— Tobry den, — povedala.
Potom zapla translator, lebo tymito dvoma slovami vycerpala takmer celu svoju slovnu zasobu. Vedela, ze zavse tuzim pocut jej hlas, jej skutocny hlas, a skor nez zapla translator, sama mi nieco povedala.
– Co robis? — spytal som sa. Zvukova izolacia bola nedokonala, preto som pocul, ako za prieckou zarapcalo. Snehulienke sa pohli pery a translator mi odpovedal s niekolkosekundovym oneskorenim. Zatial som sa mohol pokochat v jej tvari, v pohybujucich sa zreniciach, ktore menili farbu ako more za vetristeho, oblacneho dna.
— Pripominam si, co ma ucila mama, — odpovedala Snehulienka chladnym, lahostajnym hlasom translatora. — Nikdy mi ani na um nezislo, ze si raz budem musiet sama pripravovat jedlo. Myslela som si o mame, ze je cudacka. Ale teraz sa mi to hodi.
Snehulienka sa zasmiala skor, ako translator stacil doprekladat jej slova.
— A okrem toho sa ucim citat, — dodala.
— Viem. Zapamatala si si pismeno ypsilon?
— Ohromne smiesne pismeno. Ale este smiesnejsie je pismeno „f“. Predstav si, znicila som jednu knizku.
Lekar zdvihol hlavu, odvratil tvar od zapachajucej pary stupajucej zo skumavky a povedal:
— Mohol by si aj pohnut rozumom, skor ako jej das knizku. Plastikove stranky sa pri minus patdesiatich stupnoch lamu.
— Presne to sa aj stalo, — prikyvla Snehulienka.
Lekar odisiel a my dvaja sme tam len tak stali oproti sebe. Ked som sa prstami dotkol skla, bolo studene. No jej sa zdalo horuce.
Mali sme pre seba asi styridsat minut, kym pride Bauer, dovlecie svoj diktafon a zacne Snehulienku trapit nekonecnymi otazkami: Ako je u vas toto? Ako je u vas hento? Ako vo vasich podmienkach prebieha taka a taka reakcia?
Snehulienka smiesne napodobovala Bauera a ponosovala sa mi: „Nie som predsa biologicka. Mozem mu kadeco natarat a potom mi to bude trapne.“
Prinasal som jej obrazky a fotografie ludi, miest a rastlin. Smiala sa, vypytovala sa ma na detaily, ktore sa mne zdali bezvyznamne, ba zbytocne. Z nicoho nic sa odmlcala a zahladela sa kamsi ponad mna.
– Co je s tebou?
— Je mi otupno. A bojim sa.
— Urcite ta dovezieme domov.
— Pre to sa nebojim.
Ale v ten den sa ma spytala:
— Mas obrazok dievciny?
— Akej?
— Tej, co na teba doma caka.
— Nikto ma doma necaka.
— Klames, — povedala Snehulienka. Vedela byt velmi razna, najma ked niecomu neverila. Tak napriklad neuverila, ze existuju ruze.
— Preco mi neveris?
Snehulienka neodpovedala.
… Oblak plavajuci nad morom zakryl slnce a vlny zmenili farbu, boli studene a sive, len celkom pri brehu voda presvitala do zelena. Snehulienka nevedela tajit svoje nalady a myslienky. Ked sa citila prijemne, mala oci belase, az fialove. No len co zosmutnela, hned vybledli, zosiveli. A ked sa zhostila, mala oci zelene.
Radsej som nemal vidiet jej oci. Ked ich po prvy raz otvorila na palube nasej lode, mala bolesti a jej oci boli cierne, bezodne. Nemohli sme jej pomoct, az kym sme laboratorne oddelenie nevybavili novym zariadenim. Ponahlali sme sa, akoby lod uz-uz sla vybuchnut. Snehulienka mlcala. Az po vyse troch hodinach sme ju mohli preniest do laboratoria, kde s nou ostal lekar a pomohol jej zlozit kuklu.
