moji chlapci.

Uz na prahu kabiny som videl, ze sa prihodilo cosi mimoriadne. Vsetky tri prevadzkove obrazovky na mojom pulte ukazovali, ze sa praca celkom zastavila. Pribehol som k pultu a zapol som obrazovku. Az mi srdce stislo: stavenisko bolo puste. Take daco sa mi este nestalo. Ba ani som nikdy nepocul, ze by sa to vobec mohlo stat. Pokrutil som hlavou a rozbehol som sa k vychodu. Roboty niekto odviedol… Zabludeny meteorit… Buchol Toma do krizov… Program sa vzburil… To nie je mozne, to nie je mozne! Vbehol som do kesonu a schmatol som kozuch. Nie a nie trafit do rukavov, pracky sa kdesi prepadli, a kym som zapasil s neposlusnym kozuchom ako kedysi baron Munchhausen, videl som v duchu strasny obraz: ktosi neznamy a absurdny vedie mojho Toma ani psicka a roboty pokorne lezu za nim rovno do hmly, do pariaceho sa mociara, ponaraju sa do hnedej cvachtanice a miznu navzdy… Z rozbehu som drgol nohou do membrany a priam som vyletel von.

Vsetko sa mi zacalo mihat pred ocami. Vsetky tri roboty boli pri lodi. Zhrcili sa pri otvore pre naklad, pricom sa navzajom odtiskali, akoby sa kazdy chcel prvy dostat do podpalubia. Bolo to nieco absurdne, bolo to strasne. Akoby sa usilovali co najskor skryt v podpalubi, schovat sa pred niecim, zachranit sa… Vedel som, ze v druhej prirode moze dojst k tomu, ze robot odoprie poslusnost, no stava sa to velmi zriedka, ale zeby odoprel poslusnost stavebny robot, o tom som v zivote nepocul. V tejto chvili som vsak mal take vybicovane nervy, ze som bol pripraveny na vsetko. Ale nestalo sa nic. Len co ma Tom zbadal, prestal sa vrtiet a zapol signal „cakam na prikazy“. Raznym gestom som mu prikazal vratit sa na miesto a dalej plnit program. Tom poslusne zapol spiatocku, obratil sa a pustil sa spat na stavenisko. Samozrejme, Jack a Rex ho hned nasledovali. Stal som pri prieleze, v krku mi vyschlo, kolena mi oslabli a strasne sa mi chcelo na chvilu si sadnut.

No nesadol som si a namiesto toho som sa zacal davat do poriadku. Kozuch som mal pozapinany nakrivo, na usi mi bolo zima, na cele a licach mi rychlo zamrzal pot. Pomaly, kontrolujuc vsetky svoje pohyby, utrel som si tvar, poriadne som sa pozapinal, stiahol som si kapucnu na celo a natiahol si rukavice. Hanbim sa priznat, no bal som sa. Vlastne to uz nebol strach, iba zvysky preziteho strachu, zmiesane s hanbou. Kyberneticky technik, ktory sa nalakal vlastnych robotov… Bolo mi celkom jasne, ze o tomto pripade nikdy nikomu ani nemuknem. Docerta, ved sa mi triasli kolena, este vzdy ich mam akesi mlandrave a najvacsmi na svete tuzim vratit sa na lod a pokojne, vecne porozmyslat o prihode, ujasnit si, co sa vlastne stalo. Pozriet do nejakych priruciek. Vyzera to tak, ze v skutocnosti sa vlastne jednoducho bojim priblizit k svojim chlapcom…

