Vtak spadol do vody. Jedno kridlo mal pritisnute k telu, druhe sa ako biela plachta rozprestrelo na hladinu. Vtak vyzeral ako neziva vec, ako z vaty. Breh stupnovite klesal dolu a Pavlys odrazu zapadol do vody az po pas. Na kazdy krok musel vynalozit vela sily, lebo voda v zalive klokotala, virila, hoci husta vrstva popola na hladine zmiernovala vlnobitie ako pena na polievke kypiacej v hrnci.
Vtaka pomaly unasalo prec do stredu zalivu a Pavlys sa ponahlal; uvedomoval si, ze v kombineze nebude moct plavat, a prosil osud, aby dno uz neklesalo a aby mal dost sil i casu dostat sa az k bielej plachte — vtakovi.
Dociahol na okraj kridla a v tej chvili sa mu dno pod nohami stratilo. Tahal vtaka za kridlo k sebe a coraz hlbsie vchadzal do vody; velmi sa bal, ze pierka povolia. Ktovie, ako by sa skoncil tento akrobaticky cvik, keby Pavlys odrazu nebol pocitil, ze ho ktosi taha nazad. Niekolko sekund udrziaval vratku rovnovahu, potom prekonal zotrvacnost a vtak sa lahko klzal po vode k brehu.
Pavlys, drziac vtaka za kridlo, sa obratil dozadu. Gogija stal po pas vo vode a mocne ho drzal za kombinezu. V ociach sa mu zracila zurivost a hroza. Niekolko raz otvoril usta, kym sa mu podarilo vyjachtat:
— Ja… ved ste to… nemuseli stihnut…
Zdvihli lahke telo vtaka, vysmykujuce sa im z ruk, a niesli ho k brehu. Vtak mal oci potiahnute polopriezracnou blankou, hlava mu bezvladne visela a Pavlys mu ju volnou rukou podopieral.
— Je omraceny, — povedal Pavlys.
Gogija sa neobzrel, hladel rovno pred seba, na breh.
Aj Pavlys pozrel k brehu. Lava valiaca sa cez trhlinu vo vrchu ako mazlavy jazyk sa im uz-uz chystala odrezat spiatocnu cestu.
— Chod vacsmi dolava! — zavolal Pavlys.
Flyer stal na druhej strane lavoveho jazyka, v zapadajucom slnku vyzeral ako mydlova bublina.
Museli sa znova brodit takmer az po pas, aby sa nedostali do vriacej vody, museli obist stenu pary stupajucej na rozhrani medzi lavou a vodou.
Neskorsie si Pavlys len tazko vedel vybavit, ako sa dostali k flyeru a vniesli vtaka dnu. Nijako sa im nedarilo zlozit mu kridlo, ustavicne ostavalo trcat vo vchode…
Pavlys vyletel so strojom nad ostrov a zamieril k moru.
— Tak, a je to! — povedal. — Z najhorsieho sme vonku, teraz sa este nejako doterigat domov.
Gogija uzavrel vchod. Pflug prezeral vtaka. Pavlys zapol vysielacku.
— Ako to mozete!!! — rozculoval sa akysi znamy hlas. — Ako mozete tak dlho mlcat? Uz pol hodiny vas volame!
— Nemali sme kedy, — povedal Pavlys. — Museli sme sa zdrzat na ostrove. Dimov sa vratil?
— Uz su blizko, — odpovedal ten isty hlas. — Ale najprv mi odpovedzte, kto vam dal pravo porusit pravidla pre udrziavanie radioveho spojenia? Co je to za nerozum? Kto vedie flyer? To si ty, Gogija? Zbavujem ta prava lietat, uz ta ani Dimov nezachrani. Staci, ked na dva dni opustim stanicu, a vsetko je hore nohami.
— To ste vy, Spiro? — spytal sa Pavlys.
– Ano. A spytujem sa, kto pilotuje?
— Pavlys.
— Tak to si ty? V dialkovej flote vas neucia, ze treba udrziavat spojenie s ustredim?
— Vydrzte, Spiro, — ustato povedal Pavlys. — Ideme pomaly. Cakajte nas o pol hodiny. Pripravte operacnu salu.
— Pockaj! — volal Spiro. — Mam ti poslat na pomoc druhy flyer?
