a vybehol Pflug. Nestacil sa obliect ani si natiahnut masku. Otvoril usta, nadychol sa a hodil im maly lekarsky kontajner.
— Tak, a teraz sa drzte! — povedal Pavlys, sadajuc si k pultu. Cez bocne sklo videl, ako Dimov pomaha Pflugovi nazad do utulne. — Ked budete vnukom rozpravat o dnesnom dni, nezabudnite pripomenut, ze stroj viedol byvaly majster Moskvy vo vrcholovej pilotazi flyera.
— Nezabudnem, — prislubil seizmolog a poriadne sa zaboril do kresla.
Pavlys vyviedol stroj zo zakruty a maximalnou rychlostou letel tak, aby zlava obisiel stlp ruzoveho a hnedeho dymu, ktory sa tycil nad vzdialenym koncom ostrova.
O sedem minut uvideli bieleho vtaka, ako osamelo kruzi asi dvesto metrov nad vlnami.
Ked vtak zbadal flyer, vyletel vyssie a znehybnel v povetri, iste im ukazoval miesto, kde sa nachadzala Sandra. Pavlys klesol so strojom dolu a zavisol asi desat metrov nad hrebenmi vin. Ale hoci boli tak nizko, nerozoznal Sandru hned, lebo jej telo sa stracalo medzi kvapkami, ktore vietor strhal z hrebenov vin.
— Vidite ju? — spytal sa seizmolog a uprene pozeral dolu.
Vietor unasal flyer a Pavlys musel zapnut motor a manevrovat, aby Sandru nestratili z oci. Zhodil dolu rebrik. Makko sa rozvinul a jeho koniec dopadol do vody meter od Sandry.
– Co je, Pavlys, preco sa nehlasis? — ozvalo sa z vysielacky.
— Nemam kedy. Nasli sme Sandru a ideme ju vytiahnut.
Vtak preletel tesne vedla kabiny, na prsiach mu bolo vidiet ciernu ovalnu skatulku vysielacky. Vyletel trochu vyssie, jeho tien Pavlysovi zavse zakryl slnko.
Seizmolog vzal kotuc lana a schadzal k vode. Pavlys vsetku pozornost sustredil na to, aby vietor neodniesol flyer nabok. Sandra s rozhodenymi rukami sa hojdala na vlnach ako v koliske; vyzeralo to, akoby sa narocky kolembala.
Gogija sa jednou rukou pevne drzal rebrika a druhou sa pokusal podsunut slucku lana pod Sandru, no nedarilo sa mu to. Pavlys lutoval, ze nemoze opustit riadiaci pult. Urobil by to jednoduchsie a rychlejsie. Gogija sa iste nikdy nevenoval horolezectvu. Lano sa znova vysmyklo, seizmolog ho nemohol chytit a zalozit Sandre okolo pliec. Pavlys mal pocit, akoby vlny seizmologovho zufalstva stupali az ku kabine flyera.
V tej chvili sa vtak bioform rozhodol riskovat. Plavne, rychlo sa spustil dolu proti vetru, vystihol chvilu, ked Sandru vynieslo po vonkajsej strane vlny a telo sa jej vysunulo von, schmatol slucku lana do zobaka a vrtko ju vopchal Sandre pod plecia.
– Tahaj! — zavolal Pavlys seizmologovi.
Seizmolog, horko-tazko udrziavajuc rovnovahu na rebriku, prudko potiahol, slucka sa zosmykla nizsie a zovrela Sandru okolo laktov. Vtak sa v poslednej chvilke uhol pred dalsou vlnou. Ked letel popred flyer, Pavlys si vsimol, ze zhodil vysielacku. Zdvihol palec dohora a vtak rychlo stupal k oblohe.
Spolocne s Gogijom vtiahli Sandru do kabiny. Od odletu z ostrova uplynulo dvadsat minut.
Z reproduktora sa ozyval vresk, Dimov ziadal spravy, vypytoval sa, co sa robi.
Pavlys zapol vysielacku:
— Tu Pavlys. Vytiahli sme Sandru do flyera. Je v bezvedomi.
— Nedotykajte sa jej, — prikazal Dimov. — Dajte jej kyslikovu masku a teplo ju pozakryvajte.
Seizmolog vybral rezervnu masku a kyslikovu flasu. Sandra mala oci zavrete, tvar sinavu. Seizmolog jej odhrnul mokre vlasy z tvare a prilozil kyslikovu masku. Ruky sa mu trochu triasli. Pavlys sa vracal do utulne prizemnym letom. Vpredu sa ako majak tycil stlp dymu. Vtak letel nad flyerom takmer rovnakou rychlostou. Vysielacia stanica bola zapnuta a Pavlys pocul, ako Dimov prikazuje clnu nevratit sa k ostrovu, ale ostat v tej oblasti.
Na brehu zalivu ich uz cakal Pflug. Sandru dobre zabalili, opatrne vyniesli z flyera a behom preniesli do utulne. Dvere boli otvorene a o chvilu Sandra uz lezala na stole. Dimov na nich cakal v chirurgickom plasti a rukaviciach. Diagnosticky pristroj bol zapnuty, jeho sondy sa pohojdavali nad stolom a jemne sa chveli.
