stlacenu klapku.
— Aha, — rozhorcene sa ozval Vanderhose. Nepovedal som nic. Vzal som kazetu a siel som k radiostanici. Ak mam byt uprimny, na toto som nemal co povedat. I za mensie priestupky s hurhajom a hanbou vyhadzovali ludi z vesmiru. Majka zapla nudzovu bleskovu lampu, vmontovanu do obruce. A vedel som si predstavit, ako bolo obyvatelom jaskyne, ked vo vecnej tme na okamih vzblklo male slnko. Podla zablesku tejto lampy mozno z obeznej drahy objavit vyskumnika, ktory stratil vedomie, a to i na osvetlenej strane planety, ba i ked ho zasypalo… Tento reflektor vyzaruje v rozsahu od ultrafialovych lucov az po UKV… Este sa nestalo, aby sa vyskumnikovi nepodarilo takymto zableskom odplasit aj najzurivejsie, najkrvilacnejsie zviera. Este i tahurgy, ktore sa neboja nicoho na svete, brzdia zadnymi nohami a zastavuju svoj nezadrzatelny rozbeh… „Zblaznila sa,“ pomyslel som si beznadejne. „Nacisto zbesnela…“ No usadzajuc sa k radiostanici, nahlas som povedal:
— Je tam toho! Stisla nespravnu klapku, zmylila sa…
— Ano, naozaj, — pridal sa Vanderhose. — Akiste to bolo tak. Zrejme chcela zapnut infracerveny reflektor… Klapky su vedla seba… Co myslite, Gennadij?
Komov mlcal a cosi robil na pulte. Vyhybal som sa pohladu nanho. Zapol som automat a demonstrativne som sa zahladel inde.
— Prirodzene, je to neprijemne, — dudral Vanderhose. — Ajajaj… Skutocne, to sa moze prejavit… Aktivny vplyv… Nuz je to naozaj neprijemne… Hm… V ostatnom case mame vsetci vybicovane nervy, Gennadij. Nic cudne, ze sa dievca pomylilo… I ja sam som chcel daco urobit… nejako zlepsit obraz… Ubohy Maly. Myslim, ze to zakrical on.
— Tuto, — povedal Komov. — Mozete sa pokochat. Tri a pol zaberu.
Pocul som, ako Vanderhose ustarostene zafucal. Nezdrzal som sa a pozrel som na nich. Spoza ich zdvihnutych hlav som nevidel nic, preto som vstal a pristupil k nim. Na obrazovke bolo to iste, co som zazrel v poslednej chvili, no uz som nestihol vnimat. Obraz bol vyborny, no aj tak som vobec nerozumel, co je to. Vela ludi, mnozstvo ciernych postaviciek, absolutne rovnakych a sachovite rozostavenych. Stali na akomsi rovnom a dobre osvetlenom namesti. Predne postavicky boli velke, zadne, v zhode so zakonmi perspektivy, coraz mensie. Rady sa zdali nekonecne a v dialke splyvali do suvislych ciernych pasov.
— To je Maly, — prehovoril Komov. — Spoznavate ho?
Naozaj, bol to Maly, ktory akoby sa v nesciselnych zrkadlach odrazal nesciselne vela raz.
— Ponasa sa to na mnohonasobny odraz, — zasomral Vanderhose.
— Odraz… — zopakoval Komov. — A kde je potom odraz lampy? A kde ma Maly tien?
— Neviem, — uprimne sa priznal Vanderhose. — Naozaj, mal by tu byt tien.
— A co si myslite vy, Stas? — spytal sa Komov, no neobratil sa.
— Nic, — odpovedal som strucne a vratil som sa na svoje miesto.
Prirodzene, v skutocnosti som myslel, tak som rozmyslal, az sa mi z kecky parilo, no nic som nemohol vymysliet. Velmi mi to pripominalo formalisticku perokresbu.
— Nuz tak, vela sme sa nedozvedeli, — povedal Komov. — Ako sa vravi, z kolaca dieru…
— Ach ja-jaj! — vzdychol si Vanderhose, nemotorne vstal a vysiel.
I ja by som rad siel pozriet, ako sa ma Majka. No pohlad mi padol na chronometer — do konca vysielania zostavalo este asi desat minut. Za chrbtom sa mi tmolil a suchotal Komov. Potom sa jeho ruka naciahla ponad moje plece a na pult predo mna spadla belasa blanketa radiogramu.
— To je dovodova sprava, — povedal Komov. — Odoslite ju, len co sa skonci vysielanie zaznamu.
Precital som si radiogram.
ER-2, KOMOV — ZAKLADNA, GORBOVSKEMU, KOPIA: CENTRUM, BADEROVI. POSIELAM VAM ZAZNAM VYSIELACKY TYPU T. G. NOSITEL MALY. ZAZNAM BOL VEDENY OD 13.46 DO 17.02 PALUBNEHO CASU. BOL PRERUSENY Z MOJEJ NEDBANLIVOSTI PRE NAHODNE ZAPNUTIE BLESKOVEJ LAMPY. SITUACIA JE V TEJTO CHVILI NEJASNA.
Nepochopil som a precital som si radiogram znova. Potom som sa obzrel na Komova. Sedel v predoslej polohe, bradu si opieral o prepletene prsty a hladel na vyhladovu obrazovku. Nemozem povedat, ze by ma od hlavy po paty zaliala horuca vlna vdacnosti. Nie, nic take. Citil som k tomuto cloveku primalo sympatie. No nemohol som neocenit, co prave urobil. V takej situacii nie kazdy by konal tak energicky a prosto. A vlastne ani nie je dolezite, preco takto postupoval: ci preto, lebo mu prislo luto Majky (co je pochybne), alebo sa zahanbil za svoju prudkost (co bolo blizsie pravde), alebo azda preto, lebo patri k veducim toho typu, ktori celkom uprimne pokladaju priestupky podriadenych za vlastne. Tak ci tak, pre Majku sa podstatne zmensilo nebezpecenstvo, ze vyleti z vesmiru ako vtacik, no Komovove pozicie a renome sa zjavne zhorsili. V poriadku, Gennadij Jurievic, prilezitostne sa vam to zarata k dobru. Taketo ciny sa musia vsemozne podporovat. Ale s Majkou sa este pozhovarame. Na kieho certa to urobila? Co je mala? Chce sa tu hrat s babikami?
Automat cvengol a vypol sa. Pustil som sa do radiogramu. Vosiel Vanderhose a pred sebou tlacil stolik na kolieskach. Nehlucne a neobycajne svizne, takze by to robilo cest i naj kvalifikovanejsiemu robotu, postavil tacnu s taniermi Komovovi k pravemu laktu. Komov roztrzite podakoval. Vzal som si pohar rajciakovej stavy, vypil som a nalial, som si dalsi.
— A salat? — rozhorcene sa spytal Vanderhose. Pokrutil som hlavou a spytal som sa Komovovho chrbta:
— Vsetko je hotove. Mozem si urobit volno?
— Ano, — privolil Komov, neobratiac sa. — Nevychadzat z lode.
Na chodbe mi Vanderhose povedal:
— Majka obeduje.
— Hystericka, — povedal som napajedene.
— Naopak. Povedal by som, ze je pokojna a velmi spokojna sama so sebou. Ani stopy po nejakej
