lutosti.
Vosli sme do jedalne. Majka sedela pri stole, jedla polievku a citala akusi knihu.
— Zdravim ta, vazenka, — povedal som a sadol som si pred nu s poharom v ruke.
Majka odtrhla pohlad od knihy a pozrela na mna, pricom prizmurila jedno oko.
— Co vrchnost? — spytala sa.
— Ponorena do tazkych uvah, — povedal som, skumavo si ju prezerajuc. — Rozmysla, ci ta ma hned obesit na stazni, alebo ta doviezt do Doveru, kde ta zavesia na retaze.
— A co je na obzore?
— Nijake zmeny.
— Tak, — povedala Majka, — teraz uz nepride.
V hlase jej znelo jasne zadostucinenie. Oci mala vesele a smele ako kedysi. Chlipol som si rajciakovej stavy a zaskulil som na Vanderhoseho, ktory so skormutenou tvarou jedol moj salat. Zislo mi na um, ze nas kapitan je vlastne strasne rad, ze nie on veli tejto spolocnosti.
— Ano, — povedal som. — Vyzera to tak, ze si nam prerusila kontakt.
— Som vinna, — strucne zareagovala Majka a znova sa zahlbila do knihy. Jednako necitala, cakala, co bude dalej.
— Dufajme, ze to nie je take zle, — ozval sa Vanderhose. — Dufajme, ze je to len dalsia komplikacia.
— Myslite, ze Maly sa vrati? — spytal som sa.
— Podla mna ano, — povedal Vanderhose a vzdychol si. — Privelmi rad kladie otazky. A teraz ma zasa kopu dalsich. — Dojedol salat a vstal. — Pojdem do kabiny, — oznamil. — Aby som pravdu povedal, je to velmi nepekna historka. Chapem ta, Majka, no ani trochu ta neospravedlnujem. Vies,take daco sa nerobi…
Majka nepovedala nic a Vanderhose odisiel, tlaciac pred sebou stolik. Len co stichli jeho kroky, spytal som sa:
— Urobila si to narocky, alebo nechtiac? — Usiloval som sa hovorit zdvorilo, no prisne.
— A co si myslis ty? — spytala sa Majka a nadalej upierala pohlad do knihy.
— Komov vzal vinu na seba.
— Co to znamena?
— Ze bleskova lampa bola zapnuta z jeho nedbanlivosti.
— Velmi mile, — povedala Majka. Odlozila knihu a vystrela sa. — Krasne gesto.
— A to je vsetko, co mi mozes povedat?
— A co vlastne chces? Uprimne priznanie? Lutost? Tajne slzy?
Zasa som si odchlipol stavy. Ovladol som sa.
— Predovsetkym by som chcel vediet, ci si to urobila nechtiac, alebo narocky?
— Narocky. A dalej?
— Dalej by som chcel vediet, preco si to urobila?
— Aby som raz-navzdy skoncovala s tymto skandalom. Dalej?
— Akym skandalom? O com to vravis?
— Lebo to je odporne! — povedala Majka dorazne. — Lebo to bolo neludske. Lebo som nemohla sediet so zalozenymi rukami a divat sa, ako sa hnusna komedia meni na tragediu. — Odhodila knihu. — A preto nemusis na mna zazerat. Ani sama zastavat! Ach, aky velkodusny! Milacik doktora Mboga! Aj tak odidem. Pojdem do skoly a budem ucit deti, aby vcas prekazili vyciny vsetkych tychto fanatikov abstraktnych idei i vsetkych hlupakov, ktori im prikyvuju!
Mal som dobry umysel udrzat si do konca zdvorily, korektny ton. No presla ma trpezlivost. Vobec, s mojou trpezlivostou je to vselijako.
— Si bezociva! — vybuchol som, nenachadzajuc slova. — Spravas sa bezocivo! Vrcholne bezocivo!
Chcel som sa napit stavy, no vysvitlo, ze pohar je prazdny. Mimovolne som vypil vsetko.
— A dalej? — spytala sa Majka, opovrzlivo sa uskrnajuc.
— To je vsetko, — odvrkol som zamracene a prezeral som si prazdny pohar. Naozaj, uz som nemal co povedat. Vystrielal som celu svoju zasobu streliva. Pravdepodobne som siel za Majkou nie preto, aby som si vsetko ujasnil, ale preto, aby som jej jednoducho vynadal.
— Ak je to vsetko, — povedala Majka, — tak chod naspat do kabiny a bozkavaj sa so svojim Komovom. Aj so svojim Tomom a s ostatnou kybernetikou. Ale aby si vedel, som jednoducho clovek a nic ludske mi nie je cudzie.
Odtisol som pohar a vstal som. Uz som nemal co povedat. Vsetko bolo jasne. Mal som priatelku, a uz ju nemam. Nuz co, volajako sa uz pretlciem.
— Dobru chut, — povedal som a meravym krokom som sa pobral na chodbu.
Srdce mi buchalo, pery sa mi odporne triasli.