— Budete mi asistovat, — povedal Dimov Pavlysovi.
Pri vysielacej stanici mal sluzbu Nils.
— Vsetko je v poriadku, Erik, — hovoril, — netrap sa. Ved vies, ak Dimov povedal…
Sandra spala. Dychala uz pravidelnejsie. Tvar jej scervenela, na sluchach sa ligotali kvapky potu.
– Co sa jej stalo? — spytal sa Pavlys.
— Zapojil sa ochranny system. Ked organizmus pracuje s najvyssim vypatim a zivot je vazne ohrozeny, clovek sa ocita v stave pripominajucom letargicky spanok. Zatial mozeme len predpokladat, ze potapacov zastihlo zemetrasenie v hlbke. Sandra sa z toho dostala, hoci bola zranena. Ma zlomene tri rebra a rozsiahle vnutorne krvacanie. Plavala k zakladni, ale celkom sa vycerpala, takze jej neostavalo nic ine len vyplavat na hladinu.
Utopit sa nemohla; ked dycha ziabrami, pluca sluzia ako vzdusna bublina. Metabolizmus sa viacnasobne spomalil. Len co stratila vedomie, vynieslo ju na hladinu oceanu.
Sandra precitla naraz. Bolest necitila.
— Dimov, — prehovorila s namahou, — chlapcov zasypalo…
— Len pokojne, dievcatko, nevzrusuj sa, — chlacholil ju Dimov.
— Boli sme v Belasej jaskyni… vypuklo zemetrasenie… Bola som naboku… Stas povedal, ze je zraneny… Prepac, Dimov. Erik uz o tom vie?
Pavlys podal Dimovovi gulatu ampulku. Dimov ju prilozil Sandre k ruke a tekutina sa jej vliala do tela.
— Vies uviest koordinaty?
– Ano, lenze som sa ponahlala… iste ma zanieslo bokom… Je to asi dvadsat mil juhozapadne od ostrova, skupina utesov, dva z nich vycnievaju nad hladinou…
— Poznam, — povedal Pflug, — pred mesiacom sme tam boli s Vanom.
Sandra zaspala.
— Nils, zavolaj Vana. Musi sa na tie skaly pamatat.
Najprv sa vsak v reproduktore ozval Jerichovskeho hlas:
– Co je so Sandrou?
— Spi, — odpovedal Nils. — Preco sa znepokojujes? Dimov predsa povedal, ze je vsetko v poriadku, a ty sa trapis…
Kupola sa zatriasla, na chvilu im zem usla spod noh. Diagnosticky pristroj sa odsunul od stola, droty a sondy sa napli. Sandra zastenala. Dimov priskocil k stolu, rychlo potisol pristroj na miesto a telom chranil Sandru, akoby cakal, ze zhora zacnu padat kamene.
– Co je to? Co sa tam u vas robi? — pisklavym hlasom zavolal Jerichovsky.
— Nic zvlastne, zemetrasenie trva, — povedal Nils. — Kde je Van?
Jerichovsky, odovzdavajuc mikrofon Vanovi, sa ponosoval:
— Nevedia si predstavit, ako mi je, ked nemozem nic podniknut!
A jeho hlas sa stratil, rozplynul v tichu kupoly…
— Van, — povedal Nils, — poznas dve skaly dvadsat mil juhozapadne od utulne?
— Neviem sa na ne rozpamatat. Sme priblizne v tom kvadrate. Ale nespominam si. Na mape nie su?
— Ved sme ta pred mesiacom spolocne leteli, — pripomenul Pflug.
— Prepac, Hans, — pokojne povedal Van. — Pred mesiacom sme spolocne leteli na sever od stanice. Zbieral si tie svoje muslicky.
— Nevies si aspon priblizne predstavit to miesto? — spytal sa Nils.
— Dvadsat mil…? To je v rozmedzi desiatich mil od nas. Pojdem s clnom trochu vyssie, tie skaly musia byt na lokatore… A mozno to pozna niektory vtak?
— Zavolaj vtaky, — povedal Dimov a zaroven odopinal Sandre pristroje.
— Naco by sme ich volali, — povedal Nils, — su tu.
— Naozaj, — potvrdil Pavlys. — Jeden bioform priletel so mnou, ten, co nasiel Sandru. Ale vysielacku odhodil.
— Pavlys, ste volny? Chodte von a spytajte sa ich na tie skaly.
Pavlys si natiahol masku.
Vsetky tri vtaky sedeli na velkej plochej skale nedaleko kupoly a ticho sa zhovarali, pohybujuc povabnymi hlavami. Nad nimi sa vypinal cierny nachyleny vrch zahaleny dymom a lemovany oranzovou ziarou. Pavlysovi sa davno nenaskytol taky fantasticky vyjav. Pripominalo to skandinavsku sagu: velikanske biele vtaky, sopka a holy studeny breh.
