Kir Bulycov
Snehulienka
Iba raz som videl, ako stroskotava kozmicka lod. Ini to este nikdy nevideli.
Nie je to strasne, lebo clovek sa ani nestihne v duchu preniest na miesto katastrofy a prezit ju akoby na vlastnej kozi. Pozorovali sme z mostika, ako sa lod pokusa pristat na planete. Sprvu sa zdalo, ze sa jej to dari. Mala vsak privelku rychlost.
Lod sa dotkla dna miernej preliaciny, no nezastala, lez sla dalej, akoby sa chcela skryt v skale. Skalnate lozko sa vsak nepoddalo a lod sa zacala rozpadavat, ako ked kvapka dopadne na sklo. Jej pohyb sa spomaloval, od trupu sa ani drobne kropaje lenivo, nezvucne oddelovali jednotlive casti a ako cierne bodky vyletuvali nad dolinou, hladajuc pohodlne miesto, kde by sa mohli ulozit a znehybniet. A potom sa ten nekonecny, asi minutu trvajuci pohyb skoncil. Lod bola mrtva a az teraz oneskorene som si v duchu vybavil lomoz praskajucich priecok, skripot trhajuceho sa kovu, hvizdanie povetria, v krystalikoch sa usadzajuceho na stenach. Zive bytosti, ktore tam este pred chvilockou boli, stacili tieto zvuky zachytit iste len v zaciatkoch.
Na obrazovke lezalo akesi mnohonasobne zvacsene prasknute cierne vajce bizarne lemovane roztecenym a zamrznutym bielkom.
— Koniec, — prehovoril ktosi.
Zachytili sme ich volanie o pomoc a vela nechybalo a boli by sme im pomohli. No videli sme uz iba, ako lod stroskotava.
Ked cln zostupil nizsie a priblizili sme sa k doline, obraz nadobudol nalezity rozsah a tragickost, lebo teraz sme celu katastrofu mohli vnimat, ako keby nas priamo zasiahla. Cierne bodky sa zmenili na franforce plechu velke asi ako volejbalove ihrisko, na suciastky motorov, dyzy, kusy brzdoveho oblozenia — vyzeralo to ako polamane hracky obra. Akoby vo chvili, ked sa stroskotavajuca lod zabarala do skal, ktosi vopchal do nej obrovsku ruku a vydrapil jej vnutornosti.
Asi patdesiat metrov od lode sme nasli dievcinu. Mala na sebe skafander — vsetci okrem kapitana a straznych si stihli obliect skafandre. Dievcina zrejme bola nedaleko dveri, ktore pri naraze vytrhlo, a vyhodilo ju z lode, ako ked vzduchova bublinka vyleti z pohara mineralky. Fakt, ze ostala nazive, patri k tym fantastickym nahodam, ake sa ustavicne opakuju od chvile, co clovek prvy raz vyletel do vzduchu. Ludia padali z lietadiel z patkilometrovej vysky a podarilo sa im dopadnut na strmy zasnezeny svah ci na vrchovce borovic, takze vyviazli iba s odreninami a modrinami.
Preniesli sme dievcinu do clna. Bola v soku, no doktor Stresnij mi nedovolil zlozit jej kuklu, hoci sme si vsetci uvedomovali, ze ak jej neposkytneme pomoc, moze umriet. Lekar mal pravdu. Nepoznali sme zlozenie ich atmosfery a nevedeli sme, ake virusy si hoveju na jej svetlych, lesklych, nakratko ostrihanych vlasoch. Virusy, ktore jej neuskodia, ale pre nas mohli byt smrtelne…
Mal by som opisat, ako dievcina vyzerala a preco sa mi, ale nielen mne, zdali lekarove obavy prehnane, ba neseriozne. Zvycajne sme spajali nebezpecenstvo s tvormi, ktore nas zrak vnimal ako odpudzujuce. Uz v dvadsiatom storoci isty psycholog tvrdil, ze kozmonauta, ktory odchadza k vzdialenym planetam, moze podrobit spolahlivej skuske. Staci sa ho spytat, co urobi, ked stretne sestmetroveho, ohavne vyzerajuceho pavuka. Prvou, instinktivnou reakciou skusaneho bolo vytiahnut anihilator a vypalit do pavuka celu davku. A pritom to mohol byt osamote sa tulajuci miestny basnik, ktory navyse zastaval funkciu staleho sekretara dobrovolneho spolku na ochranu drobneho vtactva a kobyliek.
Cakat vsak uskok od utlej dievciny s dlhymi mihalnicami vrhajucimi tien na jemne blede lica, ktora v nas vzbudzovala neprekonatelnu tuzbu zistit, aku farbu maju jej oci, od takejto dievciny cakat uskok hoci len vo forme virusov sa nam zdalo akesi nechlapske.
