Prisla posta zo Zeme?

— Mam tu list pre teba, — povedal Pflug. — Len co sa najem, dam ti ho.

— Dobre. Zatial pouzijem vysielacku, — povedal bioform a rychlo presiel k vysielacej stanici v kute. — Musim sa pozhovarat s Dimovom a seizmologmi. Ktory seizmolog je teraz na stanici?

— Su tam vsetci, — povedal Van. — A co? Bude zemetrasenie?

— Katastrofalne. Cely tento ostrov moze vyletiet do vzduchu. Nie, nie dnes, napatie v kore je este znesitelne. Musim si skontrolovat nejake cisla u seizmologov.

Nils zapol vysielacku. Zavolal Dimova, potom seizmologov. Sypal cisla a vzorce, akoby ich mal ulozene v mozgu do vrstiev a pedantne previazane spagatom.

Pavlys si uvedomil, ako rychlo ho presiel strach. Uz aj on si v duchu povedal: „Nils zapol vysielacku.“ No este pred stvrthodinou pred nim utekal zo vsetkych sil, akoby ho Nils chcel zjest.

— Drac sa nanho ponasal. Aj Grunin. Pamatate sa, Dimov vam to rozpraval, — ticho pripomenul Jerichovsky.

— Na usvite pride flyer so seizmologom, — povedal Nils, ked vypol vysielaciu stanicu. — Dimov poziadal, aby sme upozornili potapacov.

— Vies zistit, kde sa nachadzaju? — spytal sa Van Jerichovskeho.

— Nie, Sandra nikdy neberie so sebou vysielacku. Predstavte si, zavadzia jej. — Jerichovsky bol znepokojeny.

— Vy kde byvate, Nils? — spytal sa Pavlys bioforma.

— Nemusim nikde byvat, — odpovedal. — Nespim, takmer nejem. Chodim, pracujem. Ked mi je otupno, pridem sem. Zajtra pravdepodobne zajdem s vami na stanicu.

Rychlo sa navecerali a uvelebili sa na rohoziach v zadnej casti utulne. Aj Nils tu ostal, cital v prednej casti domca. Ked Pavlys siel spat, pozrel nanho. Metrova pologula, doskriabana, vyzrata palavou a kyselinami, doranana skalami, sa uchylila k stene, hmatadlami oprela o nu otvorenu knihu a podchvilou obratila stranku dalsim hmatadlom, ktore vyletuvalo spod panciera ako blesk a vzapati v nom mizlo.

V spalni panovalo pritmie. Pflug odfukoval, Jerichovsky spal ticho, ruky mal zlozene na bruchu. Van sa nadvihol, uvolnil miesto Pavlysovi.

— Je najvyssi cas spat, — ozval sa Nils spoza priehradky.

– Co je, zacal si sa starat o nas denny rezim? — spytal sa Van.

— Nie, — povedal Nils, — iba mi dobre padne, ze mozem s niekym stratit slovo. A nemusim hovorit vzorce ani vysledky pozorovania, ale cosi vsedne, napriklad: Masa, podaj mi kompot. Alebo: Van, spi, zajtra musis zavcasu vstavat.

Pavlys sa chvilu odhodlaval, kym sa Vana spytal:

— A Marina Kimova je daleko odtialto?

Van neodpovedal. Asi uz zaspal.

Pavlys sa zobudil na podzemny naraz. Ostatni uz vstali. Pflug hrkotal plechovkami, chystal sa na lov.

— Pavlys, nespis? — spytal sa Jerichovsky.

— Uz idem.

Spoza priehradky sa sirila vona kavy.

— Umy sa v umyvadle, — povedal Jerichovsky.

Voda v umyvadle bola studena. Umyvadlo stalo pri okne obratenom na more. Breh sa za noc zmenil. Bol pokryty snehom, zaliv zamrzol az po utesy, do ktorych vcera narazali vlny. Po snehu pokryvajucom ladovy pancier zalivu sa ako tmave nitky tahali pukliny. Po brehu siel Nils, v nedotknutom snehu nechaval cudnu stopu, akoby tadial presiel voz.

Pavlys sa naranajkoval, obliekol a vysiel von. Spoza mracien sa vynorilo slnko a sneh sa zacal topit. Nad ciernym, bahnom pokrytym ubocim stupala jemna para. Pod podosvami vrzdal sneh.

Pflug cupel a nozom cosi vysparchaval zo zeme.

— Dnes nas cakaju aspon tri dolezite objavy, — povedal Pavlysovi. Jeho hlas v kuklofone znel nadsene.

— Preco iba tri? — spytal sa Pavlys.

