Vo dverach bol Van. Iste tam stal uz dlho a vsetko pocul.
— Nakladna raketa je pripravena, — oznamil. — Odchadzame.
Obratil sa a jeho podrazky dlho klopkali po kamennych schodoch, az napokon stichli v dialke.
— Rychlo sa uzdrav! — zazelal Pavlys a dotkol sa makkeho kridla…
Ked nakladna raketa pristala na planetoide, Van povedal:
— Chod, lod ta uz caka. Ja ostanem, musim dozriet na vykladanie.
— Do videnia, Van. Urcite sa este stretneme.
— Urcite. Galaxia je uz tesna.
Pavlys mu podal ruku.
— Ach, takmer som zabudol, — zasomral Van.
Zohol sa, vybral zo zasuvky pod pultom plochy stvorcovy balicek v plastickom obale.
— Tu mas. Na pamiatku.
– Co je to?
— Pozries si v lodi.
Ked Pavlys rozbalil v lodi balicek, uvidel Marinin portret v jemne vyrezavanom nefritovom ramiku.
