— Tak sa uz netrapte. Osud vsetko vyriesi za vas.
Osud sa zjavil vo dverach bufetu v podobe nizkeho zavaliteho chlapika s prenikavymi ciernymi ockami, ktory sa volal Spiro. Pavlys sa nanho pamatal.
— Tak co mi mozete ponuknut? — zavolal Spiro hlasom hrdinu, ktory sa prave vratil zo susednej galaxie. — Cim privita vas saloon osameleho lovca?
Ninka postavila na pult pohar s limonadou. Spiro kolisavo pristupil k pultu a spytal sa:
— Nemate daco poriadnejsie? Radsej mam kyselinu dusicnu.
— Uz sa minula, — oznamila Ninka.
— Pred chvilou tu boli vesmirni pirati z Ciernej hviezdy, — zasiahol do rozhovoru Pavlys. — Vychlastali tri sudky rumu a destilacny pristroj vyhodili do vzduchu. Odteraz prechadzame na suchu stravu.
– Coze? — prelakol sa Spiro. — Pirati?!
Zmeravel s poharom limonady v ruke, no vtom spoznal Pavlysa.
— Pocuj! Ved ja ta poznam, — povedal.
V tej chvili v reproduktore zachrcalo a ozval sa dispecerov hlas:
— Pavlys, pod hore ku mne. Doktor Pavlys, pocujes ma?
Pavlys uz iducky pocul za chrbtom Spirove slova:
— Pockam ta tu. Nie aby si zmizol. Velmi ta potrebujem. Nevies si predstavit ako velmi.
Smutny drobny Tamil, ktory tu bol druhy rok dispecerom, Pavlysovi oznamil, ze Praha nadalej meska. A bude meskat este minimalne pat dni.
Pavlys sa zatvaril, ze to prezije, ale v duchu sa zlakol, ze tak dlho nevydrzi. Klopkajuc podkovickami, zisiel do bufetu.
Spiro stal uprostred miestnosti s prazdnym poharom. Cierne ocka mu zurivo blcali, akoby chcel pohladom prepalit plastikovy pult.
— No patri sa to?! — vykladal Ninke. -Vsetkym im poodtrham hlavy. Takto zmarit vyznamnu akciu, sklamat spolupracovnikov! To je cosi neslychane! V dejinach floty sa to este nestalo. Jednoducho zabudli, rozumies, zabudli dva kontajnery na Zemi-14. Uvedom si, nie jeden, ale dva! V dokladoch ich uviedli, ale v lodi nie su. No je toto mozne?!
— Ide o dolezity naklad? — spytal sa Pavlys.
— Dolezity? — Spirovi sa zachvel hlas, Pavlys sa zlakol, ze sa rozplace.
Ale Spiro sa nerozplakal, namiesto toho sa uprene zahladel nanho, az mal Pavlys pocit, ze je mys, ktoru pozoruje hladny kocur. — Galagan! — zvolal Spiro. — Ty nas zachranis.
— Nie som Galagan, ale Pavlys.
— Spravne, Pavlys. Spolocne sme zlikvidovali vybuch v Sachte na Mesiaci. Stovky mrtvych, zuri vulkanicky plamen… Vyniesol som ta z ohna, vsakze?
— No… povedzme.
— To znaci, ze si mi zaviazany. Na Centipere v druhom skladisti lezia rezervne kontajnery. Nevedel som, ze sa este zidu, ale aj tak som ich nikomu nedal. Tusil som, ako sa to skonci. Poletis na Centiperu, stratis den, kym ich vydrankas od Helenky. Najprv ti povie…
– Co ho balamutis, — skocila mu do reci Ninka. — Kazdy predsa vie, ze to nie su tvoje kontajnery.
— Su moje!
— Ba cudzie, — zamiesal sa do rozhovoru mechanik Ahmed.
— Su viac ako moje! — rozhorcil sa Spiro. — Bez tych kontajnerov vsetko skrachuje. Bez nich sa zastavi praca celeho laboratoria. Na celej planete sa skonci vedecky zivot.
— Tak si po ne let sam, — poradila Ninka.
— A kto odvezie naklad na Projekt? Ty?
— Vies, ze kazdy tu ma svoju pracu.
— Ved prave o tom hovorim aj ja.
Spiro pristupil k stoliku, pri ktorom sedel Pavlys, hodil pred neho velke napchate vrece a povedal:
— Tu mas.
