Jerichovskym… No a viete si to predstavit… Ked sa Jerichovsky vsetko dozvedel, usiloval sa ju odhovorit, ale marne. Predstavte si, ze napokon aj on presiel pracovat na Projekt, len aby bol s nou.
Gogija vzdychol.
— Vy by ste sa mohli zalubit do potapacky? — spytal sa Pavlys.
— Ako to mam vediet, ked na mna v Kutaisi caka mlada zena. Celkom obycajna a velmi pekna. Ukazem vam v laboratoriu jej fotografiu. Poslala mi list, trojkilovy.
— A co tamti…? — Pavlys ukazal na vtaky vznasajuce sa na oblohe.
— To je daco celkom ine, — povedal Gogija. — Aj Alanova dcerka pracuje v nasom ustave. To je iba docasne, cosi ako maska. Prides domov, zlozis masku, a zijes ako predtym.
— Aha! — ozval sa Dimovov hlas. — Tu je skara.
Pavlys mal zapnuty prijem, vysielanie vypol, aby jeho rozhovor s Gogi-jom ostatnych nerusil.
— Napokon, skoda reci, — pokracoval Gogija. — Boli ste u Vana?
— Ubytovali ma unho.
— Spravne, je to velka, svetla izba. Na stene tam visi portret Mariny Kimovej, nevsimli ste si?
Gogija nehladel na Pavlysa, preto nezbadal, ako sa zacervenal.
— Odvalili sme s Nilsom skalu, — oznamoval Dimov. — Je tu vchod, velmi uzky. V hlbke je dalsi zaval.
— A co dalej? — spytal sa Pavlys Gogiju. — Povedali ste, ze u Vana visi portret Mariny Kimovej…
– Ano. Nesmierne ju lubi. Spoznal ju este na Zemi, ked bola na praxi v ustave. Ja som tam vtedy nebol, az tu som sa k nim pripojil. No a tam sa Marina dostala do neprijemnosti…
— Pozor! — zvolal Dimov. — Pada kamen. Opatrne!
Pavlys zmeravel.
„Raz, dva, tri, styri, pat…“ pocital v duchu.
Dimov nahlas vzdychol.
— Ale mas silu, Nils! Nepochopim, ako mohol zadrzat take balvanisko!
Ohlasila sa stanica. Spytovali sa, ci nemaju poslat druhy flyer.
Pavlys kazal vyckat, kym zmontuju podvodny robot. Mozno ho bude treba dopravit sem.
— Spravne, — povedal Gogija. A pokracoval v pribehu: — Podrobnosti nepoznam, ale slo o Marininho otca. Je to strasny pedant. Zakazal Marine prist k nam do ustavu. Inaksie ju vraj nikdy viac nechce vidiet… Bal sa o nu, chcel ju prehovorit, ale na Marinu je velmi tazko zaposobit. Ked napriek tomu nepocuvla, jej otec, ako clovek, ktory si stoji za slovom, vyhlasil, ze ju viac nechce vidiet. A spravne. Otec je otec. Treba si ho ctit a vazit.
— Puklina je odkryta, — povedal Dimov, — ostavam zatial tu. Nils sa pokusa dostat k nim.
— Pokracujte, — poziadal Pavlys Gogiju.
— Mozno vas to ani nezaujima…
— Aj tak nemame co robit.
— Van pomohol Marine ujst z ustavu na jeden den.
— Usla na Mesiac? — vyklzlo Pavlysovi.
— Ako ste na to prisli?
— Stalo sa to pred pol rokom?
– Ano, presne pred pol rokom. Uz absolvovala pripravny kurz, urobili z nej biokopie a zacali ju spracuvat terapeutickymi prostriedkami, aby znizili odolnost organizmu. Nesmela ujst, nemala na to pravo. Keby som bol na Gevorkjanovom mieste, rozhodne by som ju prepustil. Sandra odletela na Mesiac. Odtial mal startovat jej otec, je kapitan na lodi Aristoteles.
— Nils? Si to ty, Nils? — ozval sa Vanov hlas.
— Hovori, ze ich nasiel, — povedal Dimov, — nasiel ich.
— V akom stave su?
— Neviem, — odpovedal Dimov, — vyckajte.
— No a ako sa to vsetko skoncilo? — spytal sa Pavlys Gogiju.
— Coze? To s Marinou? Nijako. Prepacili jej. Van vzal vsetku vinu na seba, Marina vzala vsetku vinu na seba, Dimov vzal vsetku vinu na seba… Gevorkjan pozeral na nich, pozeral. Je to uz stary clovek, obmakcili ho a on im odpustil. Romanticky pribeh. Ale otec neodpustil. Odletel, chapete? No raz jej odpusti, co ine mu ostava…
Pavlys zapol vysielacku a spytal sa Vana:
— V akej hlbke su?
— Dvadsat metrov podo mnou, — odpovedal Van.
V clne naplnili nakladne oddelenie vodou, umiestili ta bioformy zraloky a hnali sa na stanicu.
