— Kto posiela takychto ludi? — hundral Dzingischan; bolo jasne, ze tym myslel Pavlysa.
— Usporil som pol tony pohonnej latky, — skromne sa ohradil Pavlys.
— Priviedol som raketu hodinu pred terminom. Podla mna si vasu vycitku nezasluzim. Tak teda co si obliekate, ked idete na cerstvy vzduch?
— Spiro si tu vsetko nechal, — povedal Dzingischan.
— Pochybujem, ze sa vmestim do jeho siat.
— O tri minuty som pri vas, — oznamil Dzingischan.
Pavlys sa odopol, vstal z kresla, z bocneho vyklenku vybral vrece s postou, upravil si oblek. Pohyboval sa lahko, gravitacia na planete nebola vacsia ako 0,5. Vchod do riadiacej kabiny sa odsunul a vstupil Dzingischan v kombineze s tepelnou vlozkou, polovicu tvare mu zakryvala kyslikova maska. Za nim sa do kabiny vtisol vysoky chudy chlap s vyblednutymi ocami pod hustym ciernym obocim.
— Dobry den! — pozdravil sa Pavlys. — Spiro musel odist na Centiperu. Nahodou som bol na planetoide, nuz ma poprosil, aby som ho zastupil. Som doktor Pavlys.
— Volam sa Dimov, — predstavil sa vyciveny chlap. — Dimitr Dimov. Vediem tunajsie oddelenie nasho ustavu. Ak dovolite, zrejme sme kolegovia, vsak? — Tenkym dlhym prstom klaviristu ukazal na hada a casu na Pavlysovych prsiach, presne nad stitkami s menami lodi, na ktorych Pavlys sluzil.
— Vancidorz, — predstavil Dimov Dzingischana a hned pokracoval: — Obliekajte sa, obliekajte. Sme vam velmi povdacni. So Spirom ustavicne mame nejake trampoty. Inac je to skvely clovek, velky dobrak, vynikajuci pracovnik. Z Mesiaca ho len horko-tazko pustili k nam…
Dzingischan, vlastne Vancidorz zahmkal, iste celkom nesuhlasil so slovami svojho predstaveneho.
Dimov pomohol Pavlysovi pripevnit kyslikovu masku.
— Dufam, ze sa u nas zdrzite niekolko dni?
– Dakujem, — povedal Pavlys.
Zapol si vyhrievanie v kombineze, napravil teplu kuklu. Kyslik prudil normalne. Dimovova kombineza mu bola trochu uzka, no vcelku pohodlna.
Rad by sa bol spytal na Marinu Kimovu, ale ovladol sa. Teraz sa uz Popoluska pred nim neschova.
Vysli na hladky, akoby obruseny povrch ostrova. Sto metrov za dolinkou sa tycili strme brala. Z druhej strany sa rozprestieral ocean, vlny sa triestili o cierny breh, az vyslahovali stlpy bielej peny. Pavlys si napravil kuklofon tak, aby pocul vlnobitie. Hukot mohutnych vin vsak doliehal tlmene, pretoze zvuky zanikali v zriedenom povetri. Na chvilku zakryl slnko sivy riedky oblacik a ostre, hlboke tiene boli hned jemnejsie.
Dimov sa zdrzal, zatvaral vchod do lode. Vancidorz kracal vpredu, vrece s postou mal prehodene cez plece. Vosiel do tiena, ktory vrhalo bralo, a zmizol v nom. Pavlys siel za nim a ocitol sa pred kovovymi dvermi, ktore zakryvali vchod do jaskyne. Dvere sa pomaly odsuvali nabok.
— Vstupte, — vyzval ho Vancidorz, — lebo nam vychladne miestnost.
Pavlys sa obzrel a videl, ako sa k Dimovovi pomaly spustal velky biely vtak. Uz-uz chcel nanho zavolat: Pozor! Aj Dimov videl vtaka, ale nechystal sa skryt pred nim. Vtak mu zakruzil nad hlavou. Dimov zdvihol ruku, vyzeralo to, akoby ho zdravil.
Vtak mal velikanske kridla a drobne telo porastene jemnym paperim.
— Prikrmujete ich? — spytal sa Pavlys.
— Pravdaze.
Vancidorz mal neprijemny zvyk sarkasticky hmkat. Pavlys nevedel, ci sa smeje alebo zlosti.
Dalsi vtak sa zjavil trochu vyssie. Zlozil kridla a makko pristaval. Sadol si na skalu vedla Dimova. On vystrel ruku a potlapkal ho po siji.
— Podme! — zopakoval Vancidorz.
Vnutrajsok stanice bol pohodlne zariadeny. Siene priestrannej jaskyne boli prebudovane na obytne a pracovne miestnosti. Pavlysovi to pripomenulo starodavne ilustracie v romane Julesa Verna Tajomny ostrov, ktoreho hrdinovia mali radi komfortne pracovne prostredie. V jeho izbe iste bude do skaly vysekany oblok a cezen bude prudit oceansky vietor.
