— Tu je Gorbovskij, clen Komisie pre kontakty. — Sadol som si. — Musim sa pozhovarat s Gennadijom Jurievicom. Alebo spi?
— Hned, Leonid Andrejevic, — zasomral som. — Uz aj, Leonid Andrejevic… — Rychlo som zapol interkom. — Komov, do kabiny, — povedal som. — Surna vyzva zo zakladne.
— Nie az taka surna, — zaprotestoval Gorbovskij.
— Vola Leonid Andrejevic Gorbovskij, — slavnostne som dodal do interkomu, aby sa Komov dlho nemotal.
— Mladenec… — prihovoril sa mi Gorbovskij.
— Sluzbu ma Stas Popov, kybernetik! — zahlasil som. — Za mojej sluzby sa nestalo nic zvlastne!
Gorbovskij chvilu mlcal, potom neisto povedal:
— Pohov…
Pocul som nahlive kroky a do kabiny rychlo vosiel Komov. Tvar mal prepadnutu, pohlad skleny, pod ocami tmave kruhy. Vstal som a uvolnil som mu miesto.
— Tu Komov, pocuvam, — prehovoril. — To ste vy, Leonid Andrejevic?
— Ja, dobry den… — ohlasil sa Gorbovskij. — Pocuvajte, Gennadij, a neda sa to urobit tak, aby sme sa navzajom videli? Su tu akesi gombiky…
Komov pozrel na mna a ruky sa mi samy naciahli k pultu a zapli videofon. My radisti mame zvycajne videofon vypnuty. Pre rozlicne priciny.
— Aha, — s uspokojenim povedal Gorbovskij. — Uz vas zacinam vidiet.
I na nasej malej obrazovke sa zjavil obraz — z portretov a opisov znama pretiahnuta a akoby trosku dovnutra vtlacena tvar Leonida Andrejevica. Pravda, na portretoch zvycajne vyzeral ani daky anticky filozof, no teraz sa tvaril trochu smutne, sklamane a na sirokom clapatom nose mal, na moje prekvapenie, skrabanec, ktory vyzeral celkom cerstvy. Ked sa obraz ustalil, ustupil som a tichucko som si sadol na sluzobne miesto. Cakal som, ze ma uz-uz vyzenu, preto som sa pustil sustredene skumat uraganom suzovane okolie.
— Po prve, velmi vam dakujem, Gennadij. Prezrel som si vsetky vase materialy a musim vam povedat, ze je to cosi celkom zvlastne. Uzasne zaujimave, domyselne, krasne… bleskurychle… — hovoril Gorbovskij.
— Som polichoteny, — ozval sa Komov. — Ale?
— Preco ale? — zacudoval sa Gorbovskij. — Chceli ste povedat a. A vacsina clenov Komisie je toho isteho nazoru. Tazko uverit, ze taku kolosalnu a vynimocnu pracu ste vykonali za dva dni a dve noci.
— Ja s tym nic nemam, — sucho povedal Komov. — Zhoda priaznivych okolnosti, nic viac.
— Nie, to nehovorte, — zivo namietol Gorbovskij. — Priznajte sa, vopred ste vedeli, s kym mate do cinenia. To veru nie je jednoduche — vediet vopred. A potom — vasa rozhodnost, intuicia…energia…
— Lichotite mi, Leonid Andrejevic, — zapakoval Komov malinko zvysenym tonom.
Gorbovskij chvilu mlcal a potom sa velmi ticho spytal:
— Gennadij, a ako si predstavujete dalsi osud Maleho?
Pocit, ze ma hned, bez meskania, vo chvili, co najrychlejsie a najkratsou cestou, vykazu z kabiny, vrcholil. Schulil som sa a zadrzal som dych.
Komov prehovoril:
— Maly bude sprostredkovatel medzi Zemou a domorodcami.
— Chapem, — povedal Gorbovskij. — To by bolo vyborne. A ak sa kontakt neuskutocni?
— Leonid Andrejevic, — spustil Komov ostro. — Hovorme priamo. Vyslovme nahlas, na co prave myslime, i to, coho sa najvacsmi obavame. Chcem zmenit Maleho na nastroj Zeme. Preto vsetkymi dostupnymi prostriedkami a ak sa tak da povedat, celkom nelutostne sa usilujem rekonstruovat v nom cloveka. Cela tazkost spociva v tom, ze ako vidiet, ludska psychika, pozemsky vztah k svetu su domorodcom, ktori vychovali Maleho, celkom cudzie. Odstrkuju nas od seba, nechcu nas. A tymto vztahom k nam je skrz-naskrz presiaknute i cele Maleho podvedomie. Nastastie, alebo nanestastie, domorodci ponechali v Malom dost ludskeho, aby sme sa mohli zmocnit jeho vedomia. Terajsia situacia je kriticka. Maleho vedomie patri nam, avsak podvedomie im. Je to velmi tazky a riskantny konflikt, dobre si to uvedomujem, no da sa vyriesit. Potrebujem este doslovne par dni na pripravu Maleho. Odhalim mu skutocny stav veci, oslobodim jeho podvedomie a Maly sa stane nasim spolupracovnikom. Iste chapete, Leonid Andrejevic, aku cenu ma pre nas taka spolupraca… Pocitam s mnozstvom tazkosti. Napriklad podvedomy odpor moze sa u Maleho zmenit — az mu odhalime skutocny stav veci — vo vedome usilie chranit pred nami svoj „domov“, svojich zachrancov a vychovavatelov. Mozno vzniknu nove nebezpecne a velmi napate situacie. No v jednom som si isty: urcite budeme vediet presvedcit Maleho, ze nase civilizacie su rovnopravnymi partnermi so svojimi prednostami i nedostatkami a on, ako sprostredkovatel medzi nami, bude moct po cely zivot cerpat z oboch stran, pricom sa nebude musiet obavat ani o jednych, ani o druhych. Bude pysny na svoje vynimocne postavenie, jeho zivot bude radostny a plny… — Tu sa Komov odmlcal. — Musime, sme povinni riskovat. Takato prilezitost sa uz nikdy nenaskytne. To je moj nazor, Leonid Andrejevic.