Zatvoril som sa vo svojej kabine, zvalil som sa na postel a zaboril som nos do vankusa. V hlave mi trpko a beznadejne virili myslienky, narazali na seba a rozpadali sa nevyslovene slova. Hlupe. Hlupe!.. No dobre, nepaci sa ti tato myslienka. Kadekomu sa nepaci! Koniec koncov, nevolala ta sem, ocitla si sa tu nahodou, nuz sa spravaj, ako sa patri! Predsa sa vobec nevyznas v kontaktoch, ty ubytovatelka nestastna! Staraj sa o svoje prasive nacrty a rob, co ti kazu! No co sa ty rozumies do abstraktnych myslienok? A vobec, ake abstraktne myslienky? Ved dnes je abstraktna a zajtra sa bez nej dejiny nepohnu dalej… No, dobre, tak teda sa ti nepaci. Teda ju odmietaj!.. Vsetko slo tak dobre, prave sme sa s Malym zblizili, taky vyborny chlapec, mudry, s nim by sa dali hory prenasat! Ech, ty, ubytovatelka… A vraj priatelka… A teraz ani Maly, ani priatelka… A Komov je tiez dobry: ruti sa cestou-necestou ako terenny voz, neporadi sa, ani nic poriadne nevysvetli… Neexistuje, aby som sa este dakedy zucastnil na nadvazovani kontaktu! Figu borovu! Len co sa skonci tato trma-vrma, hned si podam ziadost do projektu „Korab-2“ s Vadikom, s Tanou a s Ninou, s tou, co ma taku velku hlavu. Budem pracovat ako kon, bez reci, nicim sa nedam rozptylovat. Nijake kontakty!.. Nepozorovane som zaspal a spal som, az sa hory zelenali, ako vravieval moj prastary otec. Za posledne dva dni som nespal ani styri hodiny. Vanderhose sa ma sotva dobudil. Bol cas ist do sluzby.
— A Majka? — spytal som sa v rozospatosti, no hned som sa spamatal. Vanderhose sa zatvaril, ze nerozumie.
Osprchoval som sa, obliekol a pobral som sa do kabiny. Zasa sa ma zmocnil predosly neprijemny pocit. Nechcelo sa mi s nikym zhovarat, nikoho vidiet. Vanderhose odovzdal sluzbu a odisiel spat. Oznamil mi, ze okolo lode sa nedeje nic a ze ma po siestich hodinach vystrieda Komov.
Bolo presne dvadsatdva hodin palubneho casu. Na obrazovke sa trblietali zablesky polarnej ziary nad horskym hrebenom, od oceanu dul silny vietor, trhal na chuchvalce ciapku hmly nad horucim mocariskom, pritiskal hole kriky k zamrznutemu piesku, hadzal na plaz chumace peny, ktora hned zamrzala. Na pristavacej ploche osamotene trcal Tom a zlahka sa naklanal proti vetru. Vsetky jeho signalne svetla oznamovali, ze je v prestoji, nema nijake ulohy a je pripraveny splnit hocijaky prikaz. Velmi smutny obraz. Zapol som vonkajsiu akustiku, chvilu som pocuval, ako buraca ocean, ako svisti a zavyja vietor, ako ladove kvapky husto bubnuju po oblozeni lode, a zasa som ju vypol.
Pokusil som sa predstavit, co robi Maly, pripomenul som si horucu porovitu hmlu, rozmazane skvrny svetla, presnejsie, nie svetla, ale tepla, a tu rovnomernu ziaru, naplnenu virvarom cudnych zvukov, i zahadny rad odrazov, ktore neboli odrazmi… Nuz co, akiste mu je tam teplo a utulne, je v dobre znamom prostredi a ma, veru ma o com rozmyslat. Mozno zaliezol do nejakeho kuta medzi skalami a tazko preziva urazku, ktora sa mu usla od Majky. („Mam-ma…“ „Ano, zvoncek,“ spomenul som si.) To, co sa stalo, iste poklada za velmi necestne. Ja na jeho mieste by som sem uz nikdy neprisiel… A ako sa Komov zaradoval, ked Majka pripla Malemu svoju obruc. „Si ruce dievca, Majka,“ povedal. „To je vyborna sanca, ja by som to neriskoval…“ Napokon, aj tak by z tejto myslienky nebolo nic. Konstrukteri „tretieho oka“ kadeco nedomysleli. Napriklad objektiv by mal byt stereo… hoci, pravdaze, „tretie oko“ je urcene na celkom ine ciele… No i tak sa podarilo co-to vysliedit. Videli sme napriklad, ze Maly letel. Ibaze ako, preco a na com letel?… A ta scena pri dodruzganom Pelikane… Planeta neviditelnych. Ano, pravdepodobne by sa tu dali pozorovat zaujimave veci, keby Komov dovolil vypustit vyskumnu druzicu. Mozno to dovoli teraz? Napokon, zaobisli by sme sa aj bez nej. Pri prvej prilezitosti jednoducho prejst lokatorovou skusackou po obzore…
Ozvala sa radiovyzva. Pristupil som k radiostanici. Neznamy hlas velmi zdvorilo, ba povedal by som az bojazlivo, poziadal Komova o rozhovor.
— Kto ho vola? — spytal som sa nie prave najprivetivejsie.