Nikto to nepovedal, ani ja som sa neozval, no mal som dojem, ze doktor Stresnij sa citil ako malicherny podliak, byrokrat, ktory kvoli predpisom odmieta poskytnut pomoc bezvladnemu navstevnikovi.
Nevidel som, ako lekar dezinfikoval tenucke sondy, ktore sa chystal zaviest cez tkanivo skafandra a nabrat vzorky povetria. Nevedel som, co zistil, lebo sme sa vratili k lodi, chceli sme vojst dovnutra a znova byt svedkom zazraku — najst dalsieho ziveho clena posadky. Bolo to nezmyselne podujatie, jedno z tych, ktore clovek nemoze prerusit na polceste, musi ich doviest az do konca.
— Je to zle, — povedal lekar. Poculi sme jeho slova, ked sme sa pokusali vniknut do lode. Nebolo to lahke, pretoze dokrivena stena hrozivo visela nad nami ako futbalova lopta nad muchami.
– Co je s nou? — spytal som sa.
— Este zije, — oznamil lekar. — Ale nijako jej nemozeme pomoct. To je Snehulienka.
Nas doktor ma rad basnicke prirovnania, pre nezasvateneho zavse nezrozumitelne.
— Sme zvyknuti… — pokracoval lekar, a hoci mi jeho hlas znel v sluchadlach, akoby to hovoril mne, vedel som, ze sa obracia hlavne na tych, co ho obklopuju v kajute clna. -… Sme zvyknuti, ze zakladom zivota je voda. U nej je to amoniak.
Tak ako ostatni ani ja som hned nepochopil vyznam jeho slov.
— Pri zemskom tlaku, — vysvetloval lekar, — amoniak vrie pri minus 33 a zamrza pri minus 78 stupnov.
Teraz uz bolo vsetko jasne.
A kedze v sluchadlach panovalo ticho, predstavoval som si, ako hladia na dievcinu — ako na fantom, ktoremu staci zlozit kuklu, a zmeni sa na oblak pary.
Navigacny dostojnik Bauer, davajuc nam v takejto nevhodnej chvili na vedomie, aky je vzdelany, nahlas uvazoval:
— Teoreticky sa to da predpovedat. Atomova vaha molekuly amoniaka je 17, vody 18. Tepelnu kapacitu maju takmer rovnaku. Amoniak straca ion vodika rovnako lahko ako voda. Teda je to univerzalne rozpustadlo.
Vzdy som zavidel ludom, ktori nemusia v prirucke hladat udaje, co nikdy nebudu potrebovat. Takmer nikdy.
— No pri nizkych teplotach budu amoniakove bielkoviny privelmi stabilne, — namietol lekar, akoby dievcina bola iba teoretickou konstrukciou, ktoru vytvorila fantazia Gleba Bauera.
Nikto mu neodpovedal.
Asi pol druha hodiny sme sa predierali cez jednotlive oddelenia havarovanej lode, kym sme nasli neporusene ocelove flase s amoniakovou zmesou. Bol to ovela mensi zazrak ako ten predchadzajuci.
Zasiel som do nemocnice hned po sluzbe, tak ako vzdy. V nemocnici pachlo amoniakom. Vlastne cela nasa lod bola prepachnuta amoniakom a marne sme bojovali proti jeho unikaniu.
Lekar sucho pokaslaval. Sedel pred dlhym radom retort, skumaviek a ocelovych flias. Od niektorych viedli hadice a rury a mizli v priecke. Nad okruhlym okienkom sa cernel nevelky, porovity okruhly reproduktor translatora.
— Spi? — spytal som sa.
— Nie, uz sa zaujimala, kde si, — odpovedal lekar zastrenym, hasterivym hlasom. Dolnu cast tvare mal zakrytu filtrom. Kazdy den musel riesit niekolko neriesitelnych problemov spojenych s vyzivou, liecbou a psychoterapiou svojej pacientky a jeho hasterivost bola este znasobena hrdostou, ved sme leteli uz treti tyzden, a Snehulienka bola zdrava. Ibaze sa strasne nudila.
Rezalo ma v ociach, v hrdle ma driapalo. Aj ja by som si mohol obstarat nejaky filter, ale to by mohlo vyzerat, ze sa Snehulienky stitim. Na jej mieste by aj mne zle padlo, keby si moji hostitelia nasadzovali protiplynovu masku zakazdym, ked sa blizia ku mne.
V okienku sa ukazala Snehulienkina tvar. Vyzerala ako starodavny portret v ovalnom rame.