Dimov povedal:
— S byvanim tu mame problemy. Minuly mesiac pricestovala skupina siestich fyziologov, obsadili vsetky volne miestnosti. Budete musiet byvat spolocne s Vanom. Nemate namietky?
Pavlys pozrel na svojho buduceho spolubyvajuceho. Vancidorz sa odvratil k stene.
— Pravdaze nie, — povedal Pavlys. — Ale nebudem prekazat…?
— Zriedka sa zdrziavam v izbe, — rychlo ho prerusil Van.
Vancidorzova izba bola priestranna, celkom ina ako kamrliky na ostatnych staniciach. Do hrubiznej skaly bolo vysekane uzke vysoke okno, prudilo tadial slnecne svetlo.
— Toto je vasa postel. — Van ukazal na celkom beznu, dost siroku, pohodlnu postel, jej zahlavie tvorila zelenkasta kamenna doska ozdobena zlozitou vyrezavanou doskou.
— A vy? — spytal sa Pavlys, lebo druhu postel v izbe nevidel.
— Prinesiem si. Este som nestacil. Necakali sme vas.
— Budem spat na posteli, ktoru prinesiete, — vyhlasil Pavlys. — Pohostinnost nema byt spojena s obetami.
Odstupil od okna a rozhliadol sa. Pri stene stal dlhy pracovny stol. Lezali na nom platne ruzoveho a svetlozeleneho polopriezracneho kamena. Nefrit, dovtipil sa Pavlys. Na jednej platni bola nacrtnuta kresba vtaka so sirokymi kridlami. V odrazenom slnecnom svetle sa nefrit matne leskol.
Musla, pripominajuca polovicu velikanskeho vlasskeho orecha, vrhala na plafon pestrofarebne perletove odblesky. Druhy stol bol prisunuty k bocnej stene oproti posteli. Nad stolom bolo niekolko polic. Na druhej policke bola o stosik mikrofilmov opreta fotografia Mariny Kimovej v nefritovom ramiku. Ramik bol prekrasne vyrezavany, az zrak prechadzal od zloziteho vzoru. Pavlys hned spoznal Marinu, hoci v pamati sa mu zachovala s bielou kuceravou parochnou, v ktorej jej tvar vyzerala akosi nelogicky; medzi tvarom oci, liniou licnych kosti a bohatymi bielymi kucerami bol napadny nesulad. Marina mala vlasy rovne, cierne a kratke.
Pavlys sa zvrtol k Vanovi, ktory triedil postu. Videl, ze Van znehybnel a pozoruje ho.
Dvere sa otvorili, vstupil muz v belasom plasti a belasej chirurgickej ciapke.
— Van, nebodaj priviezli postu? — spytal sa.
– Co je nove? — spytal sa Van. — Uz mu je lepsie?
— Plutvy su plutvy, za jeden den sa nedaju vyliecit, — odpovedal muz v belasom plasti. — Tak co je s postou?
— Hned idem, — povedal Van. — Uz mi ostalo malo.
— Mam nieco?
— Vydrz chvilku.
— Vyborne, — povedal chirurg. — Inu odpoved som od teba ani necakal. — Prihladil si kratke fuziky, presiel dlanou po uzkej briadke. — Vy ste prileteli nakladnou raketou? — spytal sa Pavlysa.
– Ano. Namiesto Spira.
— Velmi ma tesi, kolega. Prisli ste nadlho? Lebo vam najdeme robotu.
— Je to prijemne vedomie, — povedal Pavlys, — ze nech pridem hocikam, hned mi ponuknu pracu a ani sa nespytaju, ci som dobry pracovnik.
— Pravdaze dobry, — presvedcivo vyhlasil chirurg. — Intuicia nas nikdy nesklame. Som Jerichovsky. Moj prapraded bol knazom.
— A naco mi to hovorite?
— Vzdy ked sa predstavujem, pripomeniem to, aby som si usetril zbytocne vtipy. Je to take biblicke meno.
Pavlys znova pozrel na fotografiu Mariny Kimovej, ako keby sa chcel presvedcit, ci sa zatial nerozplynula. Coskoro ju uvidi, mozno uz o niekolko minut. Bude prekvapena? Spozna husara Pavlysa? Prirodzene, mohol by sa na nu spytat Vana, ale nechce.
— Hotovo, — povedal Van. — Idete s nami, Pavlys?
Vosli do priestrannej siene osvetlenej radom okien vysekanych do skaly. Polovica siene bola pokryta belasou plastickou latkou. Vo vzdialenom konci stal dlhy stol a dva rady stoliciek, blizsie k dveram stolnotenisovy stol s ovisnutou sietkou. Van postavil nan tasku a zacal vyberat kopky posty a ukladat ich do radu. Robil to systematicky, akoby vykonaval nejaky obrad.