Strcil som ruky do vreciek a energicky som vykrocil k stavenisku. Chlapci pracovali, akoby sa nic nestalo. Tom ma ako vzdy usluzne poziadal o dalsie prikazy. Jack pracoval na zakladoch dispecerskej miestnosti, ako mu to prikazoval program. Rex chodil hore-dolu po hotovom pase pristavacej cesty a cistil ju. Ano, ibaze s ich programom cosi nie je v poriadku. Ved nahadzali na pristavaciu cestu akesi kamene… Predtym tu neboli, a ani ich nepotrebujeme, mame dost stavebneho materialu i bez kamenov. Ano, odvtedy, ako sa Tom zastavil, celu hodinu tu robili vsetko akosi naopak. Na ceste sa valaju akesi vetvicky… Zohol som sa, zdvihol som vetvicku a presiel som sa hore-dolu, pricom som si vetvickou poklepkaval po sare. Nemal by som ich zastavit hned teraz, kym je este cas, a necakat na termin preventivnej udrzby? Doparoma, zeby som daco pobabral v programe? Nijako to nechapem… Hodil som vetvicku na kopu skal, co nazbieral Rex, zvrtol som sa a siel som do lode.

2. kapitola

PUSTOTA A HLASY

Nasledujuce dve hodiny som bol velmi zaneprazdneny, mal som tolko prace, ze som nevnimal ani ticho ani pustotu. Najprv som sa poradil s Hansom a Vadikom. Hansa som zobudil, no ten rozospaty len cosi dudral a taral akesi nezmysly o dazdi a nizkom tlaku. Rozhovor s nim mi nepriniesol nijaky uzitok. Vadika som musel dlho presviedcat, ze nezartujem a nehram komediu. Slo to tym tazsie, ze po cely cas som sa dusil od nervozneho smiechu. Nakoniec som ho presvedcil, ze mi vobec nie je do zartu a ze sa smejem z celkom inych pricin. Nato i on zvaznel a povedal mi, ze i jemu sa najstarsi robot z casu na cas zastavuje, lenze nevidi na tom nic cudne: palava, pracuje sa na hranici technickych noriem a system sa este nestacil prisposobit. Mozno je u mna pre ne zasa privelmi zima? Mozno to naozaj bolo preto, este som nevedel. Vlastne som dufal, ze sa to dozviem od Vadika. Nato Vadik zavolal Ninon s velkou hlavou, ktora pracovala na ER-8, predebatovali sme tuto moznost, no nic sme nevymysleli. Ninon s velkou hlavou mi napokon poradila, aby som sa spojil s hlavnym kybernetickym inzinierom zakladne, ktory ma stavebne systemy v malicku, ved je takmer ich tvorcom. Nuz to som vedel i sam, no nijako sa mi neziadalo liezt na konzultaciu k hlavnemu inzinierovi, a to uz na treti den samostatnej prace, pricom nemam naporudzi nijaky, doslovne nijaky rozumny nazor na celu vec.

A tak som si sadol k svojmu pultu, otvoril som program a pustil som sa donho. Prehryzal som sa rad-radom vsetkymi prikazmi, studoval som jednu skupinu po druhej, jedno pole po druhom. Musim povedat, ze som nezistil nijake chyby. Za cast programu, ktoru som zostavoval sam, som i prv bol pripraveny rucit hlavou, a teraz by som bez rozmyslania rucil i svojim dobrym menom. Horsie to bolo so standardnymi polami. Vela z nich som slabo poznal a keby som sa pustil znova kontrolovat kazde standardne pole, istotne by sa narusil grafikon prac. Preto som sa rozhodol pre kompromis. Nacas som vyradil z programu vsetky polia, ktore nateraz neboli potrebne, zjednodusil som program co najviac, zaviedol som ho do riadiaceho systemu a uz-uz som polozil prst na spustaciu klapku, ked som si uvedomil, ze uz dlhsi cas znova cosi pocujem — cosi nacisto strasne, vrcholne nevhodne, nepochopitelne a neuveritelne zname.

