Pavlys pristupil k vysielacej stanici a zastal Vanovi za chrbtom. Van vstal.
— Vsetky signaly su tu, — povedal. — Vysielacka je typizovana. Poznate ju?
— Ucili sme sa to.
Van stisenym hlasom povedal Pavlysovi:
— Nepolemizujte s Dimovom. Je teraz vynervovany, ma na krku kataklizmu, Jerichovskeho sa zmocnila hysteria, potapaci hladaju perly v Belasej jaskyni a vobec netusia, co ich caka ani kedy sa sem dostanu.
— Ste si isty, ze je to falosny poplach?
— Ine varianty by boli privelmi nebezpecne, — lakonicky odpovedal Van. Vzal si kombinezu a masku.
Za oknom sa mihlo cosi biele, akoby ktosi mavol plachtou. — Kto ma stastie, ma stastie! — povedal Van a pozrel von oknom. — Ved to je Alan.
— Kde? — spytal sa Dimov.
— Priletel sam. Tak a teraz dokazte, ze neexistuje telepatia.
Pavlys mal okno rovno pred sebou. Videl, ako po ciernom brehu, mokrom od roztopeneho snehu, pomaly siel velikansky biely vtak. Pripominal mu toho, co videl v den priletu.
Jerichovsky uz bol obleceny, otvaral dvere. Aj Dimov si zalozil masku.
— Pavlys, vy ostante tu! Nevzdalujte sa od vysielacky. Keby bolo daco surne, zavolajte ma. Idem sa pozhovarat s Alanom.
Zo stanice oznamili, ze flyer uz odletel hladat potapacov, a spytovali sa, co je nove v utulni. Pavlys odpovedal, ze zatial nic.
Vonku sa Dimov zhovaral s vtakom. Vtak mu siahal sotva po pas, ale kridla, hoci ich mal zlozene, sa tahali aspon tri metre a koncami sa opierali o siroky chvost. Hlavu mal vtak malu s kratkym zobakom, oci belase a nehybne.
Dalsi naraz, az nadoby zacvendzali…
Na vysielacku sa napojil Nils.
— Pocuj, Van, — spytal sa svojim tichym mechanickym hlasom, — kde sa nachadza Belasa jaskyna?
— Van odisiel na clne, zrejme do Belasej jaskyne. Ja neviem, kde je ta jaskyna.
— Ach, to si ty, Pavlys? Poznac si presne parametre epicentra.
Dimov sa babusil do bundy, bolo mu velmi zima. Vtak kolisavo, nemotorne vybehol na dlhu dosku vycnievajucu nad zaliv, roztvoril kridla a v tej chvili sa premenil na sestmetrovu lodnu plachtu. Ani nestihol dobehnut na koniec dosky, uz ho protivietor zdvihol do povetria. Prudko zamaval kridlami, aby nestratil rovnovahu, a zacal stupat do vysky.
Dimov sa motal v chodbicke, napokon otvoril dvere a do miestnosti sa vovalil kudol pary.
— Uz som myslel, ze umriem od zimy, — povedal a usiloval sa potlacit triasku. — Ten Alan je velmi bystry.
— A to uz preco? — spytal sa Pavlys.
— Vraj sa mu nepacia vlny v tom useku. Ma vlastnu, graficku teoriu. Raz a miesto bliziaceho sa zemetrasenia vypocitava podla obrysov vln. Jemu je dobre, zhora vsetko vidi. Strasne sa preto vadi so seizmologmi. Mysli si, ze jeho teoria je univerzalny liek na vsetky problemy, lenze seizmologovia tvrdia, ze je to ako vestit z karat. A pravdepodobne maju pravdu, su predsa odbornici… Volal ma niekto?
— Nils. Mam vam oznamit udaje pre prognozu.
— Sem s nimi… Ale ten Alan je fakt bajecny! Priletel rovno sem. Priznam sa, Pavlys, vacsmi verim vtakom ako nasmu clnu. Keby Alan nebol priletel, musel by som vas poslat s flyerom.
Ozvala sa vysielacia stanica:
— Tu Vrchol. Vrchol vola utulnu. Kto je na prijme?
— Tu utulna, — odpovedal Pavlys.
Dimov pristupil blizsie.
— Tu je Saint Venan. Odlietame.
— V poriadku, — povedal Dimov. — A nezabudnite si vziat vysielacku.