— Som tu osmy raz a zakazdym najdem tri celade, ktore veda este nepozna. Nie je to skvele?

Na oblohe sa ako cierny bod zjavil flyer. Slnko pripekalo a Pavlys znizil teplotu vyhrievacej vlozky. Biely oblak sa pomaly sinul po oblohe. Flyer ho podplaval a klesal k utulni.

Priletel Dimov so seizmologom Gogijom.

— Kde je Nils? — spytal sa Pavlysa, len co sa zvitali.

— Iste siel do krateru.

— Zle spravy, — povedal Gogija. Bol mlady, chudy a ustavicne sa cervenal. — Nils mal pravdu. Napatie v kore rastie rychlejsie, ako sme cakali. Epicentrum je asi sto kilometrov odtialto. Stanicu to nezasiahne.

Gogija ukazal k slnku. Ocean bol pokojny, lad na zalive pukal, nad otvormi sa dvihala para.

— Skusim sa spojit s Nilsom, — povedal Gogija a siel do utulne.

Dimov s Pavlysom vykrocili za nim.

— Kto mohol tusit, — povedal Jerichovsky, ked uvidel Dimova, — ze uskutocnite zemetrasenie prave dnes?

Drzal v ruke salku kavy, z ktorej stupala para ako z gejzira.

— Podajte mi, prosim, salku, — poziadal Dimov. — Uvarili ste kavu aj pre hosti, vsakze?

Dimov vypil kavu na dusok, popalil si usta a na niekolko sekund mu vyrazilo dych. Ked sa nadychol, povedal:

— Mohol som teraz umriet, a vsetkym by sa ulavilo.

— To by sme vam nedovolili, — namietol Pavlys. — Som predsa reanimator. V krajnom pripade by sme vas zmrazili, kym by ste sa nedostali na Zem.

Gogija sa vybral na vrch s tym, ze sa o hodinu vrati. Dimov sa spojil so stanicou a vydal bezne prikazy na den. Nestacil to urobit, pretoze odleteli velmi zavcasu. Jerichovsky znova sustredil pozornost na pasy diagnostickeho pristroja. Van rozoberal akysi aparat. Ludia v utulni sa venovali beznej praci, no s kazdou minutou rastlo pod kupolou napatie; nikto to nedal najavo, ale Pavlys citil stiesnene ovzdusie. Potapaci mali priplavat uz pred hodinou, a este vzdy tu neboli…

Druhy podzemny naraz nastal asi o hodinu po Dimovovom prilete. Van, ktory mal sluzbu pri vysielacej stanici, oznamil:

— Nils odkazuje, ze sa zvysilo uvolnovanie plynov. Eskalacia je vyssia ako bol prepocet.

— Nemali by sme utulnu evakuovat? — navrhol Jerichovsky. — Ostal by som tu iba ja s Nilsom.

— Nezmysel! — povedal Dimov. — Van, spytaj sa seizmologov, ake perspektivy z toho plynu pre ostrov.

Zem pod nohami sa rychlo zachvievala, ako keby sa ktosi dobijal zo zavretej pivnice.

— Ak tu nastane vybuch, prud lavy by mal smerovat inde. Pravdaze, nic sa neda zarucit.

Vratil sa Gogija a priniesol pasy, ktore vybral z registratorov.

— Na zblaznenie! — zvolal, neskryvajuc nadsenie. — Sme svedkami naozaj jedinecnej kataklizmy. Aky pokles geologickych vrstiev! Neviete si predstavit, co sa robi v oceane!

Dimov sa nesuhlasne zamracil a obratil sa k Pavlysovi:

— Prepacte, viem, mali by sme vam umoznit navrat na stanicu. Tu to moze byt nebezpecne. Ale mame obmedzene dopravne prostriedky.

Pavlys sa ani nestihol urazit, lebo Dimov uz pokracoval takym istym vsednym hlasom:

— Van, uz aj zavolajte Vrchol, nech priletia sem.

— Naco? — nechapavo sa spytal Van.

— Ideme hladat potapacov. Tu nie su velke hlbky.

— Neznasam necinnost, — ozval sa Jerichovsky. — Pojdem im s clnom oproti.

– Cln povedie Van, — rozhodol Dimov. — Jerichovsky pojde s nim a vy, Pavlys, ostante pri vysielacke, a ak to bude potrebne, poletite na flyeri.

Вы читаете Popoluskine biele saty
Добавить отзыв
ВСЕ ОТЗЫВЫ О КНИГЕ В ИЗБРАННОЕ

0

Вы можете отметить интересные вам фрагменты текста, которые будут доступны по уникальной ссылке в адресной строке браузера.

Отметить Добавить цитату