— A naco? Aby letel vedla?
— Kto je raneny?
Pavlys sa obratil k Pflugovi.
— Co je s Alanom? Iste to budu chciet vediet.
— To nie je Alan, — odpovedal Pflug, — ale Marina. Ma zlomene kridlo. Podaj mi mikrofon…
Vrcholom sa na stanici nazyvala velka sala vysekana nad hlavnymi miestnostami a zariadena vylucne pre vtaky bioformy. Bolo tu oddelenie na vysetrenie bioformov, zasoby potravy pre ne, stali tu ich diktafony a pristroje, ktore pouzivali.
Pavlys a Marina sedeli v sale Vrcholu. Pavlys na stolicke, Marina v hniezde z jemnej hustej siete, ktore pre bioformy urobil Van.
Pavlys si nevedel navyknut na Marinin mechanicky hlas. Uvedomoval si, ze je to iba doplnujuci pristroj, lebo Marinin zobak nebol prisposobeny na artikulaciu. Ked ju pocuval, usiloval sa vybavit si skutocny hlas Popolusky, ktoru stretol na Mesiaci.
Biely vtak nadvihol kridla a rozprestrel ich.
— Vznikaju vo mne cudne reflexy. Niekedy sa mi zda, ze vzdy som bola vtakom. Nevies si predstavit, aky je to nadherny pocit vznasat sa nad oceanom, stupat k oblakom…
— V detstve som o tom snival.
— Chcela by som letiet ponad Zem. Tu je pusto.
— Neostan navzdy vtakom.
— Ak budem chciet, ostanem.
— Nesmies, — povedal Pavlys. — Budem ta cakat. Dovolila si mi vyhladat ta, az prejdu dva roky tvojho pustovnictva.
— Tak ty si nasiel ten naivny listok.
— Nie je naivny.
— Citila som sa vtedy taka osamela a velmi som tuzila, aby na mna niekto cakal.
— Pozri! — Pavlys vybral z vrecka listok, osuchany na miestach, kde bol zlozeny. — Kazdy vecer si ho citam.
— Smiesne… A nasiel si ma tu.
— Nic sa nezmenilo. I ako vtak si krasna.
— Slovom, keby som bola korytnackou, vsetko by bolo inak?
— Pravdepodobne. Od detstva nemam rad korytnacky, su take pomale.
— Aj tak som hlupana. Bola som presvedcena, ze kazdy, kto ma uvidi takuto, bude… sklamany. Chcela som sa pred tebou skryt.
— Teda nebolo ti lahostajne, co si o tebe pomyslim?
— Nebolo… A nemozem ani hanblivo sklonit hlavu.
— Tak sa zakry kridlom.
Marina roztiahla biele kridlo, zdvihla ho a zakryla si hlavu.
— Skvele, — pochvalil ju Pavlys. — Chcela si po mne poslat list svojmu otcovi, vsak?
– Ano. Uz ho mam pripraveny. Nahrala som ho, len skoda, ze nespozna moj hlas.
— To nie je nic strasne. Vsetko mu vysvetlim osobne. Odovzdam mu list a zaroven ho oficialne poziadam o tvoju ruku.
— Ty si sa zblaznil! Ja predsa nemam ruky.
— To je len taka vojenska lest. Potom otec uveri, ze sa k nemu vratis ziva a cela. Inaksie preco by som ho ja, vynikajuci kozmonaut dialkovej floty, ziadal o ruku dcery, keby som nebol presvedceny, ze tu ruku napokon i dostanem.
— Ste namysleny, kozmonaut.
— Kdeze, to iba zakryvam svoju plachost. Moj sok ma predci po kazdej stranke.
— Van?
— Len co som prisiel na Projekt, hned sa dovtipil, co ma sem priviedlo. Mala si ho pocut, ako sa na mna oboril, ze som letel na stanicu s rucnym riadenim!
— Nic nevies. Urobil to kvoli nam. Spime na oblakoch. Mohol si ma zabit.
— Tym skor ma prevysuje slachetnostou i vernostou.
— Je to moj priatel. Moj najlepsi priatel. Ty si nieco celkom ine. Dovidenia, husar Pavlys.
Vtak hladel Pavlysovi ponad plece na dvere.
