Vsetko vozi so sebou, pomyslel si Pavlys. A hovori o tych udalostiach ako o davnych dejinach, hoci odvtedy preslo iba sest-sedem rokov.
— V tom case sa v ustave uz pripravovalo niekolko dobrovolnikov.
Chapete, i pri dnesnych moznostiach je proces bioformovania mimoriadne zlozity. Tak napriklad pracoval u nas Grunin. Dobrovolnik, navigator dialkovej floty. Mal pracovat na planete, kde je desatnasobne vyssi tlak v porovnani s nasim, radiacia stonasobne prevysuje pripustnu normu a teplota na povrchu je plus tristo. Okrem toho tu vycinaju prachove vichrice a ustavicne sopecne vybuchy. Isteze, na taku planetu mozno poslat robota, ktory si poradi s podobnymi podmienkami, alebo terenne vozidlo, take zlozite, ze clovek v nom bude ako mucha v kybernetickom mozgu. A predsa moznosti robota i cloveka v terennom vozidle budu obmedzene. Grunin planoval, ze sa na tu planetu dostane sam. Vlastnymi rukami vsetko ohmata, na vlastne oci uvidi. Je badatel, vedec. Slovom, zistujeme, akym podmienkam musi zodpovedat nove Gruninovo telo, ake zatazenie musi vydrzat. Vypocitavame program takeho tela, hladame analogie v biologickych modeloch, vyratuvame extremne tolerancie. A na zaklade tychto vypoctov zaciname konstruovat Grunina. Vsetko sme urobili… Dimov sa odmlcal.
— Grunin zahynul? — spytal sa Pavlys.
— Vsetko sa neda predvidat. A vobec z toho nemozno obvinovat Ge-vorkjana. Ked tvorime bioform na zaklade konkretneho cloveka, musime pamatat, ze v novom tele ostava mozog tohto cloveka. Kazdy bioform je clovek, nic menej, ale ani nic viac… Potom nasledoval Drac, lenze aj on zahynul.
Pavlys si vybavil portret Draca v sieni stanice. Na Grunina si nevedel spomenut, ale Draca si jasne predstavil, iste preto, lebo vyzeral taky mlady a dovercivy.
— Vratil sa, — pokracoval Dimov. — Cakala ho retransformacia, navrat do ludskeho zovnajska. Vyzeralo to, ze sa vsetko skonci uspesne. Ale na Kamcatke sa ako naprotiven zacinal vybuch sopky a bolo treba vyhodit do vzduchu zatku v krateri, teda spustit sa dnu, vniknut do ustia a vyhodit zataras, rozumiete? Poprosili nas ustav o pomoc. Gevorkjan kategoricky odmietol. No Drac si nahodou vypocul rozhovor. Siel, urobil, co bolo treba, ale nestacil sa uz vratit.
— Nechcel by som byt bioformom, — povedal Pavlys. — Podla mna je to nehumanne.
— Preco?
-Tazko povedat. Je v tom cosi nespravne. Napriklad taky clovek-korytnacka…
— A kde sa konci vasa tolerancia, kolega? Co myslite, vychadzat v skafandri do vesmiru je humanne?
— To je odev, ktory sa da vyzliect.
— Principialne sa korytnacia koza neodlisuje od skafandra. Len korytnaci pancier treba dlhsie davat dolu. Dnes vas rozculuju bioformy, zajtra vystupite proti transplantaciam srdca alebo pecene, pozajtra budete ziadat zakazal potraty a plombovanie zubov? To vsetko je predsa zasah do veci vysokej predvidavosti.
Vo dverach sa zjavil Jerichovsky a Pavlysovi to prislo celkom vhod.
Dimov ho nepresvedcil, nevedel vsak najst protiargumenty a nechcel vyzerat ako spiatocnik.
— Tak tu ste sa zasili! — zvolal Jerichovsky. — Hladam Pavlysa. Chystame sa ist clnom k Sikmemu vrchu. Sandra a Stasik nam ukazu Belasu jaskynu. Uz odplavali, zajtra rano tam budu. Pustite s nami Pavlysa?
— Ja mu predsa nerozkazujem. Nech sa zoznami so Stasom Ferem. Prave sme besedovali o bioformii. Takmer mierumilovne.
— Viem si predstavit, kolko ste mu toho nahovorili, — povedal Jerichovsky. — Pavlys Stasa uz pozna.
— Naozaj? — zacudoval sa Pavlys.
— Videli ste ho dolu, ked sme boli so Sandrou v akvariu.
— Nie, Stasa Fereho som tam nevidel…
— Sandra s nim odplavala, — povedal Jerichovsky. — S nim a s Poznan-skym.
— Myslite tie zraloky…? — spytal sa Pavlys.
– Ano, podobaju sa zralokom.
— Tak to su bioformy?
— Fere uz pracoval niekolko mesiacov v sienskych mociaroch. Zhotovili ho specialne na pracu v tamojsich barinach, je to odporne prostredie, — vysvetlil Dimov.