Plakalo dieta. Kdesi daleko, na druhom konci lode, za mnohymi dverami zufalo vyrevuvalo, az sa zachadzalo od placu akesi decko. Male, celkom malicke. Azda rocne. Pomaly som zdvihol ruky a pritisol som si dlane na usi. Plac prestal. Vstal som, no nadalej som si zapchaval usi. Presnejsie povedane, zistil som, ze uz chvilu stojim, zapchavam si usi, ze mi kosela prilipla na chrbat a spodna celust ovisla. Zatvoril som usta a opatrne som si odtiahol dlane od usi. Nepocul som nijaky plac. Zasa vladlo zvycajne prekliate ticho, iba vo vzdialenom kute bzucala mucha, co sa zamotala do pavuciny. Vytiahol som vreckovku, nenahlivo som ju rozlozil a starostlivo som si vyutieral celo, lica a krk. Nato som vreckovku pomaly poskladal a presiel som sa popred pult. Hlavu som mal prazdnu, nemyslel som na nic. Hankami prstov som poklepkal po kryte pocitacieho stroja a zakaslal som. Vsetko bolo v poriadku, sluch mi sluzil. Vykrocil som spat ku kreslu a vtom znova zaplakalo dieta.

Neviem, ako dlho som tam stal ani stlp a pocuval. Najhroznejsie bolo, ze som ho celkom jasne pocul. Ba uvedomoval som si i to, ze nepocujem nezmyselne mraucanie novorodenata, ani urazene jacanie styri-patrocneho sopliaka, ale ze vrieska a zachadza sa od placu dieta, ktore este nevie chodit ani hovorit, no pritom to uz nie je dojca. Mam takeho synovca, daco vyse rocneho…

Kabinou sa rozlahol ohlusujuci cengot radiovyzvy, dobre ze mi od prekvapenia nevyskocilo srdce. Pridrzajuc sa pultu, presiel som k radiostanici a zapol som prijem. Dieta ustavicne plakalo.

— No, co mas nove? — spytal sa Vadik.

— Nic, — povedal som.

— Nic si nezistil?

— Nie, — odpovedal som. Vsimol som si, ze rukou prikryvam mikrofon.

— Akosi ta zle pocujem, — povedal Vadik. — A co zamyslas podniknut?

— Tak dako… — zahundral som, ani si neuvedomujuc, co vravim. Dieta neprestavalo plakat. Plakalo teraz tichsie, ale pocul som ho rovnako zretelne.

— Co je s tebou, Stas? — ustarostene sa spytal Vadik. — Nebodaj som ta zobudil?

Najradsej by som mu povedal: „Pocuvaj, Vadka, ustavicne tu place akesi dieta. Co mam robit?“ Ale este som si stihol uvedomit, co by si Vadik o mne pomyslel, preto som si odkaslal a povedal som:

— O hodinku sa s tebou spojim, dobre? Cosi sa mi uz crta, ale este nie som si celkom isty…

— Do-o-obre, — zarazene zatiahol Vadik a odpojil sa.

Chvilku som este stal pri radiostanici, nato som sa vratil k pultu. Dieta niekolko raz vzlyklo a stichlo. A Tom zasa stal. Ta pokazena truhlica sa opat zastavila. I Jack s Rexom stali. Zo vsetkych sil som stisol klapku kontrolnej vyzvy. Nic! Bolo mi do placu, no vtom som si uvedomil, ze system je vypnuty. Sam som ho vypol pred dvoma hodinami, ked som sa pustil do programu. Som to ja za pracovnika! Nemal by som to oznamit na zakladnu a poziadat, aby pripravili vymenu? Doparoma, to je neprijemne… Prichytil som sa, ze strasne napato vyckavam, kedy sa vsetko zacne odznova. Pochopil som, ze ak ostanem v kabine, jednostaj budem napinat sluch, nebudem robit

Вы читаете Planeta pre Pantanov
Добавить отзыв
ВСЕ ОТЗЫВЫ О КНИГЕ В ИЗБРАННОЕ

0

Вы можете отметить интересные вам фрагменты текста, которые будут доступны по уникальной ссылке в адресной строке браузера.

Отметить Добавить цитату
×