Dimov sa obratil k Pavlysovi a vysvetlil:
— Nase vysielacky sa hodia geologom a inym pracovnikom na pevnine. Pripevnia si ich na prsia a hotovo. Lenze pre bioformy su nepohodlne. Pri kazdej vhodnej prilezitosti sa ich usiluju zbavit. A fakt, naco je lietajucemu bioformu tridsat dekagramov zataze navyse? Pren je kazdy dekagram navyse zbytocny.
Vratil sa Pflug. Dlho sa tmolil v chodbicke, fucal, hrkotal plechovkami. Napokon sa horko-tazko vtrepal cez dvere.
— Fantasticky den! — nadchynal sa a rozkladal po stole svoj inventar. — Tri normy, prinajmensom tri normy! Najvzacnejsie exemplare samy vyliezaju na breh…
Vsimol si, ze Pavlys sedi pri vysielacej stanici, a povedal:
— Videl som odchadzat cln, ale nestacil som sa na nic spytat. Potapaci este nepriplavali?
— Na kazdy pripad pripravte osetrovnu, — kazal Dimov.
— Azda to lepsie urobim ja, — ponukol sa Pavlys. — A vy, Pflug, zatial prevezmite sluzbu pri vysielacke.
— Po prve, Pflug je nanic radista, — namietol Dimov. — A po druhe, vy, Pavlys, ste pravdepodobne nanic veterinar. Zabudate, ze nasi priatelia a kolegovia biologicky nepatria k antropoidom.
— Presne tak, — povedal Pflug, — aj ked to je smutne. Som vsak isty, ze sa neprihodi nic zle.
Otvoril debnu v kute pri priehradke a hrabal sa v ligotavych nastrojoch a liekoch, no zavse pritom pozrel na plechovky so svojou koristou.
Ohlasil sa flyer. Presli uz patdesiat kilometrov, no v oceane zatial nic nezbadali.
Pavlys cez oblok uvidel, ako dolu ubocim uteka Gogija a za nim Nils, ovesany kontrolnymi pristrojmi.
— Spytajte sa, co je nove na clne, — prikazal Dimov.
Pavlys zavolal cln.
— Ustavicne vysielame signaly, — oznamil Van. — Ale zatial sme nedostali odpoved. A ako to vyzera u vas?
— Vsetko v poriadku.
– Utulna! — zaznel v tej chvili monotonny vysoky hlas jedneho z vtakov. Pavlys sa este nenaucil rozoznavat bioformy podla hlasu. Zrejme vsetky mali rovnako posadeny hlas. — Utulna. Vidim Sandru.
— Kde? — spytal sa Pavlys.
— Tridsat mil juho-juhozapadne od Sikmeho vrchu. Pocujete ma?
— A ona? Co je s nou? — zavolal Jerichovsky.
— Lezi na hladine, ale nevidi ma.
— Oznamte vas kvadrat, — poziadal Dimov.
— 13-778, severozapadne od ostrova, — povedal Van.
Dimov zapol obrazovku s mapou.
— Sedemdesiatpat mil, — povedal. — Aj ked pojdete rovno do kvadratu,
potrebujete pol hodiny.
— Do pocutia! — Van sa odpojil.
— Pol hodiny, — ticho zopakoval Dimov a hned sa spojil s vtakmi: — Mozete jej pomoct?
— Nie, znela odpoved. — Som tu sam. Nebudem ju moct zdvihnut. Podla mna je v bezvedomi.
Pavlys si rychlo obliekal kombinezu.
— Kde je maska?
— Vezmi si moju, — ponukol mu Pflug, — hentam lezi.
Dimov videl, ze Pavlys je uz takmer vychystany.
— Poznas tento druh flyera?
— Pravdaze.
— Idem s nim, — povedal seizmolog Gogija. — Dobre, ze som sa nestihol vyzliect.
Dimov zopakoval:
— Tridsat mil juho-juhozapadne. — Potom povedal do mikrofonu: — O dve minuty odstartuje flyer, bude u vas asi o desat minut. Ale cln to stihne najskor o pol hodiny.
Ked Pavlys zavrel za sebou vonkajsie dvere, prekvapilo ho, ako sa zmenilo osvetlenie. Slnko bolo zatiahnute cervenkastym oparom a tmavy vrch osvetleny zozadu, akoby tam bol skryty divadelny reflektor.
Seizmolog prvy pruzne naskocil do flyera. Pavlys sa ho uz chystal nasledovat, no vtom sa dvere utulne otvorili