Na druhe rano jej oci ziarili jasnou fialovou zvedavostou, a ked sa stretli s mojim pohladom, trochu stmavli…
Vstupil Bauer. Prisiel skor ako inokedy a mal z toho velku radost. Snehulienka sa nanho usmiala a povedala:
— Akvarium je vam k sluzbam.
— Ako to myslis, Snehulienka? — spytal sa Bauer.
— A v akvariu pokusny slizniak, — dokoncila Snehulienka.
— Radsej povedzme zlata rybka. — Bauera veru nebolo lahko vyviest z rovnovahy.
Snehulienka coraz castejsie mavala zlu naladu. Necudo, ved cele tyzdne travila v miestnostke dvakrat tri metre. A porovnanie s akvariom bolo vystizne.
— Pojdem, — povedal som.
Snehulienka nepoziadala ako inokedy: „Prid co najskor.“ Smutne hladela na Gleba, akoby to bal zubny lekar.
Pokusal som sa analyzovat svoju situaciu a uvedomil som si, aka je neprirodzena. S rovnakym vysledkom som sa mohol zamilovat do portretu Marie Stuartovny alebo do sochy Nefretete. Mozno to bol iba sucit k osamotenej bytosti. Zodpovednost za jej zivot prekvapujuco zmenila a zjemnila vztahy na lodi. Snehulienka medzi nas vniesla cosi pekne, co nas nevdojak nutilo byt lepsimi, dobrosrdecnejsimi, slachetnejsimi, tak ako pred prvou schodzkou. Moja zjavne beznadejna naklonnost vzbudzovala u ostatnych cosi medzi sucitom a zavistou, i ked tieto city su — pravdaze — nezlucitelne. Zase som zatuzil, aby si niekto na moj ucet zazartoval, urobil si posmech zo mna, aby som mohol vybuchnut, nagrobianit mu a vobec — spravat sa horsie ako ostatni. No nikto si to netrufol. V ociach svojich kamaratov som bol stastne chory, a to ma oddelovalo, odlisovalo od ostatnych.
Vecer ma doktor Stresnij zavolal vnutornym telefonom.
— Snehulienka ta zhana, — povedal.
— Stalo sa nieco?
— Ale nie, bud pokojny.
Pribehol som do nemocnice. Snehulienka ma cakala pri okienku.
— Prepac, — povedala. — No odrazu mi zislo na um, ze ak umriem, uz ta neuvidim.
– Co je to za nezmysel! — zahundral lekar.
Nevdojak som prebehol zrakom po ciselnikoch pristrojov.
— Pobudni so mnou, — poziadala Snehulienka. Lekar si vymyslel akusi zamienku a po chvili odisiel.
— Chcem sa ta dotknut, — povedala Snehulienka. — Je to nespravodlive, ze sa ta nemozem dotknut a nepopalit sa pri tom.
— Mne je lepsie, ja iba omrznem, — povedal som hlupo.
— Uz skoro doletime? — spytala sa Snehulienka,
– Ano, — prisvedcil som. — O styri dni.
— Nechcem priletiet domov, — povedala Snehulienka. — Lebo kym som tu, mozem si predstavovat, ze sa ta dotykam. A tam nebudes. Poloz dlan na sklo.
Posluchol som.
Snehulienka pritisla celo o sklo a predstavil som si, ze moje prsty prenikaju cez priezracnu sklenenu vrstvu a dotykaju sa jej cela.
— Neomrzol si? — Snehulienka zdvihla hlavu a pokusala sa vyludit na tvari usmev.
— Musime najst neutralnu planetu, — povedal som.
— Aku?
— Neutralnu. Nieco uprostred. Aby tam vzdy bolo minus styridsat.
— To je prihoruco.
— Tak minus styridsatpat. Strpis to?
— Pravdaze, — prikyvla Snehulienka. — Ako vsak budeme zit, ked vzdy budeme musiet iba trpiet?
– Zartoval som.
— Viem, ze si zartoval.
— Nebudem ti moct pisat listy. Potreboval by som na ne specialny papier, ktory by sa nevyparoval. A potom, ten pach…
— A ako citit vodu? Nicim nezapacha? — spytala sa Snehulienka.