— Rozumiem, — povedal Gorbovskij. — Poznam vase myslienky a cenim si ich. Viem, v mene coho navrhujete riskovat. No nepochybne suhlasite, ze riziko nesmie presahovat istu hranicu. Chapte, od sameho zaciatku som bol na vasej strane. Vedel som, ze riskujeme, mal som strach, no zaroven som si myslel: a co ak si privykne? Ake perspektivy, ake moznosti!.. A okrem toho som mysleli na to, ze vzdy mame cas ustupit. Ani na um mi nezislo, ze chlapec bude tak vynikajuco komunikovat, ze sa dostanete tak daleko uz po styridsiatich osmich hodinach. — Gorbovskij urobil prestavku. — Gennadij, kontakt sa neuskutocni. Je cas dat sa na ustup.
— Kontakt bude! — trval na svojom Komov.
— Nebude, — makko, no dorazne namietol Gorbovskij. — Ved velmi dobre viete, Gennadij, ze mame do cinenia s izolovanou civilizaciou. S rozumom, sustredenym na seba.
— To nie je izolacia, — povedal Komov. — To je len zdanliva izolacia. Planetu sterilizovali a zjavne ju udrziavaju v takom stave. Ktoviepreco zachranili a vychovali Maleho. A konecne, su dobre informovani o ludstve. To je len zdanliva izolacia, Leonid Andrejevic.
— Nuz, Gennadij, absolutna izolacia je teoreticka idealizacia. Prirodzene, vzdy zostava nejaka funkcna cinnost, zamerana navonok, napriklad zdravotnicko-hygienicka. Pokial ide o Maleho… Pravdaze, to vsetko su len dohady, no ak je civilizacia dost stara, jej humanizmus sa mohol zmenit na nepodmieneny socialny reflex, na socialny instinkt. Zachranili dieta jednoducho preto, lebo pocitovali potrebu takejto akcie…
— To vsetko je mozne, — povedal Komov. — Teraz nejde o dohady. Dolezite je, ze je to zdanliva izolacia, ze existuju moznosti nadviazat kontakt. Prirodzene, proces zblizovania bude velmi dlhy. Mozno bude treba poldruha, ba i dvakrat viac casu ako na zblizenie s obycajnou otvorenou civilizaciou… Nie, Leonid Andrejevic. O vsetkom tom som uvazoval a sam dobre viete, ze ste mi nepovedali nic nove. Vas nazor stoji proti mojmu, to je vsetko. Vy navrhujete cuvnut, ja zasa chcem vyuzit tuto jedinecnu sancu az do konca.
— Gennadij, to nie je len moj nazor, ze kontakt sa nenadviaze, — potichucky povedal Garbovskij.
— A kto este si to mysli okrem vas? — spytal sa Komov s jemnou ironiou. — August Johann Maria Bader?
— Nie, nielen Bader. Priznam sa, Gennadij, zatajil som pred vami jeden tromf… Nikdy vam neprislo na um, ze Sura Semionov zotrel palubny dennik nie na planete, ale uz v kozme; nie preto, lebo uvidel rozumne monstra, ale preto, lebo uz vo vesmire bol vystaveny utoku a usudil, ze na planete existuje vysoko vyvinuta agresivna civilizacia? Nam to prislo na um. Prirodzene, nie hned. Najprv sme takisto ako aj vy urobili spravne zavery z nespravneho predpokladu. No len co v nas skrsla tato myslienka, pustili sme sa prekutavat priestor okolo planety. No a pred dvoma hodinami dosla sprava, ze ho napokon objavili. — Gorbovskij sa odmlcal.
Vynalozil som obrovske usilie, aby som nezakrical: „Koho? Koho objavili?“ Gorbovskij akiste cakal na taky vykrik, no nedockal sa. Komov cusal a Gorbovskij musel pokracovat.
— Je vyborne zamaskovany. Pohlcuje takmer vsetky luce. Nikdy by sme ho nenasli, keby sme ho specialne nehladali, aj tu bolo treba pouzit cosi celkom nove. Vysvetlovali mi co, no nepochopil som, akysi vakuovy koncentrat. Slovom, nasli sme ho a vzali na lod. Je to automaticka druzica, cosi ako ozbrojeny straznik. Niektore konstrukcne detaily svedcia, ze ju tu instalovali Putnici, a to velmi davno, pred stotisic rokmi. Nastastie pre ucastnikov projektu „Korab“ mala na sebe len dve naloze. Prva naloz bola vystrelena v pradavnych casoch, akiste sa uz ani nedozvieme, na koho. Druha naloz sa usla Semionovovcom. Vysvetlujem si to tak, ze Putnici pokladali tuto planetu za zakazanu. Otazka je preco? Na zaklade toho, co uz vieme, je len jedna odpoved: na vlastnej skusenosti spoznali, ze miestna civilizacia je nekomunikativna, izolovana, ba co viac — kontakt by znamenal vazne otrasy pre tuto civilizaciu. Keby na mojej strane stal len August Johann Maria Bader… No nakolko sa pamatam, vzdy ste sa s velkou uctou vyjadrovali o Putnikoch… — Gorbovskij sa zasa odmlcal. — Lenze nejde len o to. Pri