— Stas mi vravel, — povedal Jerichovsky, — ze tu sa citi ako na rekreacii. Nijake nebezpecenstvo, nijaki konkurenti. V tomto oceane je najmocnejsi a najrychlejsi.
— Ale to je predsa uplna prestavba celeho organizmu! — zvolal Pavlys.
— Na svete teraz existuju dvaja Fereovia. Jeden tu, v oceane a druhy na Zemi, bunka po bunke, molekula po molekule zakodovany v pamati Ustredia.
— No dobre, — Dimov vstal z kresla, — dost bolo reci. Lebo sa sem poschadza cela stanica. Kazda zamienka je nam dobra, aby sme sa odputali od prace! Dufam, ze teraz aspon v najvseobecnejsich crtach mate predstavu o tom, cim sa zaoberame. A ked pominie prva reakcia, azda pochopite aj viac…
Cln odrazil od murika podzemnej jaskyne, mihli sa luce lamp, odzrkadlili sa vo vypuklych oblocikoch. Cln hned zamieril do hlbky a za oblocikmi zavladla tma. Van sedel pri kormidle, na tvari mu zlovestne pohraval odblesk pristrojov. Cln podplaval popod skalu zakryvajucu vchod do jaskyne, chvilu sa plavil v hlbke, potom zacal stupat a voda za okienkami nadobudla belasu, neskor flaskovozelenkastu farbu.
Cln sa vynoril na hladinu, voda z neho stiekla a vyrutil sa dopredu, zrezavajuc hrebene vin. Do dna hlasito, prenikavo udierali vlny, akoby don kladivom mlatil zrucny kovac.
Mlady, tucny zoolog Pflug prepocitaval plechovky v prenosnom kufri.
— Neviete si predstavit, — povedal Pavlysovi, — kolko je tam zivocichov. Keby mi Dimov dovolil, usadil by som sa pri Sikmom vrchu.
— A zivil by si sa makkysmi, — doberal si ho Jerichovsky.
– Zivot na tom ostrove je nebezpecny, — prehovoril Van. — Je to seizmicka oblast. Hotovy raj pre geologov, lebo tam vznika kontinent.
— Aj pre mna je to raj, — povedal Pflug. — Ocitli sme sa tu v skvelom case, ked vznikaju velke plochy pevniny a svet zvierat sa tu len zacina udomacnovat.
Vpravo sa nad obzorom vynoril cierny stlp.
— Podvodna sopka, — vysvetlil Van. — Aj tam bude ostrov.
— Preco vlastne vybrali prave tuto planetu? — spytal sa Pavlys.
— Je lepsia ako mnohe ine, — povedal Jerichovsky. — Podmienky tu nie su extremne, ale nie je lahke skumat ju. Atmosfera je riedka, teploty su nizke, povrch je zvacsa pokryty prvobytnym oceanom. Vsetko je tu este mlade, neustalene. Vo vseobecnosti je to vhodny priestor, kde skusame nove metody, hladame nove formy, podla moznosti univerzalne. Tu trenuju bioformy, ktore maju pracovat v stazenych podmienkach. Ked tu budete dlhsie, pochopite, preco sme taki spokojni, ze nam dali k dispozicii tuto mlaku…
„Mlaka“ im hnala v ustrety nizke zelene vlny a jej nekonecnost posobila sklucujuco. Mozes plavat kolko chces, nevidis tu nic okrem ostrovcekov a bral trciacich z vody, nie su tu pevniny, ba ani velke ostrovy. To vsetko dodavalo oceanu zavrsenost. Na Zemi su oceany. Tu je Ocean.
Slnko sa sklanalo k obzoru, ktory na zapade bol pokojny, zjemneny vrstvami paperovych oblakov, co ako muselin zahalovali slnko. Len daleko naboku, celkom nizko nad obzorom sa kopili cierne mracna. Iste tam bolo peklo, lebo tam vycinali sopky.
Ostrov Sikmy vrch sa vynoril po troch hodinach. Od stanice sem bolo asi patsto kilometrov. Bola to sikma hora, ktora akoby dlho a namahavo vyliezala z oceanu. Napokon sa jej podarilo zdvihnut nad vodu jedno plece, druhe ostalo pod hladinou. Preto hlava, vrchol hory, bola nachylena nabok, nou sa zacinal polkilometrovy zraz do hlbky. Druhy okraj ostrova sa mierne zvazoval a bol lemovany sirokou plazou posiatou balvanmi i mensimi skalami.
Van pridal rychlost, a cln sa vzniesol nad hladinu, preskocil ponad siroky pas pobreznych vin viriacich okolo utesov a clupol na plytcinu.
Tam, kde sa koncila plaz, stala nevelka striebrista kupola.
— To je nasa chalupka, — povedal Jerichovsky.
Natiahli si masky. Dul silny vietor, slahal drobne pichlave snehove vlocky. Voda pri brehu bola pokryta tenkou ladovou korou.
— Rano bude lad hruby ako ruka, — povedal Van. — Pravda, slanost je tu nizka.