Vrece sa otvorilo, vypadlo z neho niekolko listov a balickov. Obalky, mikrofilmy, videokazety sa klzali po lestenej stolovej doske a uz-uz by boli popadali na dlazku. Pavlys s bufetarkou ich nahlivo zbierali a pchali nazad do vreca.
— Vzdy takto robi s postou, — somrala Ninka. — Tolko reci, a potom vsetko necha tak a zmizne.
Pavlys ukladal listy. Spirov navrh ho zaujal. Aj tak nevydrzi tyzden cakat na planetoide. Ze by riskoval a odletel na Centiperu?
— Tuto spadol este jeden, — povedala Ninka a podala Pavlysovi uzku obalku s videolistom. Na obalke bolo napisane: Marina Kimova, Ustredne laboratorium, Projekt-18.
Pavlys tri razy pomaly precital adresu, potom pedantne vlozil obalku do vreca.
— Slovom, odchadzam na Centiperu, — oznamil Spiro. — Bez kontajnera sa radsej ani nevratim. Nepoznas Dimova. A lepsie pre teba, ak ho ani nikdy nespoznas. Mam dvadsat minut casu. Hned ti dam nakladny list, ukazem, kde kotvi moj nakladiak, potom prevezmes zeleninu u zahradnika, vsetko nalozis a odvezies na Projekt. Neboj sa, nakladiak ma automaticke riadenie, dovezie ta presne do ciela. Jasne? Nevzpieraj sa, aj tak je uz vsetko rozhodnute. Nemas pravo sklamat stareho priatela.
Spiro sa vyhrazal, modlikal, presviedcal, rozhadzoval rukami, pobiehal po bufete, chrlil na Pavlysa prud viet a vykricnikov.
— Tak ma uz konecne vypocujte! — z celej sily zareval Pavlys svojim mimoriadne mocnym hlasom. — Chcem letiet na Projekt! Aj bez vasho prehovarania som sa rozhodol letiet na Projekt! Koniec koncov mozno som uz davno tuzil letiet na Projekt!
Spiro zmeravel. Cierne ocka mu zvlhli. Skoro mu zabehlo, no hned sa ovladol a rychlo povedal:
— Tak podme! Raz-dva. Kazda minuta je nam draha.
— Mudro urobite, ze poletite, — usudila Ninka. — Aj ja by som sla, ale nemam kedy. Vraj je tam taky ocean…
Nakladna raketa sa blizila k planete Projekt-18 z neosvetlenej strany a trvalo niekolko minut, kym slnko, v ustrety ktoremu raketa letela, osvetlilo nekonecny rovny ocean. Pavlys stlacil paku pretazenia a presiel na stabilnu obeznu drahu. Potom stukol spinacom, nadviazal spojenie so stanicou.
Vedel, ze raketu povedie stanica, a cakal, kym sa ozve znamy sum — znak, ze ma pristavaciu plochu volnu.
Na hladine oceanu sa zjavili cierne body. Z prijimaca dolahol praskavy zvuk.
— Stanica, — ohlasil sa Pavlys. — Stanica, pristavam.
– Co mas s hlasom, Spiro? — spytali sa zdola.
— Tu nie je Spiro, — odpovedal Pavlys. — Spiro odisiel na Centiperu.
— Rozumiem.
— Prechadzam na rucne riadenie, — oznamil Pavlys. — Stroj je pretazeny. Aby som nepreletel pomimo.
Vpravo nad riadiacim pultom sa na obrazovke pomaly otacal globus planety a cierny bod nad globusom — nakladna raketa — sa pomaly priblizoval k zelenemu svetielku — stanici.
— To v nijakom pripade, — odpovedali zo stanice.
— Neobavajte sa, — upokojil ich Pavlys. — Pracujem v dialkovej flote. Na takychto raketach som nalietal viac ako Spiro.
Dolu sa mihla skupina ostrovov roztrusenych na plochom povrchu oceanu. Na obzore zahalenom oparom lezala stanica. Raketa velmi pomaly klesala dolu, preto Pavlys na chvilku vypol automatiku a pribrzdil. Hned ho vtislo do kresla.
Pavlys znova stukol spinacom na spojovacom pulte.
– Co si mam obliect? — spytal sa. — Ake je u vas pocasie?
Zapol videofon. Na obrazovke sa zjavila uplne vyholena hlava so sirokou plochou tvarou. Chlapik mal uzke oci prizmurene, tenke obocie tuho zmrstene a vobec vyzeral ako Dzingischan, ktory sa prave dozvedel o porazke svojich milovanych vojov pri hradbach Samarkandu.
