— Nicim.
— Prekvapuje ma, ake mas otupene zmysly.
— Konecne si sa rozveselila.
— A keby sme obaja mali rovnaku krv, zamilovala by som sa do teba?
— Neviem. Sprvu som sa do teba zalubil, no potom som si uvedomil, ze nikdy nebudeme moct byt spolu.
– Dakujem.
V posledny den bola Snehulienka rozrusena, a hoci mi hovorila, ze si nevie predstavit, ako sa s nami a najma so mnou rozluci, v duchu uz bola inde a myslienky jej preskakovali z jedneho na druhe. Neskor, ked som v laboratoriu balil veci, ktore si mala vziat so sebou, sa priznala, ze najvacsi strach ma z toho, ze nedoleti. Uz sa citila doma a bola rozpoltena medzi mnou, co som ostaval tu, a celym svetom, ktory ju cakal.
Popri nas uz pol hodiny letela ich hliadkova lod a translator na kapitanskom mostiku ustavicne rapcal, horko- tazko stacil prekladat. Do laboratoria zasiel Bauer a povedal, ze sa blizime ku kozmickemu letisku. Zapisal si jeho nazov a pokusil sa ho precitat. Snehulienka ho akoby mimochodom opravila a spytala sa, ci jej dobre skontroloval skafander.
— Hned ho skontrolujem, — povedal Gleb. — Coho sa bojis? Ved budes musiet prejst iba tridsat krokov.
— Lenze ja ich aj chcem prejst, — povedala Snehulienka, neuvedomujuc si, ze Gleba urazila. — Skontroluj este raz, — poprosila ma.
— Dobre, — suhlasil som.
Gleb mykol plecom a vysiel. O tri minuty sa vratil a rozlozil skafander na stole. Ocelove flase tlmene buchli o plasticku latku a Snehulienka sa zmrstila, akoby ju udreli. Potom zaklopala na dvierka prednej komory.
— Daj mi skafander. Sama si ho skontrolujem.
Vkradla sa medzi nas odcudzenost a priam fyzicky mi zvierala sluchy. Vedel som, ze sa rozchadzame, ale takto sme sa nemali rozist.
Pristali sme makko. Snehulienka uz mala na sebe skafander. Myslel som, ze vyjde do laboratoria skor, ale neriskovala to, az kym nepocula cez vnutorny telefon kapitanov hlas:
— Pozemny oddiel, obliect skafandre! Teplota mimo lode minus patdesiattri stupnov.
Dvierka boli otvorene a stali tam vsetci, co sa este raz chceli rozlucit so Snehulienkou. Kym sa zhovarala s lekarom, predbehol som ju a vysiel som na plosinu, k schodikom.
Nad cudzim svetom predo mnou pomaly plavali nizke oblaky. Asi tridsat metrov od nas sa zastavilo nizke zlte vozidlo a vedla neho na kamennych paneloch stalo niekolko ludi. Prirodzene, nemali na sebe skafandre, ved kto by si doma obliekal taku ostaru. Skupinka cakajucich sa stracala na obrovskom letisku.
Doslo dalsie vozidlo, vystupili z neho ludia. Pocul som, ako Snehulienka dosla az ku mne. Ostatni ostali vzadu, nechali nas osamote.
Snehulienka nepozerala na mna, usilovala sa zistit, kto ju prisiel privitat. A vtom ju spoznala. Zdvihla ruku a zakyvala. Zo skupiny cakajucich sa oddelila zena a utekala po paneloch k schodikom. Snehulienka sa rozbehla dolu k neznamej zene.
Ostal som tam stat, lebo ja jediny z lode som sa so Snehulienkou nerozlucil. Okrem toho som v ruke drzal velky balik s jej vecami. A navyse ma zaradili do pozemneho oddielu, mal som sprevadzat Bauera pri rokovani s uradmi kozmodromu. Nemohli sme sa tu dlho zdrzat, uz o hodinu sme mali odletiet. Zena povedala cosi Snehulienke. Dievcina sa zasmiala a odsunula si kuklu. Kukla spadla a gulala sa po paneloch. Snehulienka si presla rukou po vlasoch. Zena si pritisla lice k jej tvari. Iste im je teplo, pomyslel som si. Pozoroval som ich, boli vsak daleko. Vtom Snehulienka povedala cosi zene a rozbehla sa nazad k lodi. Vystupovala po schodikoch, pozerajuc na mna a stahujuc si rukavicku.
— Odpust, — povedala. — Nerozlucila som sa s tebou.
Nebol to jej hlas, vychadzal z translatora nad dvierkami, niekto z nasich ho predvidavo zapol. No zaroven som pocul aj jej hlas.
— Daj si dolu rukavice, — povedala. — Je tu iba minus patdesiat.
Odopol som si rukavicu. Nikto ma nezadrzal, hoci kapitan i lekar poculi a rozumeli, co Snehulienka hovori.
Necitil som chlad. Ani hned, ani neskor, ked mi chytila ruku a na chvilu si ju pritisla k tvari. Odtiahol som dlan, ale uz bolo neskoro — na spalenom lici ostal tmavocerveny odtlacok mojej dlane.
— To nic, — povedala Snehulienka a potriasala rukami, aby ju to tak nebolelo. — To prejde. A ak neprejde, tym lepsie.
— Zblaznila si sa! — hresil som ju.
— Natiahni si rukavicu, omrznes, — pripomenula Snehulienka. Zena jej zdola cosi kricala.
Snehulienka pozerala na mna a jej tmavobelase, takmer cierne oci boli celkom suche…
Ked sa skupinka priblizila k vozidlu, Snehulienka zastala a zdvihla ruku, lucila sa so mnou a so vsetkymi ostatnymi.
— Zajdi potom ku mne, — prihovoril sa mi lekar. — Natriem ti ruku a obviazem.
— Neboli ma, — namietol som.
— Ale neskor ta bude, — povedal lekar.