Pavlys sa vratil k ostrovu, aby odtial odviezol Sandru a Pfluga i zariadenie. Prud lavy zmenil smer a ohrozoval zaliv i utulnu. Sandra este vzdy spala.
Kym Pflug s Gogijom ukladali Sandru v kabine, Pavlys vyniesol z utulne pristroje, odpojil zdroj energie pre vysielaciu stanicu, uzavrel vchod. Utulna bude prazdna, az kym sa priroda neupokoji. Gogija vyskocil z flyera, vzal jednu z debniciek a utekal nazad. Ostal uz len posledny kontajner, taky tazky, ze jeden by ho neodniesol. Pavlys sa oprel o debnu a cakal, kym mu pridu pomoct.
Vsetko naokolo sa zmenilo. Pred dvadsiatimi styrmi hodinami bol zaliv pokojnym, tichym zakutim, kde sa vlny ani nedostali k brehu. Teraz nizko nad ostrovom viseli mracna popola, podchvilou sa sypal husty mutny dazd. Mala sopka na uboci vrchu vypluvala blato, prud dymiacej sa lavy siahal az do zalivu a vytvoril jazyk polostrova. Z puklin na uboci sa valili prudy pary. Cez paru sa predierala zlovestna ziara oranzovych zableskov nad konciarom vrchu.
Jeden z vtakov nasledoval flyer az k ostrovu a teraz kruzil Pavlysovi nad hlavou.
Pavlys mu zakyval rukou. Nemohol sa spytat, kto je, lebo vtak nemal na sebe vysielacku.
Vtom sopka vysmarila vysoko k oblohe prud riedkeho blata, akoby chcela zrazit letiaceho vtaka. Vtak zlozil kridla a uhol sa nabok.
Prisiel Gogija a vyzval Pavlysa:
— Odnesme kontajner!
Pavlys uchopil kontajner a niesli ho k flyeru. Zem pod nohami sa jemne chvela.
— Mam pocit, — povedal Gogija, — ze ostrov uz-uz vyleti do povetria.
— Neboj sa, stihneme to, — upokojoval ho Pavlys.
— Alan nas na kazdy pripad strazi, — poznamenal Gogija, — aj on sa obava.
— To je Alan? Ako ho rozpoznas?
— Podla mna to je Alan. Pravy chlap!
Pravdaze, nie je to Marina, pomyslel si Pavlys. Nechce sa stretnut so mnou. Kukla tlmila rachot sopky. No v tej chvili zvnutra vrchu dolahol taky prenikavy a zlovestny hukot, ze prenikol i cez kuklu.
Ked sa clovek stane svedkom necakanej a rychlej katastrofy, kona instinktivne. A predstavy o tom, ako udalosti nasledovali za sebou, vznikaju az potom, ked uz je po vsetkom a vlastne dojmy sa prekryvaju s rozpravanim ocitych svedkov. A tak zatial co Pavlys mal dojem, akoby do ubocia vrchu zatala neviditelna sekera a vrch ako dreveny klat sa pod uderom rozpadaval, Pflug, ktory to vsetko pozoroval cez otvorene okno flyeru, prirovnal vybuch k divadelnej opone rozhrnajucej sa vo chvili, ked orchester dohra posledny buracavy akord predohry a cez rozsirujucu sa strbinu prenika z javiska jasne svetlo.
Pavlys stal nehybne hadam vyse sekundy. Nespadol ani nestratil rovnovahu a jeho mozog stihol zaznamenat, ze vrch sa rozpadava velmi pomaly. Vtom ho strhla vzduchova vlna a smarila k flyeru.
Seizmolog sa drzal vchodu a cosi mu krical, ale Pavlys nepocuval. Hladel na padajucu dekoraciu a videl, ako mocny vichor schytil vtaka ani bicie pierko, vyhodil ho dohora, zakruzil nim a unasal k vode.
— Rychlo! — krical Gogija. — Pod dnu!
Vnutri vrchu sa odhalila rozzeravena zlta hmota, makka a poddajna. Pomaly sa vyvalila ponad zubate okraje skal.
Pavlys nemohol odtrhnut pohlad od chumaca bieleho peria, co ako pa-perko padal do vody.
— Kam ides? — reval Gogija. — Ty si sa zblaznil!
Pavlys utekal k vode. Vtak unasany vzduchovou vlnou padal ako list zo stromu, bezmocne sa krutil v povetri. Pavlys odhadoval, ze vtak dopadne asi sto metrov od brehu, ale naraz protivetra ho hodil blizsie k pevnine. Pavlys utekal a vobec nepomyslel na to, ako je tam hlboko. Bezal, zabaral sa do blata, smykal sa a horko-tazko udrziaval rovnovahu, lebo zem sa triasla a unikala mu spod noh.
Sprvu sa dno mierne zvazovalo a spinava voda mu stupala po kolena az po takych dvadsiatich metroch.
